V Matičnom dome vystavujú diela Vincenta Hložníka

Desivosť života sa mu stala umeleckým údelom

Pred siedmimi rokmi v Martine prvý raz vystavili tridsať obrazov zo stovky diel, ktoré národný umelec Vincent Hložník venoval pri vzniku Slovenskej republiky na Národný poklad Matice slovenskej. Počas tohtoročnej Slovesnej jari pripravili v národnej ustanovizni ďalšiu expozíciu umelcových prác, aby tak splnili autorovu žiadosť pripraviť z jeho daru aspoň jednu výstavnú kolekciu. Matica tento umelecký závet plní. Výstava potrvá do 5.augusta tohto roku.

Veľké Rovné a Dlhé Pole boli pred storočím šindľové metropoly povestnej slovenskej Drotárie. Chalupy drotárskych majstrov teraz čas neodvratne nakláňa k zemi. Večná škoda. Aspoň tú dlhopoľskú Bakeľovu drevenicu bolo treba zachovať a premeniť na múzeum. Veď onedlho možno ani stopa nezostane po domci, kde smaltované štíty a repliky medailí celé desaťročia zvestovali, že Jozef Holánik s prídomkom Bakeľ získal za svoje skvelé umelecké výrobky z drôtu Grande Premio na Svetovej výstave v Ríme a zlaté medaily v Rostove na Done i v Paríži...

Na kríži ciest medzi týmito dedinami, len pár kilometrov južnejšie a bližšie k Váhu leží Svederník. Dreveníc je tu ešte dosť. Chalupárska vášeň súčasníkov mnohé zachránila. Márne sa však cestou autom okolo ohliadam, kde a kedy dajaká tabuľka alebo informačný panel upozorní pocestných, že tu medzi ostatnými stával aj rodný dom významných majstrov, ktorí splietali a tvorili osudy slovenského moderného výtvarného umenia – Vincenta a Ferdinanda Hložníkovcov.

Zato plytkých reklám a zbytočných bilbordov je, až zacláňajú. Pred vyše polstoročím ich nebolo. Ale nie preto mohol Laco Novomeský k Hložníkovcom do Svederníka bez problémov trafiť. Osudy slovenskej literatúry a výtvarného umenia šli vtedy ruka v ruke, a tak nemožno pochybovať ani o básnikovom neskoršom priznaní, že mu slzy vyhŕkli, keď videl, v akých chudobných pomeroch obaja umelci vyrástli. Vtedy už poprední predstavitelia slovenskej výtvarnej avantgardy prijali povereníka pre školstvo a kultúru pod strechou drevenice, ktorá až dojímala prostotou...

TESÁRSKY MONOGRAM

Na tráme pod povalou hložníkovskej chalupy by sme možno našli otcov tesársky monogram vyrezaný neobratnou kaligrafiou ťažkej, zrobenej ruky. Tesár Hložník ho ako výborný remeselník zanechal s vročením na mnohých chalupách nielen vo Svederníku. Azda od neho chlapci ešte pred sudičkami dostali dar, ktorý dnes vedci dokážu v génových reťazcoch odvíjať až k prapredkom. A určite im do pahrebky talentu pridal pár fakličkových íverov aj strýko, ktorý bol kolár a pri robote využíval plajbas ešte viac ako ich otec.

Zázrak čiar, z ktorých sa rodilo koleso. Koleso, čo pohlo aj Vincovými osobnými dejinami. Na ceruzu hľadel ako urieknutý. Stala sa mu osudom, zbraňou aj olivovou ratolesťou, hviezdou, krížom, Golgotou.

Koľko škrtov a osobných kalvárií podstúpi, kým príde talianske Forte dei Marmi a prvá medzinárodná pocta?

NESKROTNÝ KRESLIAR

Zvestovanie o narodení majstra vo Svederníku sa naplnilo 22. októbra v roku 1919. Do ľudovej školy chodil v rodnej obci a do meštianky v Žiline. Prenikavý talent a neskrotná potreba kresliť rozhodli o tom, že v roku 1933 prestúpil na reálne gymnázium, kde ho učil kreslenie profesor Zdeněk Balaš. Ten ho nakriatol na štúdium v Prahe. V roku 1937 prijali Vincenta Hložníka na pražskej Umelecko-priemyslovej škole do ateliéru monumentálnej maľby, ktorý viedol profesor František Kysela.

Mladý Hložník udivoval talentom, pracovitosťou a obrovským množstvom kresieb. Pedagógovia a spolužiaci neskôr s úsmevom spomínali, že nebolo papiera, ktorý by nebol pokreslil. Už o rok sa so spolužiakmi uviedol ako výrazný zjav na školskej výstave. Cez prázdniny si zarábal na štúdiá ako návrhár v sklárskej firme Pastrnek v Železnom Brode a pre Maticu slovenskú od devätnástich rokov kreslil ilustrácie a návrhy na obálky kníh. Ako prvé pokusné ukážky posiela do Martina ilustrácie ku Kremnickým povestiam. Kresby zaujali, a tak s ním národná ustanovizeň nadviazala spoluprácu s prísľubom budúceho zamestnania ako grafika...

