Svetové klenotnice a múzeá vlastnia a vystavujú poklady zo slovenských nálezísk. Maďarský archeológ Peter Prohászka pri výkone civilnej vojenskej služby v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti v roku 2001 sa zaujímal o archívne písomné pramene súvisiace s nálezmi germánskeho hrobu v Ostrovanoch, čo je obec v Šariši. Svojím prístupom potvrdil, že prevratné archeologické objavy sa dajú robiť nielen v teréne, ale aj štúdiom a vyhodnotením archívnych dokumentov. Opätovnou analýzou nálezov pokladov z Ostrovian z rokov 1790 a 1865 dospel k prekvapujúcim, nečakaným záverom. Už v roku 165 nášho letopočtu prekročilo niekoľko tisíc germánskych bojovníkov Dunaj. Bol to prvý neúspešný pokus o násilný prechod rímskych limes ‒ hraníc. Nasledovala výprava jedenástich podunajských kmeňov, ktoré pod vedením markomanského kráľa Ballomaria rokovali o mieri s hornopanónskym rímskym legátom Markom Ialliom Bassom. Aj keď sa podarilo dosiahnuť mier, nemal dlhé trvanie, pretože už v nasledujúcom roku napadli germánske a sarmatské kmene rímsku hranicu na Dunaji a prenikli do Panónie.
Rimania dosiahli dočasný bojový úspech, ale len na krátky čas. Preto v roku 168 nášho letopočtu sa vybrali obaja spoluvládcovia cisári Marcus Aurelius i Lucius Verus s vojskom do Aquilie. Tým si získali najmä u Kvádov dočasný rešpekt. Dosadili Germánom nového kráľa a pokračovali v ťažení. Len čo germánske kmene porazili, uskutočnilo sa stretnutie medzi zúčastnenými stranami konfliktu. Na rokovaní sa zúčastnil samotný cisár Marcus Aurelius, na druhej strane poprední vandalskí veľmoži, ktorí dospeli k mierovej zmluve a slávnostne uzavreli prímerie, podľa ktorého dvetisíc vandalských jazdcov sa stalo rímskymi spojencami. Možno predpokladať, že po úspešnom rokovaní a uzavretí prímeria došlo k obdarovaniu vandalských kráľov. Vandali, ktorí nevstúpili do služieb cisára Aurelia, sa vrátili domov. Keďže pôsobili aj na východnom Slovensku, konkrétne v katastri obce Ostrovany (okres Sabinov), na webovej stránke obce sa o nich dočítate: „V lokalite žili Vandali. Bol to germánsky kmeň, ktorý sídlil od konca druhého storočia nášho letopočtu na východnom Slovensku, konkrétne aj v katastri obce. Začiatkom piateho storočia nášho letopočtu prenikli na rímske územie. Roku 534 boli presídlení do oblastí Byzantskej ríše, kde splynuli s ostatným obyvateľstvom a prestali existovať ako samostatný kmeň.“
■ POKLAD V RIEKE
V roku 1790 sa v Ostrovanoch našiel hrob, ktorého okolnosti objavenia opísal archeológ a uhorský poslanec Ferenc Pulszky slovami: „Dvaja roľníci, keď išli do kostola, vyzuli si čižmy, aby prebrodili rieku, pričom jeden z nich zbadal v povodňou odvalenom brehu čosi lesklé, z čoho sa nakoniec vykľul poklad. Roľníci si však poklad nenechali, lebo vtedajší majiteľ pozemku Antal Péchy im ho odobral a prostredníctvom podžupana sa dostal do Viedne.“
Aj v súčasnosti sú predmety z ostrovianskeho pokladu uložené v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni. Nálezcovi a majiteľovi pozemku vyplatili 3 060 zlatých a 17 grajciarov, čo bol v tom čase celkom slušný majetok. Časť pokladu, ktorý komisia nevybrala, ponúkli istému zberateľovi. Keďže ten neprejavil záujem, ostatné časti pokladu v roku 1799 roztavili...
Podľa vtedy platných zákonov z každého mincového nálezu alebo iného pokladu z drahých kovov patrila jedna tretina nálezu štátu, ďalšia tretina nálezcovi a posledná tretina vlastníkovi pozemku, na ktorom sa poklad našiel. Ostrovany patrili do Horného Uhorska, takže nález spadal do kompetencie Uhorskej kráľovskej komory. Uhorský kráľovský archív v Budapešti si podľa vtedajšieho zákona mal ponechať všetky originály listín. Až potom mohol kópie o nálezoch odoslať do Viedne, kde sa napriek zakorenenému germánskemu zmyslu pre poriadok kópie o opise roztavených predmetov z pokladu stratili.
