Veľa protivenstiev ohrozovalo Slovákov po stáročia – ešte aj lúpežní rytieri

Ako Bašovci prišli nakoniec o hlavu

Slováci to mali oddávna ťažké. Poddaný musel šľachte dorábať všetko na jej bezstarostný život. Krajom sa preháňali divé hordy z ázijských a povolžských stepí, ktoré sa hradom a zámkom poväčšine vyhýbali, ale v nevoľníckych osadách brali so sebou všetko, a čo zostalo, ľahlo popolom. Tiahli tadiaľto hladné vojská stavovských povstaní, nenávisťou zaslepení husiti, nemilosrdní tureckí nájazdníci...,  k tomu všetkému ešte aj cholera, mor, záškrt, tubera, pálenka. A na mnohých miestach trápili ľudí ešte aj lúpežní rytieri.

Niet azda slovenského hradu z evidovaných vyše dvesto ruín, aby aspoň v niektorom období nebol stelesnením krutovlády a nemilosrdného boja o  moc, v ktorom obeťami boli obyčajne ľudia z podhradia. Na ukážku sme si vybrali tri hrady – Čabraď, ležiaci medzi Krupinou a Šahami, Považský hrad, ktorého zvyšky sa vynímajú nad Považskou Bystricou, a kedysi pyšný Muráň – z jeho bohatej histórie spomenieme obdobie, keď tu sídlil a okolie tyranizoval rytier Matej Baša.

Čabraď nad Litavicou

Zvyšky hradu sa vypínajú nad obcou Čabradský Vrbovok a riečkou Litavica pod Krupinskou vrchovinou. Patril k strážnym pevnostiam, ktoré chránili banské mestá už od 13. storočia. Vtedy, ale po dostavbách aj o tristo rokov neskôr, patril k našim najmocnejším hradom – dôkazom je skutočnosť, že odolal vpádu Tatárov, a ani Turci ho nikdy nedobyli napriek tomu, že naň podnikli niekoľko útokov, najväčšie v rokoch 1585 a 1602. Jeho pôvodnými pánmi boli rytieri zo staroslovenského rodu Huntovcov-Poznanovcov, ktorí stáli aj pri kolíske uhorského štátu. V polovici trinásteho storočia sa huntovská rodina zopsula – pána hradu Derša Huntu jeho vlastní bratia prepadli, uväznili s celou rodinou a čeľadníkmi – a začali sa najhoršie časy pre široké okolie. Pod hradbami sa dokonca objavil kráľ Ladislav, aby zasiahol proti neprávostiam a zmieril bratov, koristníci ho však do hradu ani nevpustili. Panovník ich odsúdil na stratu šľachtických práv a majetku, nič nepomohlo. Kraj trpel ďalej. Až v nasledujúcom storočí kráľ Žigmund zbavil rod Huntovcov práva na hrad, podhradie a prislúchajúce dediny a všetko venoval vesprémskemu arcibiskupovi Vajdovi.

PO ZLOM HORŠIE

V 15. storočí obsadili hrad vojská Jana Jiskru z Brandýsa. Prišiel do Uhorska so zvyškami husitských vojsk, no tie už dávno nesledovali pôvodné náboženské a sociálne ciele – skôr rabovali a bránili habsburské záujmy v Uhorsku. Jiskra sídlil na Zvolenskom zámku a na výpady mal osobitné komandá, ktoré sa z výprav vracali s plnými vozmi poživne a tovarov. Jedno sídlilo na Čabrade ‒ zázemie malo naozaj široké, k hradu patrili obce Cerovo, Vrbovok, Domaníky, Ladzany, Šalov, Bekestelka, Bohunice, Badín, Klastava, Teplička, Moravce, Svätý Anton, Devičie, Drienovo, Krnišov, Lesenice, Opava, Medovarce, Plášťovce, Štefultov, Slatina..., mali kde rabovať.