Hložník je chudobný ako kostolná myš, do Martina adresuje žiadosť o finančnú podporu. Z ústredia Matice mu dvojtýždenne posielajú dvestopäťdesiat korún ako pôžičku, ktorú neskôr pospláca z honorárov. Ponúkli mu aj peniaze na úhradu cestovného na návrat na Slovensko, keď Česko-Slovensko parceluje Hitler...

STRETNUTIE SO SMRTIHLAVOM

Prahu obostiera súmrak. Politická situácia na Slovensku tiež neveští nič dobré. To si taktiež chcú podeliť susedia. Profesor Kysela umiera. Hložníka vedie k absolutóriu profesor Josef Novák. Z prvej ceny za klauzúrnu prácu by sa mohol slovenský premiant tešiť, ale jedného novembrového dňa roku 1939 ulicu pred študentským internátom na Hradčanoch zaplní dupot vojenských čižiem, hukot sajdkár a pancierových áut s hákovým krížom...

„Bolo to moje prvé stretnutie s nemeckými vojakmi a ich smrtonosnými zbraňami,“ približoval Hložník ako doživotný parlamentár humanizmu tragiku vojny. „Na mňa to zapôsobilo hrôzostrašne, aj keď išli pokojne. Uvedomoval som si, čoho všetkého sú schopní. Stačí, aby dostali povel alebo len najmenší impulz. Zaraz budú demolovať, zrovnávať so zemou. A nad všetkým by ostal len dym, štipľavý, čierny, hnevlivý. Tak ma to vykoľajilo, že som dlho nebol ničoho schopný. Ani maľovať.

Neraz som sa vracal k tomu, čo som videl. Musel som myslieť na horu posúvajúceho sa železa v obláčikoch spalín. Ale aj na prísne, oduté tváre fašistických vojakov, ktorým bola pod plechovými prilbami poriadna zima. Rovnako som nemohol zabudnúť na ich studené, jedovaté pohľady, ktoré ma dlho prenasledovali a nedali spať. Nútili ma, aby som znova vzal do ruky štetec a maľoval. Ak som sa nechcel dať vnútorne utýrať, musel som. Musel som vypovedať, čo som videl, cítil, s čím som nesúhlasil. Bolo to zlo, prestrašné zlo, ktoré plodila vojna.“

Žení sa so spolužiačkou Vierou Horáčkovou a vracia sa domov na Slovensko. Mladí manželia sa usadili v Martine. Žili striedavo v Turci aj vo Svederníku na Považí. Vincent pracuje ako grafik v Matici a pomaličky ukrajuje z úveru, ktorý si navŕšil ako študent v Prahe. Skôr to však je morálny než dlžobný úpis. Horúčkovito ilustruje kopu literárnych predlôh a časopisov pre deti. Kreslí pre ne Slniečka a na pomyselnom teréne vojnových udalostí eruptívne maľuje mapy vzdoru, akoby si rozkázal útočiť na oporné body svetovej moderny. Sapér Hložník sa k nim premosťuje prostredníctvom veľkých vzorov medzi surrealistami i kubistami. V roku 1941 sa jeho meno objavuje v nadrealistickom zborníku Vo dne v noci a začínajú ho stotožňovať s prierazným a umelecky vyhraneným hnutím Avantgarda 38.

HUMANISTICKÉ POSOLSTVO

Už prvá Hložníkova samostatná prezentácia v roku 1942 vo výstavnom pavilóne Umeleckej besedy slovenskej na terajšom Dostojevského rade v Bratislave bola suverénnym vstupom výrazného talentu na výtvarnú scénu. Do pomerne pokojných slovenských maliarskych reflexií dediny a prírody vniesol dramatickú atmosféru vojny a okupovanej Prahy. Dvadsaťtriročný maliar si ako motto k výstave zvolil Rimbaudovo vyznanie: „... dojatia nad Ukrižovaným sa mi vynárajú v mysli medzi tisícerými svetskými báchorkami.“

Vo veku, keď mnohí ešte váhavo a nerozhodne hľadali orientáciu v neprehľadnosti výtvarného sveta, on sa rozhodol pre zložitú a bolestnú cestu k totalite sveta skutočného.

Desivosť života sa stala Vincentovi Hložníkovi celoživotným umeleckým údelom. Jeho vonkoncom nie romantická, ale bytostne úprimná zaangažovanosť do boľačiek a stigiem sveta dostala výraz v udivujúco rozmernom a mnohovrstevnom diele. Málokto tak vyčnieva významom i mohutnosťou nad slovenským výtvarným umením, neraz plnom banalít, podrazov a podenkového prospechárstva, ako tento svedernícky kolos.

