Naše konanie ovládajú dvaja páni – rozum a cit
Slovenský ľud odpradávna vie, že konaniu človeka vládnu dvaja páni ‒ rozum a cit. Alebo azda bližšie k pravde ‒ mozog a srdce, lebo tie má každý, čo sa o rozume a cite povedať nedá. V roku 2002 si na myšlienke dvoch pánov nášho rozhodovania vyslúžil americký psychológ Daniel Kahneman Nobelovu cenu za ekonómiu. Jeden z pánov podľa neho spôsobuje, že sa rozhodujeme hŕ, hŕŕ, ako nás to okamžite napadne, zatiaľ čo druhý prikáže sa zamyslieť zvážiť argumenty a rozhodnúť sa čo najrozumnejšie.
Na začiatku psychologickej vedy významní autori brali spojenie brucha s citmi vážne. Neskôr sa vedci priklonili k názoru, že si treba všímať najmä mozog, lebo sa nevedelo, ako by jednotlivé orgány mohli diktovať mozgu, čo je nebezpečné, škodlivé alebo, naopak, príjemné a potešujúce. A tak telo vynechali, lebo sa dá pochopiť, že mozog máme na rozum, ale ako môže plodiť city krvná pumpa. No výnimky sú. Keď som chcel dostať pumpovaním vodu z vyschnutej studne a ona netiekla, tak ma to riadne naštvalo. Mnohé jazyky dávajú s citmi do súvislosti skôr črevá a vnútorné orgány všeobecne, nielen srdce. Veľmi skoro sa zistilo, že city sa nerodia len tak halabala, niečo ich musí vyvolať, a tak sa vymyslel pojem emočný podnet ako všeobecný spúšťač citov. Odkiaľ sa ten podnet berie, to už sa ponechalo na predstavivosť čitateľa.
Druhý problém s citmi, ktorý ostal doteraz nevysvetlený, je skutočnosť, že cit je jav vedomia. Kým sa nervové signály preháňajú po mozgu, tak sa nič nedeje, až kým si neuvedomím, že sa hnevám, že som zamilovaný, že mi je ľúto a podobne. A doteraz nevieme, ako sa nervové signály menia na osobné zážitky. Často si v tejto súvislosti spomeniem na dvadsiaty august 1968. Môj svokor slúžil na trati z Čiernej nad Tisou do Košíc. Je tu známa železničná prekládková stanica, kde sa tovar z vozňov s ruským rozchodom kolies prekladá na vozne s európskym rozchodom a naopak O jedenástej večer 20. augusta prichádzal z východu „tovar“, ktorý sa neprekladal. Na vozňoch boli tanky, transportéry a ukrajinskí kolchozníci oblečení do letných sovietskych uniforiem, ktorí nemali šajnu, kam idú a načo tam idú. Ale z tej stanice sa okamžite po telefónoch niesol všetkým zrozumiteľný emočný podnet: „Napadli nás Rusi.“ Ale tento podnet sa zmenil v mysliach poslucháčov na emócie až ráno po prebudení sa zo spánku...
■ ZÁZRAK ĽUDSKEJ MYSLE
Odvážim sa napísať, že to najdôležitejšie pri snahe o pochopenie emocionality je ľudská myseľ a najmä jedna jej časť ‒ vedomie. A najmä jeden jeho jav ‒ vedomie JA. Je to vedomie hraníc tela a rozdielu medzi tým, čo je vnútri a čo vonku, vedomie, že niečomu vládnem a poslúcha ma to, na rozdiel od iných vecí, ktorým nevládnem, a napokon po tretie vedomie, že niečo nielen vnímam, ale že to cítim, niečo ma bolí, niečo ma teší, niečo je príjemné niečo vzbudzuje odpor. Toto vedomie vlastnej jedinečnosti a odlišnosti od všetkého ostatného a z neho odvodená hodnota vlastného bytia je v podstate to, čo tvorí obsah toho, čo nazývame JA. Samozrejme v mysli a vo vedomí existuje viac vecí, ktoré sú pre jednotlivca dôležité, ale tie nie sú JA, ale MOJE. Iste, moje ruky, srdce, hlava, ale aj moje myšlienky, presvedčenia, postoje, činy, vzťahy atď. sú dôležité, ale stále to nie som JA. Problém s JA spočíva v tom, že všetci vieme, že ním sme, že každý z nás je JA, ale nevieme to vedecky dokázať. Vieme s určitosťou, že toto vedomie sa rodí niekde v nervovom systéme. O ňom už kadečo vieme, ale stále nie dosť. A tak ním blúdime ako zberateľ motýľov amazonskou džungľou a hľadáme