Čabradský hrad bol už vtedy mohutnou stavbou. Za opevneniami mal vysokú vežu s reprezentačnými priestormi, dvoma komorami a dobre zásobenými pivnicami, farskú budovu s kaplnkou so vzácnymi predmetmi, kamenný objekt s ubytovacími miestnosťami, so sýpkou, skladom potravín, a štyri bašty – v jednej bola bohato vybavená vyhňa, v druhej pekáreň, v tretej zbrojnica, vo štvrtej stajne, pod hradom opevnený majer – po odchode husitov boli hrad a priľahlé dediny úplne vymetené.

Po zlom len horšie, a tak podľa príslovia prišli po husitoch ešte horšie časy. Kastelánom sa stal bezohľadný Tomáš Palástky. Temnice hradu boli večne plné poddanými z okolitých dedín – jeden pre chorobu nemohol na panské, iní chytali ryby v potoku, starenka bez povolenia zbierala v panskom lese raždie... Bohatý hrad lákal aj Tomášovho brata Dregeľa, kastelána Novohradu. Jedného dňa so svojimi mužmi na hrad zaútočil a brata aj s rodinou dal pod múrmi popraviť. Palatín ho pre bratovraždu odsúdil na stratu všetkých majetkov a vyhostil do Sedmohradska.

V 16. storočí obsadil hrad chýrny lúpežný rytier Melichar Balaša. Dva roky (1547 – 1549) tyranizoval okolie, zbíjal kupcov na cestách, bral ľuďom obživu a statok, unášal mladé dievčatá, vykrádal kostoly. Jeho vyčíňaním sa napokon musel zaoberať uhorský parlament. Vyslal na Čabraď vojsko, až to urobilo s Balašom poriadky.

POVAŽSKÝ HRAD

Azda najznámejší lúpežní rytieri v našich dejinách pochádzali z rodiny Podmanických. Usalašili sa na Považskom hrade. Pochádzali z obce pod mohutným Manínom z Podmanína ‒ dedinky, ktorá má aj dnes len okolo šesťsto obyvateľov. V roku 1351 sa tu narodil prvý známy predstaviteľ zemianskeho rodu Hadrián. Jeho syn Mikuláš patril k odvážnym prívržencom vtedajšieho uhorského panovníka Ľudovíta z Anjou, ktorý mu za jeho služby pridelil zeme v okolí rodiska. Tak sa z drobnej zemianskej rodiny stali zemepáni.

Približne o sto rokov jeden z potomkov Ladislav Podmanický bol veliteľom vojsk Mateja Korvína. Kráľ mu za zásluhy daroval Považský hrad. Po Ladislavovi zostali traja synovia – Ján, Štefan a Michal. Každý z nich sa zapísal do uhorských dejín. Ján sa stal záhrebským biskupom a neskôr županom Bratislavy, Štefan nitrianskym biskupom a Michal bol veliteľom osobnej stráže poľského kráľa Ľudovíta Jagelonského. Mal tri dcéry a dvoch synov – Jána a Rafaela. Keď chlapci dorástli, usídlili sa na rodinnom Považskom hrade. To bolo okolo roku 1530. V Uhorsku práve prebiehal zápas o trón medzi Habsburgovcami a prívržencami Jána Zápoľského. Aj keď bolo Považie v moci habsburského generála Katzainera, bratia bránili svojho protežanta Zápoľského. Udatne a so zbraňou. Habsburské vojská od Trenčína po Žilinu privádzali do zúfalstva bleskovými výpadmi v noci či za úsvitu, celé habsburské tábory sa budili v potokoch krvi a stone umierajúcich – a útočníkov už nebolo. Rýchlo mizli v lesoch a čo nevidieť aj za hradbami svojho pevného sídla.

Lenže vojsko – niekoľko stoviek ozbrojencov – čosi stálo. Potrebovalo žold, jedlo, zbrane, kone..., a tak sa výpady proti Habsburgovcom zavše menili na zboj. Bratom sa to zaľúbilo. Každým dňom boli sebaistejší. V očiach poddaných, ktorým neubližovali, sa stali symbolom vzdoru. Postupne sa stali  neobmedzenými pánmi severnej polovice Trenčianskej stolice a postrachom Moravy i Sliezska. Spustošili zámok v Budatíne, aj Lednice na Morave, vyrabovali sklady bohatých  kupcov, vyprázdnili komory a pivnice veľmožov v širokom okolí...

