V znamení straníckej frustrácie

thumbnail

Tohtoročné komunálne voľby potvrdili trend pokračujúceho úpadku straníckych kandidátov. Ďalším jasným signálom je prudká strata schopnosti Smeru osloviť voličov v stredných a vo väčších mestách ‒ alebo inak povedané zostupný trend voličskej podpory naďalej trvá. No a nakoniec súčasná opozícia ani zďaleka nedosiahla také výsledky, aké očakávala, a aspoň nateraz nie je reálnou alternatívou súčasnej koalície.

Na rozdiel od série predchádzajúcich volieb prieskumy celkom presne odhadli výsledky v hlavnom meste. Uhádli nielen víťaza volieb, ale aj poradie štyroch relevantných kandidátov. Zvíťazil prieskumami favorizovaný Matúš Vallo, ktorý do kampane investoval vysoko nadštandardné sumy a pracoval na nej približne dva a pol roka. Ako bonus navrch získal i podporu Progresívneho Slovenska a Spolu ‒ občianskej demokracie, ako aj iniciatívy Za slušné Slovensko. Ukázalo sa, že tento volebný koktail účinkuje na bratislavských voličov veľmi účinne. Dokonca až tak, že deklasovali širokú koalíciu opozičných síl, ktoré stáli za „ich“ Jánom Mrvom. Paradoxne, v Bratislave neuspela ani kaviarenská celebrita Václav Mika či svojím okolím veľmi preceňovaný Ivo Nesrovnal. Poďme však k straníckym kandidátom.

Jediná jasne stranícka kandidátka z krajských miest, ktorá uspela, bola primátorka Prešova Andrea Turčanová. Táto figúrka vzišla zo straníckej politiky, vždy sa hrdo hlásila k rodnej strane KDH, na svoju podporu aj dnes získala relatívne širokú koalíciu pravicových síl a ukázalo sa, že napriek svojim veľmi nepresvedčivým výkonom to na obhajobu postu primátorky metropoly Šariša stačilo. Je fakt, že najviac jej asi pomohlo, že jej hlavý vyzývateľ Pavel Hagyari je taký kontroverzný, že primátorka Turčanová bola vnímaná skôr ako menšie zlo, a hodili jej to nie preto, že by si väčšina jej voličov myslela, že je tou najlepšou alternatívou, ale aby zabránili väčšiemu zlu. Tým sa výpočet výrazne straníckych kandidátov vyčerpáva.

Jasne nestranícki kandidáti ‒ alebo inak miestni občianski aktivisti ‒ bodovali predovšetkým v Trnave a v Nitre. V Trnave hipster Peter Bročka výrazným ziskom zreteľne potvrdil svoje pozície. Zároveň takmer úplne vygumoval túto niekdajšiu baštu KDH z ich straníckej politickej mapy. Podobne Marek Hattas z Nitry deklasoval trojnásobného primátora Jozefa Dvonča a prepísal tak históriu komunálnej politiky v tomto meste. Občiansky kandidát so širokou opozičnou podporou Peter Fiabáne veľmi výrazne uspel aj v Žiline. Pri ňom však treba zdôrazniť, že v podstate rovnako ako Ján Nosko v Banskej Bystrici nie je stranícky kandidát, ale skôr naopak. Obaja by s najväčšou pravdepodobnosťou uspeli bez akejkoľvek straníckej podpory, a nie kandidáti prosili strany o podporu, ale naopak, strany sa uchádzali o to, aby kandidáti ich podporu prijali.

Mierne prekvapenie vyvolali výsledky volieb v Košiciach. Prieskumy ukazovali vyrovnaný súboj medzi kandidátom širokej pravicovej koalície Jaroslavom Polačekom a kandidátom Smeru Martinom Petruškom. Nakoniec Polaček vyhral veľmi presvedčivo, a to aj napriek tvrdej negatívnej kampani. Prekvapivé je to aj preto, že Polaček vystupuje konfrontačne, agresívne, nekonštruktívne, má kontroverznú povesť, je niečo ako košický Matovič, aj preto mnoho ľudí o jeho úspechu veľmi pochybovalo. Až čas ukáže, či a ako ustojí prechod z opozície do pozície a či nebude pokračovať v šľapajach svojho súpútnika Rastislava Trnku z Košickej župy, ktorý v extrémne krátkom čase rozhádal a v podstate mocensky paralyzoval Košickú župu. Do výpočtu krajských miest ešte treba zaradiť Richarda Rybníčka v Trenčíne, ktorý presvedčivo obhájil svoj post, a zdá sa, že jeho sny o veľkej politike sú tak definitívne dosnívané.

Resumé týchto komunálnych volieb je jednoznačné varovanie pre Smer. Zostupný trend sa nezastavil, Smer dnes nie je značka, ktorá by dokázala pritiahnuť schopné a obľúbené osobnosti s veľkou dôverou. Ak sa Smer nezbaví skompromitovaných ľudí na svojom čele, je to začiatok jeho konca. Ak čas na reflexiu nenastane ani teraz, tak to potom s touto stranou nevyzerá dobre.

Na strane druhej sa jasne ukázalo, že ani opozícia nie sú nijakí „lúmeni“. Ich strany totiž v podstate nie sú politickými stranami, ale sekty okolo svojich predsedov. Nemajú osobnosti v regiónoch a krkolomné koalície spájajúce konzervatívcov a liberálov nepôsobia na voličov vôbec presvedčivo. Do parlamentných volieb v marci 2020 nás ešte čakajú prezidentské voľby a voľby do Európskeho parlamentu. Tie naznačia, či v opozičných, alebo koaličných stranách existuje nejaká sebareflexia. Ak nie, asi budeme musieť čakať na kompletnú výmenu politických generácií.

Roman MICHELKO - Ilustrácie - zdroj: internet