nejaký ten poklad, možno motýľa, možno orchideu a možno stratené zlato Aztékov. Pravda je, že kadečo o nervovej sústave už vieme. Aj o emóciách, i keď nevieme, čo sú poznatky a čo hypotetické konštrukcie. Keďže o tom, kade a kam tie nervové signály putujú a ako sa v tom putovaní menia, kým nás zabolí, že nám pichli vidly (viete kam), odvažujem sa pýtať na podrobnosti. Ľudská myseľ je jedinečná vloha daná iba ľudskému pokoleniu, ktorá aby mohla fungovať musí byť schopná: Po prvé: Premeniť obraz tvorený zmyslovými orgánmi na slovo, verbálny symbol. Po druhé: Mať schopnosť budovať v pamäti „diaľnicu života“, podrobný slovný záznam životných skúseností a zážitkov, ktorý sa predlžuje každým dňom života. Po tretie: Mať k dispozícii tzv. pracovnú pamäť, čo je zariadenie, ktoré je schopné pohybovať sa časom a sprítomniť jednotlivé záznamy v rozsahu a na čas, keď ich potrebujeme na myslenie a rozhodovanie. Po štvrté: Mať pracovný aparát na rozhodovaciu činnosť a vydávanie rozhodnutí každému z podriadených zariadení mysle a mozgu. Samozrejme, aparát mysle sa musí nachádzať niekde v mozgu, aj keď nevieme, kde je uložený.
■ HARDVER V HLAVE
Riadiaci hardvér človeka pozostáva z mozgovej trojice. Tvoria ju tri anatomicky dobre definované jednotky. Najväčšia na objem i váhu je hlavový mozog. Nie je najbohatší na počet nervových buniek, má ich iba štrnásť miliárd, ale zato má obrovské množstvo prepojení, každá bunka má výhonky, ktoré jej umožňujú výmenu signálov s asi piatimi tisíckami ďalších. Tento mozog majú ľudia skoro rovnaký. Druhá jednotka, na váhu i objem asi najmenšia, je mozoček. Váži nejakých pätnásť dekagramov. Ale je najbohatší na nervové bunky. Má ich okolo šesťdesiatdeväť miliárd. Je to niečo ako obrovský riadiaci komputer, ktorý plánuje a riadi každý vedomý aj nevedomý pohyb každého svalu tela. Predpokladám, že tento mozog sa vo vývoji plynule rozvíjal s množstvom pohybových úloh, ktoré bolo treba riešiť. Tretia časť mozgu - enterický mozog je najpodivnejšia forma mozgu. Nachádza sa v bruchu a má podobu blany, na ktorej sú zavesené črevá. Blana (mezentérium) obklopuje zažívací trakt po celej jeho dĺžke a mozog je v nej tak dokonale zakonšpirovaný, že aj keď sa dlho predpokladalo, že by mal existovať, vedci odhalili jeho funkciu až v roku 1980. Obsahuje pol miliardy nervových buniek a všetko ostatné, čo mozog potrebuje (medzi nami laikmi enterický mozog zo všetkého najviac pripomína mozog medúzy.) Jeho funkcie sa dnes usilovne študujú a niežeby sa o nich vedelo všetko, ale pomerne spoľahlivo sa dá povedať, že riadi činnosť vnútorných orgánov samostatne, zväčša bez zásahov z mozgu uloženého v hlave. A tu sme pri základnej otázke, s ktorou veda zápasí tisícročia. Ak môže ľudská myšlienka spolupôsobiť s nutkaním ísť na toaletu alebo antipatiou k človeku, ktorého vidíme prvýkrát. Domnievam sa, že môže asi takto: Kdesi v mozgu sú komunikačné kanály troch mozgov vedľa seba a každý symbol je niečo ako plachta zavesená na každom z nich. Už dávno je známe, že každý ľudský zážitok v sebe obsahuje tri nezávislé dimenzie: emočnú (bolí ma to, teší ma to a pod.), snahovú (niečo s tým treba urobiť) a hodnotiacu (je to dôležité, alebo len bezvýznamná maličkosť). A citový zážitok je preto emočný, že tá emočná dimenzia je najsilnejšie zastúpená. Ale tie druhé dve sú tam vždy prítomné. JA alebo ten hlavný rozhodovací článok mysle dostáva signály dvoma cestami ‒ po prvé: priamo z receptorov, ktoré vyvolávajú telovú reakciu; a po druhé: mysľou spracované a pomenované. To sú tie Kahnemanove rýchle a pomalé cesty myslenia.
■ AKO PRACUJE MOZOG?
Odkiaľ sa tie tri rozmery prežívania vlastne berú? Povedzme si niečo o fungovaní mozgu, lebo ten s tým má určite do činenia. Začnime tým, že mozog pracuje už od deviateho týždňa po počatí. Mozgové signály sa pohybujú medzi jeho časťami, ale nenesú nijakú informáciu. Zažívací trakt nemá čo spracovávať, živiny idú do tela cez pupočnú šnúru. Pohybový mozog nemá čo robiť, len azda raz za čas kopnutím poslať mamičke signál, že som tu a žijem. A nakoniec ten mozog, čo pracuje s údajmi zo zmyslov, nemá čo spracovávať, lebo jeho jediné a nemenné životné prostredie je plodová voda a stena maternice. Táto situácia sa prudko zmení pôrodom. Najviac pre kožné receptory. Ich signály putujú najkratšou cestou do tej časti mozgu, o ktorej sa predpokladá, že tam sídli JA alebo ten rozhodovací aparát. Zima, osamelosť, rozdelenie toho, čo je vonku a čo je vnútri, poskytnú materiál na mentálny zážitok, uvedomenie si vlastnej odlišnosti identity a hodnoty. Tu kdesi sa rodí jedinečné ľudské JA. Všelijako sa potom rozvíja, rastie, ale v konečnej podobe je vždy spojené s vedomím hodnoty a významu vlastného bytia nažive. Tu sa začína osobná diaľnica života, pamäťová stopa, ktorú predlžujeme každým okamihom života. Pozoruhodné je, že táto stopa je budovaná zo slovných záznamov a ostáva až do smrti, aj keď nie k celému záznamu máme prístup. Podobne fungujú aj ostatné mozgy, hlad v brušku a sloboda pre končatiny. A tak každý zážitok JA je integrovaný celok, v ktorom je údaj z každého mozgu. Geniálna schopnosť ľudského mozgu, ktorou sa líši od opičieho, je, že zážitky sa do pamäti ukladajú v podobe mien, slovných symbolov, ktoré majú dimenziu citu, pohybu a hodnoty do symbolu pevne zapísanú. Dieťa si robí symbolický záznam od začiatku a postupne sa učí verbalizovať ho najskôr počúvaním a neskôr aj vyslovovaním.
■ NIE MOZOG, ALE MYSEĽ...
Dovoľujem si vám ponúknuť jednu predstavu, ako by mohol mozog v reálnom živote fungovať. Viem, že na to nemám dosť vedecky overených poznatkov, ale tak je to so všetkými teóriami, že skôr kladú výskumníkom otázky, akoby vysvetľovali ich zistenia. Základným východiskom mojej úvahy je to, čo zväčša nikto nechce priznať, že skutočný najvyšší a najdôležitejší riadiaci orgán človeka nie je mozog sám, ale myseľ. Myseľ je bezpochyby spojená s mozgom, ale je to jednoducho iná kvalita ako mozgová hmota alebo nervové impulzy. Jej materiálnou podstatou je slovo, výpoveď. A jej obsahom je vedomie vlastnej jedinečnosti, pamäťový záznam slovného obsahu našich myšlienok, ktorý tvorí celoživotný rebrík, po ktorom môžeme v spomienkach chodiť dopredu i dozadu, a špecifický rozhodovací aparát, ktorý dáva mozgom príkazy na konanie. Skrátka a dobre, máme čiastkové poznatky a viacero hypotetických predpokladov, ako pracuje mozog s emočnými signálmi, ale nevieme vysvetliť, odkiaľ sa berú a ako sa premenia na vedomý zážitok zvaný emócia. A možno ani o toku signálov v mozgu toho nevieme dosť. Takže všetko, čo hovoríme o pôvode emócií, sú skôr dohady ako poznatky. Keď čítam o mozgu, mávam občas dojem, že sa hovorí o nejakom sedemhlavom drakovi. Veľmi často čítame o jeho častiach, že tento lalok súvisí..., má niečo spoločné..., podieľa sa... a podobne, spravidla bez spresnenia ako, alebo, v akej miere. Nemám rád, keď mi natláčajú do hlavy kaleráby. A tak si radšej nejaký ten zrozumiteľný kaleráb vytvorím sám. A teraz som našiel odvahu sa o jeden podeliť s vami, priatelia. Nie aby ste mi verili ‒, ale aby ste rozmýšľali.
Emil KOMÁRIK – Foto: (lup)