Keď v roku 1537 dostali od Zápoľského za verné služby usadlosť v Sedmohradsku, Ján sa ta pobral –  Rafael zostal na Považí. Obaja však pokračovali vo svojich rabovačkách. V roku 1542 sa nimi zaoberal aj uhorský snem. Podľa rozsudku dostali dva mesiace na to, aby poškodeným vrátili alebo uhradili ulúpené majetky. Nestalo sa tak. Ján v Sedmohradsku onedlho zomrel a Rafael zmenil „brnenie“ : priklonil sa na stranu Ferdinanda Habsburského. Po krátkom čase si uňho dokonca vymodlil milosť. Získal takú dôveru, že mu panovník v roku 1554 dal dokonca miesto župana severnej časti Trenčianskej stolice. V politike je to tak.

PIESEŇ O MURÁNI

Možno si ešte niekto zo školských čias spomenie na báseň Pieseň o Muránskom zámku. Jej autor Martin Bošňák v baladickej poéme spomína aj trestnú výpravu na Muránsky hrad, ktorá mala za cieľ zajať a potrestať hradného pána Mateja Baša, jeho bratov a komplicov, ktorí namiesto spravovania hradu a územia, ktoré im dala kráľovská milosť do užívania, „bašovali“ po svojom – vykrádali okolité stolice – Gemer a Spiš, ba vo svojej rozpínavosti zašli až do okolia Banskej Štiavnice, do Zvolenskej župy, Tekova a inde, lebo vlastnili aj štyri hrady na strednom Slovensku.

V pohnutých rokoch prvej polovice 16. storočia, teda približne v tom istom čase, keď vrcholili výpady bratov Podmanických z Považského hradu, rytier Matej Bašo s bratmi Martinom a Demeterom a s najatými komplicmi sa venovali podobnej činnosti, len ešte bezohľadnejšie, krvavejšie a vzhľadom na počet hradov, ktoré vlastnili, aj na väčšom území. Ich banditizmus vrcholil, keď sa Matej Bašo podvodom zmocnil hradu Muráň. Tu si zriadili svoju „najaktívnejšiu“ základňu. Bratia boli veľmi krutí a Matej Bašo aj nenásytný v zhromažďovaní majetku. Jeho lúpežné oddiely ničili, pálili, rabovali a zabíjali bez výberu všetko, čo im stálo v ceste. Tak vypálili a vyplienili silné a opevnené mestá, akými boli Levoča alebo Dobšiná, zničili kláštor, po ktorom zostali len stopy na dnešnom Kláštorisku v Slovenskom raji –  len jeho prepady z Muránskeho zámku trvali rovných dvadsať rokov (1529 ‒ 1549).

Vrchnosť si nevedela s Bašovcami rady. V roku 1548 prijal uhorský snem uznesenie, podľa ktorého každý lúpežný rytier, bez ohľadu na svoje minulé zásluhy a pôvod, ak okamžite neprestane so svojou zvrhlou činnosťou, má sa bez ohľadu na svoj pôvod potrestať potupnou smrťou – v prípade Bašovcov nič nepomohlo. Tak sa do riešenia záležitosti zapojil sám rakúsky cisár a uhorský kráľ Ferdinand Habsburský a vyslal na Muráň vojsko – o tejto histórii zaujímavo píše aj Peter Glocko v knihe Tomáš a jeho lúpežní rytieri.

Cisárske vojsko dobylo najprv Bašove hrady Sitno, Gýmeš (dnes Jelenec), Hrušov a Levice. Potom sa vydali na najsilnejšie chránený Muráň. Siedmeho augusta 1549 hrad dobyli a pod jeho múrmi sťali Mateja Baša, jeho dvoch bratov a jedenásť ďalších komplicov. Tak sa skončila jedna krvavá  lúpežná história. Dodnes z nej však zostalo „bašovanie“.

Z historických prameňov spracoval Ján Čomaj ‒ Foto: