V školách sa slovenčina systematicky ničí

thumbnail

V pedagogických dokumentoch pre slovenský jazyk a literatúru sú vážne chyby. Slovenský jazyk, štátny jazyk, úradný jazyk. V prípade občianskej majority u nás aj materinský jazyk – alebo slovenčina. V ostatných rokoch je naozaj ťažko skúšaná a jej vonkajšie podoby či už v bežnej komunikácii, alebo medzi profesionálnymi používateľmi jazyka, najmä médiami, sú žalostné. Čo s tým? Zmierime sa alebo sa dá ešte čosi napraviť? Požiadali sme o názor a odpoveď nielen na túto otázku generačne ešte mladého človeka PhDr. Jána PAPUGU, PhD., riaditeľa Základnej školy s materskou školou na Riazanskej ulici v Bratislave, vysokoškolského pedagóga, slovenčinára, predsedu Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny, spisovateľa, organizátora detských letných táborov...

  • Tak teda skúsme – v akom stave je na Slovensku jazyková kultúra z pohľadu človeka, ktorý si práve tento problém zvolil ešte počas štúdií ako tému diplomovej práce?

Jazyková kultúra je v takom stave ako celá spoločnosť – v niektorých oblastiach dosahuje výšiny, v niektorých klesá na bod mrazu. Ak vidíme, aké veľké problémy sa riešia v súvislosti so školstvom, s vedou, so vzdelávaním, nemožno sa čudovať, že „drobnosť“, akou je jazyková kultúra, nie je prioritou ľudí, ktorí často zápasia s vážnejšími problémami. Som liberálnejší lingvista, nestaviam sa proti čechizmom, cudzím slovám, účelovým modifikáciám jazyka. Z tohto hľadiska sa neobávam o drvivý pokles jazykovej kultúry. Mrzia ma však chyby v jazykových javoch, ktoré sú pevne ukotvené v systéme jazyka (písanie i/y, veľkých/malých písmen a pod.). Rozmohli sa v masmédiách a v komunikácii tých, ktorí by mali byť jazykovým vzorom. Ide totiž o vedomostné chyby, ktoré sa aj pod vplyvom klesajúcej úrovne vzdelávania budú naďalej rozširovať.    

  • Kde sa stala chyba, ktorej následkom je dnes nielen amatérsky, ale aj profesionálny jazykový prejav v slovenskom jazyku či už v ústnej, alebo písomnej podobe takmer tragikomédiou?

Laický, amatérsky prístup, rýchlosť produkovania textov, nedostatok financií na jazykové redakcie verejných textov, zrušenie jazykovej výchovy budúcich pedagógov, systematické ničenie predmetu slovenský jazyk a literatúra na základných a stredných školách, neúcta k jazyku, pokles úrovne kedysi vzorovej rozhlasovej a divadelnej reči, vplyv audiovizuálnych médií. A veľa iných chýb. Ľudia stav slovenčiny neberú ako tragický, rodí sa totiž generácia, ktorá vníma už inú podobu jazyka, teda pre ňu je bezpríznakový.

  • Teraz sa vás pýtam ako predsedu Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny. Neznížila sa kvalita vyučovania slovenčiny na základných školách v „novej ére“ Slovenska?

Áno! Odkedy sa o slovenčinu zaujímam, musím konštatovať, že je v rukách stále tých istých ľudí bez kontaktu so slovenčinármi. Napriek tomu, že sú v pedagogických dokumentoch pre slovenský jazyk a literatúru (SJL) vážne nedostatky a chyby, nič sa s tým nerobí. A podľa týchto dokumentov sa učí celé Slovensko! Koncepcia vyučovania SJL má dlhé roky podobu nepodareného žiackeho referátu.

  • V spoločnosti sa vytvorila akási davová „verejná“ mienka, ktorá akoby každému diktovala – slovenčina nie je potrebná, dorozumievacím jazykom je angličtina! Roky sa hovorí o dôležitosti znalosti cudzích jazykov, čo nikto nespochybňuje, ale nie je dôležité ovládať najskôr spisovnú slovenčinu?

Je jasné, že ovládať svetový jazyk je nevyhnutné. Ale jeho spoznávanie sa deje na základe materinského jazyka. Neobávam sa hromadného odmietania slovenčiny. Slovenčinu ohrozí jedine demografia. Ale to sa stane za mnoho rokov.  

  • Pôsobíte tiež ako náš „kolega“ v časopise Slovenčinár. Dostáva sa jeho posolstvo medzi učiteľov? Prejavujú odborní učitelia slovenčiny záujem o novinky v tejto pedagogickej disciplíne?

Časopis sa pomerne rýchlo etabloval, mám informácie, že sa číta. Je to však úzko profilový časopis, nemôžeme očakávať rekordnú čítanosť. Mám však pocit, že každé číslo Slovenčinára prináša informácie, ktoré obohacujú obzor slovenčinárov. Pozitívne ohlasy nás motivujú na to, že časopis vydávame už tretí rok. Keďže dnešok je príznačný explóziou informácií, je prirodzené, že klesá o ne záujem, že ľudia nestačia vnímať a absorbovať ďalšie a ďalšie. Časopis Slovenčinár však plní cieľ, ktorý som si dal, keď som navrhol jeho založenie.

  • Na Slovensku existujú aj Učiteľské noviny, sú dostatočnou platformou pre odborné vzdelávanie pedagógov?

Tieto noviny vnímam ako informačnú platformu, nie odbornú. Aj keď sa v nich usilujú podávať aj odborné informácie. Málokedy si v nich stihnem prelistovať celý obsah, preferujem profesionálnu e-podobu spravodajstva o školstve. 

  • Váš osobný profesionálny život je dosť pohnutý. Napriek vzdelaniu, kvalifikácii, odbornosti a ešte aj pozícii v asociácii museli ste z predchádzajúceho zamestnania odísť. Čo alebo kto rozhoduje dnes v školách o tom, ako kvalitne sa na nich bude učiť?

Kto rozhoduje? V podstate nikto. Zodpovedný za kvalitu vzdelávania je riaditeľ. Ale ak ten pri kontrole zistí, že má vyučujúceho, čo učí nekvalitne, nie je to dôvod na výpoveď, čo je problém a dôvod, že sa ocitáme v bludnom kruhu. Riaditeľ ho môže upozorniť alebo siahnuť na nenárokovateľné čiastky v plate, viac spraviť nemôže. Kontrolu kvality vyučovania robí aj inšpekcia, jej negatívne postrehy však opäť musí riešiť riaditeľ. Určite by stálo za úvahu zaviesť model zo zahraničia, keď o odchode nekvalitného učiteľa rozhoduje školská rada. Ja som bol iný prípad, príliš veľa som na seba upozorňoval, verejne sa vyjadrujem k školstvu a vo vyučovaní slovenčiny som dosiahol veľmi dobré výsledky. Ak si to spojíte s mojou popularitou u žiakov a rodičov a s jedenásťročným bojom proti nekompetentnej a neľudskej riaditeľke gymnázia, viete si domyslieť, prečo som sa po dobrovoľnej výpovedi nedokázal zamestnať. Na Slovensku bežný jav. 

  • Teraz riadite „vlastnú“ základnú školu a už od prvého dňa cítiť, že sa v nej usilujete pre žiakov vytvoriť čo najpríjemnejšie podmienky. Je to návrat ku Komenského „škole hrou“?
Obľúbený učiteľ so svojimi žiakmi.

Komenský má byť v metodike každého kvalitného učiteľa. Aj rôzne alternatívne školy vychádzajú v podstate z neho. Je to nadčasová pedagogika. Nie som veľmi zástancom, aby sa zo školy stali letné tábory, kde sa robia akadémie, juniálesy, heloweeny a minimalizuje sa učenie. Som zástancom toho, aby sa vyberalo z klasických i moderných metód to najlepšie, aby sa neprechádzalo z extrému do extrému. Aj keď som liberálny učiteľ, napríklad som proti tomu, aby žiaci učiteľom tykali. Ale aby sa nemohli cez prestávky deti hrať na chodbách alebo v triede, s tým nesúhlasím. Mojím cieľom je, aby bol žiak slušný, mal vzťah k životnému prostrediu, našiel si svoj kariérny cieľ, bol inteligentný a rozlišoval ľudí na dobrých a zlých. A tento cieľ sa nedá dosiahnuť ani zotrvávaním na klasickej výchove, ale ani presadzovaním rôznych alternatív a neoverených pseudometód.

  • Čo sa musí na Slovensku stať, aby sa naplnil zmysel „jazykového zákona“ nie v jeho represívnej časti, ale v zámere – používať korektný jazyk?

Na Slovensku pomôže len represia. Ja som za prísne pokuty za verejne prezentované jazykové chyby. Inak k náprave nedôjde a zákon nemá zmysel. Predpokladá to však čo najskoršiu aktualizáciu kodifikácie, ktorá je, jemne povedané, zastaraná. 

  • Generačne mladší jazykovedci zastávajú názor, že jazyk je živý organizmus, vyvíja sa, podlieha vplyvom a že preto jeho niektoré „inovácie“ sú celkom pochopiteľné. Kde však také inovácie majú mať hranicu? Možno považovať za inováciu nesprávne skloňovanie, časovanie, neznalosť pravidiel slovenského jazyka?

Inovácie sa dejú vo všetkých rovinách jazyka a sú prirodzené. Neohrozia náš jazyk, to už by sa angličtina dávno deformovala. Používateľ absolútne nesystémové javy do jazyka nepustí. Ak by, tak po veľmi dlhom čase. A keď používateľ rozhodne a úzus potvrdí prijatie nového jazykového javu, tak to treba rešpektovať a kodifikovať. No slovenská kodifikácia je konzervatívna a neflexibilná. Používateľ rozhoduje o podobe jazyka, nie jazykovedec. Neznalosť jazykových pravidiel a zmeny v jazyku sú dve odlišné veci. Neznalosť neospravedlňujem, zmeny v jazyku sú prirodzené. Nemôže povedať niekto, kto jazyk neovláda, že je jeho inovátorom.    

  • Do životopisu ste si už pridali aj „samooznačenie sa“ za prozaika a dramatika. A právom. Vydali ste knižky, po ktorých sa v kníhkupectvách zvyčajne zapráši, píšete pre deti a mládež. Je to iba dobové lamentovanie, že deti nečítajú a iba strácajú čas pri počítačoch? Alebo by naozaj mali aj v dnešných časoch považovať viazanú knihu za bežnú potrebu inteligentného človeka?

Žiaľ, ak niekto vydá knihu, už sa označuje za spisovateľa, tak sa u nás narába s pojmami a funkciami. Ja som však už ako spisovateľ evidovaný, publikoval som viacero textov, jeden z nich vyhral cenu, tak sa teším tomu, že popri učiteľovi som aj spisovateľ. Po oboch povolaniach som túžil od detstva. Deti čítajú. Len nie iba beletriu. Každé čítanie, kým nejde o nekvalitné internetové texty, je pre deti užitočné. Nech čítajú kvalitné, redigované a obsahovo podnetné texty akéhokoľvek druhu. Ja sa o čítanie detí nebojím, lebo mám skúsenosť, že aj pod vplyvom poklesnutej mediálnej kultúry sa moji, teraz už dospelí žiaci vracajú ku knihe, k divadlu, k vysokej kultúre. Že násťročné deti nečítajú, súvisí aj s pubertálnym obdobím vzdoru a s masívnou propagáciou digitalizácie, ktorej neraz aj ja sám často musím odolať. A okrem toho – školstvo systematicky podporuje fetiš digitalizácie! Potom si vyhlásia rok čitateľskej gramotnosti, no tieto dve aktivity sú v protipóle, pričom u detí vyhráva elektronizácia. Ja mám rád multimédiá, ale uvedomujem si, že nie sú mojím pánom. A toto naučiť žiakov v elektrodobe je ťažké.

  • Do akej miery čítanie textu ovplyvňuje znalosť jazyka a jeho správne používanie?

Kedysi do veľkej. Teraz si vydá knihu, kto len chce a v akejkoľvek kvalite. Nie všetky vydavateľstvá majú jazykové redakcie. Preto prichádzam k názoru, že už ani kniha nie je spoľahlivý zdroj spisovného jazyka. Možno tak odborná literatúra, tá podlieha niekoľkostupňovej kontrole. Alebo treba púšťať deťom staré opusácke nahrávky rozprávok, v ktorých príbehy rozprávajú hereckí klasici s prekrásnou slovenčinou.

  • Je slovenčina ťažký jazyk? Obstoja tvrdenia, že je ťažké ju učiť, a dokonca aj naučiť?

Nie, sú oveľa ťažšie jazyky. Dokonca si myslím, že čeština je ťažšia. Slovenčina je relatívne ťažká, lebo je to flektívny jazyk so zložitým ohýbaním tvarov. Ak sa ho učí človek, ktorého rodným jazykom je iný typ jazyka, tak áno, je to preňho veľmi ťažký jazyk. To je akoby som sa teraz ja chcel učiť čínštinu.

  • Ako sa „riaditeľuje“ riaditeľovi školy, ktorého majú žiaci radi? Nie je to príliš zodpovedné? Kde je hranica medzi priateľstvom a rešpektom vo vzťahu žiak – učiteľ?

Netuším, či ma majú žiaci radi. Obľúbenosť u žiakov je relatívna. Ak im vyhoviete, ste najlepší. Ak im dáte päťku alebo poznámku, sú schopní preklínať vás zvyšok školského roka. Hovorme o sympatii žiakov k učiteľovi. Tú naozaj cítim, a ak mi osud niečo dal, tak schopnosť vychádzať s ľuďmi, s deťmi. Ale od istého času všetko beriem rezervovane a nedávam sa obmäkčiť priazňou detí ani dospelých. Som profesionál. Osobne viem vyjsť s každým, ale pracovné veci, problémy riešim objektívne a bez toho, ku komu mám aký vzťah. A platí to aj u detí. Ja sa rád s deckami zahrám, porozprávam, dovolím im kopať si rolku papiera na školskej chodbe, ale to neznamená, že ignorujem ich prehrešky. Takže by som náš vzťah priateľstvom nenazval. Ako riaditeľ musím na ne dozerať a nespratníkov trestať. Na druhej strane si hovorím: Čo chceme od detí, keď vidíme, aká je spoločnosť. A deti to vidia tiež...

Zhováral sa Ivan BROŽÍK – Foto: archív JP



2 Komentárov

  • teta

    Prepáčte, ale hovoriť o slovenčine, a pri tom napísať pod obrázok pravopisnú chybu,...
    Škoda slov.

Napísať odpoveď pre teta Zrušiť odpoveď

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.