Jedinečná možnosť vidieť a vnímať objatie obraznosti V. Žilinčanovej a M. Jakabčica
Vášnivé zásnuby aj manželstvo imaginácie
Zhováral sa Emil SEMANCO – Foto: archív SE
Slovenské maliarstvo prešlo v druhej polovici 20. storočia viacerými vývinovými zmenami. V ich rozpätí sa objavilo nemálo osobností, ktoré dávali tomuto pohybu impulz, energiu a smer. Medzi nimi zastáva dôležité miesto aj skvelá maliarska i manželská dvojica Michal Jakabčic (1930 Klenovec – 2001 Bratislava) a Viera Žilinčanová (1932 Nové Zámky – 2008 Bratislava). Profesijne zdatne sa profilujúca súkromná galéria Nedbalka v Bratislave sprístupnila 8. apríla 2014 pôsobivú výstavu obrazov týchto umelcov pod názvom Súzvuk imaginácie v kurátorskom koncepte historika umenia a monografistu Dr. Ľubomíra PODUŠELA, CSc., ktorá potrvá do 6. júna tohto roka. Požiadali sme ho, aby nám tieto vášnivé zásnuby aj manželstvo imaginácie priblížil.
● Súčasťou vernisáže, na ktorej účinkoval aj syn tohto umeleckého páru Matúš Jakabčic (1961) – azda najoriginálnejší zjav slovenskej hudobnej scény –, bolo uvedenie knižnej monografie o tvorbe oboch umelcov s rovnomenným názvom Súzvuk imaginácie. Publikácia opäť bližšie a ešte dôvernejšie približuje ich pôsobivé maliarske dielo. Opäť, lebo o každom z týchto skvelých tvorcov ste už zostavili osobitné monografie. Aké teda je ich dielo so zreteľom na obsahovú náplň a koncepciu aktuálnej prezentácie, ale aj v širšom kontexte vývinu nášho a európskeho umenia?
Na uvedení kolekcie som zhŕňal, že Michal Jakabčic od začiatku maľoval obrazy, ktoré sa podobajú samé na seba, až sú nenapodobiteľné. Jeho maliarsky vzostup sprevádzalo intenzívne hľadanie a prehodnocovanie domácich a zahraničných vzorov. Lákala ho senzibilita a univerzalizmus bardov modernej maľby Paula Cézanna, André Deraina, kubistov, metafyzická maľba Giorgia de Chirica a ďalších velikánov modernizmu, svetové surrealistické hnutie, ale aj slovenský nadrealizmus. Najskôr však na neho zapôsobil profesor Ján Mudroch, u ktorého študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (l949 – l955), kde vzápätí absolvoval tzv. čestný rok. Keď je reč o genealógii maliarovej kreativity, nemožno obísť ďalšie zdroje – poetiku a tvaroslovie svetového symbolizmu aj podnety výtvarného lyrizmu 20. storočia. Tiež nemožno nespomenúť skutočnosť, že jeho meno je spojené s jedným z najväčších úspechov moderného slovenského výtvarného umenia, keď na jubilejnom osemdesiatom Jesennom salóne v Paríži (1983) získal zlatú medailu Grand Prix za obraz Biely sen, ktorý je tiež súčasťou expozície. Dominantné miesto v nej majú obrazy z vrcholného obdobia tvorby, reflektujúce svet vnútorných zjavení, autentickej transformácie skutočnosti do originálnej výpovede, presiaknutej fantáziou a imagináciou. Sú plné spirituality, kde sa snúbi dospelosť s čarovným svetom detstva. Maliar nás nimi vyzýva na dialóg a zároveň vzbudzuje pocity úžasu, s akými zvykneme stáť pred ikonami či gotickými tabuľovými maľbami.
Viera Žilinčanová vo svojom diele tiež rozvinula tradíciu poetickej imaginácie aj surrealizmu. Rovnako ako jej manžel aj ona v tých istých rokoch študovala na VŠVU u profesora Mudrocha a tu sa aj spoznali a zblížili. V roku 1956 absolvovala Letnú maliarsku školu Oskara Kokoschku v Salzburgu, čo malo na jej ďalší umelecký rast dosť podstatný vplyv. Niektorí umenovedci ju zaraďujú medzi surrealistov, no sama sa skôr prikláňala k jemnej, básnickej línii maliarskej tvorby, vyvierajúcej magicko-realistickej či lyricko-poetickej maľby 20. storočia, akú predstavujú René Magritte či Paul Delvaux...
Na jej vystavených obrazoch defilujú anonymné dievčenské postavy, ženské torzá, pripomínajúce pozostatky opustených antických sôch, krajiny s nízkym a vysokým horizontom, postavy s tmavými predĺženými tieňmi, zvláštne útvary prírodných rozvilín, ale aj jarné a jesenné stromy, nočné intímne pohľady na mestské parky s mramorovými sochami, zátišia či fantastické kompozície s mýtickými bytosťami a hudobnými nástrojmi. Mnohé z nich inšpirovali nálady a atmosférické premeny bratislavského Horského parku, na ktorý mala priamy výhľad z okna ateliéru.
● Maliarska tvorba oboch uznávaných výtvarných umelcov je tým najlepším, čo môže súčasné slovenské výtvarné umenie ponúknuť. Preto celkom oprávnene zaznela na vernisáži aj výčitka či až sarkazmus Matúša Jakabčica, že Slovenská národná galéria ako reprezentatívna ustanovizeň (aspoň by ňou mala byť) napriek ponukám neprejavila záujem o ucelené predstavenie ich tvorby. Ako na tento fakt hľadíte vy?
Ich dielo disponuje vlastnou vitálnou energiou s náznakom vážnej (a tajomnej) výpovede „o niečom“ – „za niečo...“ Nie je dielom ničoty. Za všetkým, čo na ich obrazoch vidíme, sa skrýva usmievavá i vážna tvár maliarov, ktorých jedinou túžbou bolo znova započuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a poriadku. Aj preto sa ich obrazy stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paule, Cannes sur Mer, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokiu, vo Washingtone, v New Yorku, Toronte, Havane, Krakove, Düsseldorfe, Štokholme, Bruseli, Berlíne, Zürichu, Montreale... aj vo viacerých mestách u nás. Boli ocenené na festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes sur Mer vo Francúzsku v rokoch 1971 a 1980, na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach, na spomínanom prestížnom parížskom Salon d´ Automne (1983) a inde. Sú dôkazom o vysokej profesionalite, neopakovateľnej miere poetickej imaginácie a básnického nazerania na svet. Michal Jakabčic a Viera Žilinčanová patria k zakladajúcim osobnostiam a hlavným predstaviteľom slovenského imaginatívneho umenia, sú to rešpektovaní a svetom uznávaní umelci. Verím, že na to prídu aj v SNG...