List Štefana Krčméryho z cudziny na Štedrý večer pred deväťdesiatimi piatimi rokmi. Akosi je príhodný čas ‒ práve v tieto sviatočné dni... Pri slávnostne prestretom štedrovečernom stole nechýba vlastne nikto. Nezúčastnení sa sprítomňujú slovami spomienok... A tak si pre výpovednosť obsahu a krásu myšlienok pripomeňme list Štefana Krčméryho, známej osobnosti slovenskej literatúry a kultúrneho života 20. storočia, okrem iného aj správcu Matice slovenskej, rodáka z Mošoviec (26. decembra 1892), z parížskeho študijného pobytu, kde bol so svojou manželkou Helou pred deväťdesiatimi piatimi rokmi – v roku 1920...
„Drahí naši – vy teraz sedíte okolo stola (ach, aké dobré veci máte na ňom!), bolo by, všakže, ešte miesta pre nás, stôl by sa prípadne mohol ešte vytiahnuť, kde by ste nás usadili? Ja som dosť málomluvný (ako kedy), ale teraz by som vám tak mnoho, mnoho rozprával pri stole, že by sa mi žena i nahnevala, že nepríde k slovu, lebo i ona by vám chcela mnoho rozprávať... A videli by ste naše apetíty. Tu (v Paríži) nejedávame zvlášť mnoho, ale keby sme tak raz mohli sadnúť k vášmu stolu! Práve dnes sme videli vo výklade klobásy, nič inšie len klobásy, a už sa nám zdalo, že sa jedna z nich praží a druhá varí v kapustnici. A my sme si povedali – pol života za takú večeru! Ale nám v penzióne nevedia také pripraviť, a potom náš samovar je nie zriadený na kapustnicu ani na opekance. Ach, a aký nádherný je ten váš stromček!“
Už od rána rozvoňaný a jedinečnou atmosférou naplnený štedrovečerný deň sprevádzajú podmanivé melódie. Ktovie, či Krčméryovcom zneli aspoň francúzske šansóny...? O čo sú živšie ich spomienky, keď sú ďaleko od domova. /... Dnes prišla ku nám tichá nostalgia / a riekla: poďte z toho hurhaju! / Načo je vám a načo ste mu vy? / Poďte ! Doma vás čakajú! / Čaká vás vľúdna verandová izba / i mnoho prívetivých tvár / i stromček, ktorý v svetle rozjagal sa / a pod ním malý milý dar. / Nuž poďte! – húdla tichá nostalgia ‒ / a poďte z tohto hurhaju, / ta domov, poďte, poďte domov. / Poďte, doma vás čakajú... Koľko túžby po domove cítiť z listu vtedy ešte mladého Štefana Krčméryho. Vychádza zo vzťahu k ľuďom, k tradíciám, k mestu, ku kraju, k domovu. Vyjadril pocity človeka, ktorého prirodzenou túžbou je spoznávať iných ľudí, cudzie mestá, krajiny zvyky, život – no vždy prichádza čas, keď sa ozve hlas rodného hniezda. Možno príde v podobe predstáv, vôní, piesne či básne ako v tomto prípade.
„Dnes padá sneh,“ pokračuje v liste mladý Krčméry. „Keď muňu ráno odtiahla záclonu, celý svet bol krásny biely, a keď sme sa prešli cez Jardin du Luxembourg na hlavách sošiek boli biele čiapočky a veľká fontána bola zamrznutá. Dnes sa ešte topí sneh pod nohami, ale ak ešte trochu pritiahne, budeme mať krásne biele Vianoce...Budeme sa úžasne tešiť darčekom, vybozkávame si každú maličkosť a potom jeden druhého. Budeme sa tešiť tak ako malé deti. A potom sa trochu zadumáme, budeme tak intenzívne myslieť na vás i na Bratislavu a zablúdime do budúcnosti o rok, keď budeme šťastne spolu s vami, a o dva roky, o tri roky, keď už budeme na Vianoce kupovať hrkálku i medviedika.“
Pripravil Pavol M. KUBIŠ
Foto: archív SNN