■ UŽÍVAJ V ŠŤASTÍ...
Do Budapešti dorazil poklad z Ostrovian s hmotnosťou 1 857 gramov pri predmetoch zo zlata, váha strieborného inventára bola 11,15 kilogramu. Zaujali zlaté spony i to, ako ich majstrovsky zvládli zlatotepci v náročných zlatníckych technikách granulácie, filigránu a prelamovania. Zvlášť kolienková spona s jemným ažúrovaním a nápisom Vtere felix – Užívaj v šťastí. Toto „prianie“ sa objavuje na prsteňoch, sponách a lyžičkách v druhom až štvrtom storočí. Obyčajne ich germánske kniežatá dostávali ako dary. Nádherná bola aj spona – agrafa s polodrahokamom ónyxom v oválnej obrube a so štyrmi retiazkovými prívesmi. Zlaté nákrčníky a náramky mali funkciu odznaku najvyššieho mocenského postavenia, označovaného principes či reges, ktoré potvrdzovali, že hrob patril germánskemu kniežaťu, ba mnohí si ho už vtedy trúfli označiť ako kráľovský, uvádza sa v príspevku známeho slovenského archeológa Titusa Kolníka Germánsky hrob z Ostrovian.
Jeho mladý maďarský kolega Peter Prohászka mal šťastie a v archíve v Budapešti sa mu podarilo nájsť list riaditeľa Uhorskej kráľovskej komory Lányiho z 1. júna 1790 o transporte pokladu do Budapešti, svedectvo o záujme zberateľa Viczaya o kúpu nálezov, presné ocenenie i súpis zakúpených predmetov za 1 753 zlatých a 59 grajciarov podpísaný Abbém Eckhelom, direktorom viedenského Antického kabinetu, predchodcu dnešného Umeleckohistorického múzea. Našiel aj list, v ktorom informovali Uhorskú kráľovskú komoru o ocenení celého pokladu z Ostrovian sumou 2 892 zlatých a 16 grajciarov. Našťastie, dokumenty sa v Pešti na rozdiel od Viedne nestratili. Najviac ho potešil súpis všetkých odovzdaných predmetov pokladu, vďaka ktorému dokázal opísať aj tie, ktoré pre nezáujem zberateľa, aj keď ho komora opätovne žiadala o zaujatie postoja o kúpu zvyšných predmetov pokladu, skončili roztavené. Patrili medzi ne zlatý pohár, štyri zlaté spony, strieborné misky a ďalšie predmety, ktoré spolu vážili vyše 2,3 kilogramu.
■ VÝNIMOČNÝ OBJAV
O sedemdesiatpäť rokov neskôr, konkrétne 22. apríla 1865, ako sa dozvedáme z listu statkára z Ostrovian a poslanca parlamentu za Šarišskú župu Jozefa Bánoa viceprezidentovi Uhorskej akadémie vied barónovi Jozefovi Eötvösovi, objavil vo svojej záhrade na brehu rieky Torysy starý rímsky hrob, pravdepodobne kráľovský alebo kniežací. Ako uvádza v liste zaslanom do Budapešti: „Práve tu sa našli pred vyše sedemdesiatimi rokmi drahocennosti, ktoré teraz vystavujú vo Viedenskej klenotnici. Táto predhistória ma priviedla k tomu, aby som sám podnikol výskum a podarilo sa mi vykopať veľmi pekné predmety, ktorých presný opis posielam archeologickej komisii. Všetko ležalo v hĺbke dvoch siah, teda skoro 4 metrov, v samostatnej krypte, dnes už zrútenej. Ak archeologická komisia považuje za zaujímavé realizovať výskum pod jej dozorom, nebudem v ňom pokračovať.“
Už spomínaný archeológ Peter Prohászka v archíve nenašiel nijaké dokumenty o vyplatení nálezného. Ani žiadnu reakciu na list statkára z roka 1871. Zato tam objavil dokument, ktorý potvrdzoval, že Maďarské národné múzeum získalo predmety z pokladu v Ostrovanoch ešte pred rokom 1875, keďže už v katalógu zlatníckych prác, vystavovaných v roku 1874 v Budapešti, je múzeum uvedené ako vystavovateľ. Dá sa teda predpokladať, že riaditeľ múzea Ferenc Pulský získal predmety z pokladu ako výpožičky. Kým nálezy z Ostrovian z roka 1790, ktoré sú uložené v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni, boli získané kúpou, tie z roka 1865 Budapešť nálezcovi jednoducho nevrátila. A nie je to ojedinelá prax našich južných susedov aj pri iných kultúrnych pamiatkach a pamätihodnostiach zo slovenského územia...