RYTIER SMUTNEJ PALETY

„Azda v štyridsiatom prvom roku to bolo, keď som videl výstavu Umeleckej besedy pražskej, kde som sa po prvý raz stretol s dielami Cypriána Majerníka, Bedricha Hoffstädtera a Jána Želibského. Ich obrazy a najmä obrazy Majerníkove, to bolo pre mňa zjavenie,“ povedal umelec v rozhovore pre časopis Výtvarný život v roku 1977. Bol od svojho vzoru mladší o desať rokov, ale mali čosi spoločné – záujem o opusteného človeka, človeka obnaženého, trpiaceho.

Odkaz na Majerníka nevidieť len v gvašoch a akvareloch z vojnových rokov. Tento slovenský rytier smutnej palety ponúkol Hložníkovi nielen ikonografiu Cervantesovho tragikomického hrdinu, ale sprostredkoval mu aj príklad Pabla Picassa a jeho umeleckého vzdoru násiliu, ako ho vo všeobecnosti reprezentuje smutno-slávna Guernica. Boli tu i ďalšie podnety – Daumier, Lautrec, Rouault. Aj Bacon...

Svet klaunov, krasojazdkýň, pierotov so zvláštnou atmosférou a symbolikou manéží vstupuje do obrazov umeleckej avantgardy nie s akordmi cirkusových kapiel, ale s kakofóniou vojnových maršov, trúbkami a sirénami poplachov. Aj umelec si oblieka kostým pierota, aby paradoxne ochránil posledné zvyšky vlastnej integrity a zároveň stelesnil metaforu zúfalého protestu.

Expresívnosť maliarskych kompozícií, v ktorých aj kôň plače dovnútra veľkými konskými slzami na pohrebe dobra, postupne prechádza do čierno-bielej schémy grafických manifestov proti vojne. Podobne ako u obdivovaného Kolomana Sokola. V nekonečných grafických cykloch sa stále rozhorievajú zápasy deformovaných figúr so zvieracím elementom – či zvieraťom v človeku. Hložník ryje do zvrátenosti doby. Ryje početné cykly – nezvyčajne veľké grafické formáty v mohutnej explózii tvorivej invencie – formuje povstalcov, fašistov, potkany, transporty, smútočné pochody, zástupy odsúdených kráčajúcich do koncentrákov, trpiace matky, mexické balady, hrdinov, padlých anjelov – prosté, no najmä zbytočné obete stratených generálov, majestát ničoty.

POKLAD V HRIČOVE

Z ríše zla a jeho protektorov uteká do kráľovstva detských rozprávok. Ilustruje vari tri stovky kníh. Vo svete ho uznávajú a vyznamenávajú, doma odstrkujú.

Profesor, národný umelec – odstavený rektor. Stigmatizovaný vek nepraje humanistom. Od roku 1970 ho komunistický režim odsúva na zabudnutie, lebo nesúhlasil so vstupom okupačných vojsk na Slovensko v roku 1968. A navyše – je hlboko veriaci...

Z uznávaného dekana sa stal nezamestnaný. V tom čase mu dáva kňaz Štefan Raček z Dolného Hričova zaujímavú ponuku – vymaľovať tamojší neskororománsky a ranogotický Kostol sv. Michala. Váha. Premýšľa. Fresky nikdy predtým nerobil... Čo rozhodne? Umelecká výzva a azda aj blízkosť rodiska. Vo vysokom strope, na lomených klenbách umelec maľuje svätých. Lietajú vedno s družicami... Hložník premieňa dolnohričovský kostolík na slovenskú Sixtínsku kaplnku.

STIGMATIZOVANÝ ČAS

Vládne nenormalizácia. Aj preto znovu horúčkovito a eruptívne maľuje apokalypsy sveta, vlastnú kalváriu a tŕnistú cestu ľudstva od kríža ku krížu na veľkorozmerné plátna tak desivo majstrovsky, že niektoré môžu opustiť ateliér až po jeho smrti.

Fascinujúce kompozície v smelých tvarových disharmóniách, ktoré akcentujú expresívny účinok motívu. Obnažuje anatómiu tiel, deformuje kĺby, hypertrofuje figúru a líniu, láme ich v ostrých hranách, akoby zápasil nielen so zlovôľou, ale aj s tými, čo v umeleckej senzitívnosti už dospeli pred ním k rovnakej štylizácii. Chce ešte viac výrazu. Je to nové, výsostne dramatické...

Umelec jemu vlastnými prostriedkami stupňuje drámu či tragédiu. V jeho kompozíciách mohutne pulzuje rytmus zápasu s besmi v mene víťazstva dobra a ľudskosti. Zjavuje nám: zachovaj pokoru!

●●●

Vincent Hložník zomrel v Bratislave 10. decembra 1997. Viaceré z jeho nevystavovaných a nepublikovaných diel inštalovali v júni 2006 na profilovej výstave Continuum v Múzeu moderného umenia Danubiana v Čunove spoločne s kolekciami diel jeho apoštolov – dcéry Zuzany Hložníkovej a zaťa Ľuba Zelinu.

Som mu vďačný, že som mohol viackrát pobudnúť u neho v ateliéri.

Aj vtedy, keď sa rozhodol pre ten veľkorysý dar...

 Text a foto: Emil SEMANCO