■ MOHYLA S CENNOSŤAMI
Hlavným spôsobom pochovávania zomretých v období Rímskej ríše a sťahovania národov bolo spaľovanie – kremácia. V tomto období sa dá hovoriť aj o navršovaní mohýl. V oveľa menšej miere sa využívalo kostrové pochovávanie, ktorého súčasťou bolo honosné vybavenie kniežacích hrobov. Tých je však podstatne menej. Výnimku tvoria kostrové hroby na východnom Slovensku, konkrétne aj v Ostrovanoch, ktoré chronologicky spadajú do mladšej rímskej doby. Zároveň dokazujú kontakty barbarov, teda aj Vandalov, s Rímskou ríšou. Zvlášť intenzívne boli v období markomanských vojen, keď Vandali boli spojencami Rimanov v boji proti Markomanom, ohrozujúcich rímske hranice zo severu.
Germánska spoločnosť bola rozdelená na kniežaciu vrstvu, ako ich v antike nazývali – reges alebo duces. Vandalský veľmož pochovaný v Ostrovanoch určite patril k elite spoločnosti a po jeho smrti mu bola prejavená najvyššia úcta. Do hrobky bol uložený nielen v nákladnom a bohatom oblečení, ale tiež s výbavou hodnou kráľov. Ich vlastníctvom a používaním počas života sa usilovali vandalskí veľmoži napodobňovať okázalý
životný štýl rímskych boháčov, a tak demonštrovať svoju prevahu nad germánskymi poľnohospodárskymi a remeselnými osadníkmi.
Ak maďarský archeológ Peter Prohászka porovnal bohatý inventár v ďalších známych kniežacích germánskych hroboch, ten z Ostrovian z roka 1865 mu pripadal chudobný. Zato bol bohato zastúpený zlatými i striebornými predmetmi v poklade z roka 1790. Uvedomil si, že od tretieho storočia, keď bol vybudovaný hrob, sa potok vlievajúci do Torysy hlboko zarezal do terénu. Ak predmety z roka 1790 sa našli priamo v stene brehu, obnažila ich voda alebo erózia. Vtedajší majiteľ pozemku Antal Péchy bol spokojný s nálezom zlatých a strieborných predmetov, takže ďalej už nehľadal. Možno sa obával aj závalu steny brehu. Vtedy bola porušená iba časť hrobovej komory, jej zvyšok odkryl o sedemdesiatpäť rokov neskôr statkár Jozef Báno v spolupráci s archeológom Imrom Henszlmannom a historikom prešovského evanjelického lýcea Jozefom Herfurthom. Hrobový nález ležal v komore vyhotovenej z dreva. Dnes už je možné pomocou počítača vytvoriť priestorovú vizualizáciu modelu hrobu. V jednej časti by bol nález z roka 1790, v druhej by ležal nebožtík s nálezmi z roka 1865. Nájdené poklady z oboch nálezov predstavujú inventár toho istého hrobu. Podľa doterajších nálezov ide o najbohatší germánsky hrob rímskej doby vôbec. Na základe zhodnotenia dejinného vývoja severovýchodnej časti Karpatskej kotliny v období po markomanských vojnách maďarský archeológ dospel k záveru, že hrob patril vandalskému kráľovi z obdobia medzi rokmi 270 až 290 nášho letopočtu.
Natíska sa otázka, prečo sa tejto téme, napriek tomu, že v Ostrovanoch ide o významný, prinajmenšom celoeurópsky objav, slovenskí archeológovia venovali iba okrajovo. Ako uviedol Titus Kolník, stalo sa tak vzhľadom na uloženie nájdených predmetov v múzeách vo Viedni a v Budapešti. Navyše ani pokus zo sedemdesiatych rokov minulého storočia určiť presné miesto nálezu pokladov či objaviť ďalšie hroby nebol úspešný.