Na cenách potravín najviac profituje štát
Slovensko už žije žatevnými prácami. Je tu vrchol poľnohospodárskej sezóny a vraj to bude jeden z tých lepších vrcholov. Vynikajúca príležitosť, ako sa porozprávať o súčasnej tvári nášho poľnohospodárstva, pôdohospodárstva či farmárstva. Je úplne jedno, ako túto činnosť nazveme. O jej lepších i horších stránkach sme sa zhovárali s bývalým ministrom rezortu Vladimírom CHOVANOM, ktorý v súčasnosti pôsobí ako expert v straníckych farbách SNS.
- Ako na vás pôsobia informácie, ktoré sa sporadicky, akoby hanblivo objavujú a tvrdia, že by sme tento rok mohli žať dobrú úrodu?
Príjemne. Úroda je naozaj nadpriemerná, ak hovoríme o kvantitatívnom hodnotení. Možno niekde vyskočí problém s kvalitou.
- Vždy sa nájdu dajaké dôvody na ponosy. Prečo sa tentoraz hovorí o nižšej kvalite? Veď pôdohospodárom rok žičí...
No, mierne nižšie hodnotenia budú mať asi niektoré špeciálne plodiny. Ukazuje sa to napríklad pri sladovníckom jačmeni, väčšina ktorého už je pozberaná. To má, samozrejme, aj vplyv na jeho speňažovanie, teda následne to ovplyvní tržby jeho producentov.
- Kde môže ešte prevládnuť zachmúrenosť nad dobrou podnikateľskou náladou?
Problém z pohľadu pestovateľov je napríklad aj v tom, že mierne klesajú ceny.
- Pardon, klesajúce ceny – to hádam zdravý rozum musí prijať pozitívne.
Vezmite si, že napríklad pri repke olejnej klesli výkupné ceny na úroveň vari najnižšiu za posledných sedem až osem rokov. Viete, radosť z plných sýpok ešte neznamená dobrú účtovnú uzávierku. Tržby poľnohospodárov nie sú príliš optimistické. Zažili sme už aj lepšie časy.
- Vysvetlime si to. My spotrebitelia sa tešíme, keď klesajú ceny. Myslíme si totiž, asi mylne, že keď klesajú vám (poľnohospodárom) ceny, potom možno klesnú aj nám.
To je vcelku bežné vnímanie, keď poľnohospodári znižujú ceny, takmer nikto si to nevšimne, a keď sa začnú vracať na pôvodnú úroveň, hneď sa o tom všade píše a hovorí. Väčšinou však ide iba o návrat na predchádzajúce cenové pozície. Veľmi pochybujem, že aj tento rok pri dobrej úrode budú spotrebitelia cítiť nejaký pokles cien. Aj keď je slnečnica a repka na cenových minimách, pochybujem, že sa to odzrkadlí na cene oleja pre spotrebiteľov.
- Nuž ale, naozaj – ak je dobrá úroda pekárenských potravinárskych obilnín, tak máme asi logický dôvod predpokladať, že chlebík, rožky, pečivo, by naozaj mohli zlacnieť. V opačnom prípade totiž vždy ceny pekárenských výrobkov dokázateľne stúpajú.
Uvedomme si, že cena obilia sa pohybuje plus mínus na úrovni stosedemdesiat eur za tonu. To je asi sedemnásť centov za kilogram. Kilogram chleba však dnes stojí bežne minimálne jedno euro a viac. Takže za cenu nie sú celkom zodpovední prvovýrobcovia. Myslím tú konečnú cenu v obchode, ktorú platíme všetci. Nech si spotrebiteľ spraví sám názor na to, aké percento z účtu v potravinách vyjadruje skutočnú základnú cenu suroviny. Kedysi to bol až sedemdesiatpercentný podiel, dnes maximálne dvadsaťpercentný.
- Teda tu už sme opäť pri téme obchod a povestné reťazce?
V tej reťazi mnohí, ktorí nikdy nedržali zrno v ruke, účtujú zisky. Vlastné zisky. Presne ste to vystihli. Toto ovplyvňuje konečné ceny, nie poľnohospodár alebo farmár. Sme v druhom desaťročí dvadsiateho prvého storočia. Bohužiaľ, je to realita. Je to už aj pre Európsku komisiu mimoriadne akútna téma. Konečne sa zaoberá aj tým, aký je vlastne reálny podiel konkrétneho článku tej reťaze na cene potravín.
- V súčasnosti ten, kto predáva, získava najviac, aj keď naozaj nepridáva tovaru nijakú pridanú hodnotu.
Ja si však myslím, a to vás možno prekvapí, že najviac na tom získava štát. Úprimne si povedzme, že máme u nás dvadsaťpercentnú daň z pridanej hodnoty na potraviny. Keď si z niečoho odkrojíte dvadsať percent, naozaj máte dobrý a bezprácny podiel.
- V parlamente má byť v septembri – opäť – návrh na zníženie DPH na potraviny na desať percent.
Ako minister som presadzoval a podporoval návrh zníženia potravinárskej dane na šesť percent. Vtedy bol ten istý premiér ako teraz a nemal s tým nijaký problém.
- Aký by to malo dosah na štátny rozpočet?
Nijaký problém. Ide tam asi o dva milióny až dva a pol milióna – to je dosah na štátnu pokladnicu.
- A oveľa viac strácame tým, že obyvatelia našich prihraničných oblastí už takmer výhradne nakupujú potraviny za hranicami, a teda aj dane odvádzajú do cudzích štátnych rozpočtov.
Ale viete, efekt zníženej dane nie je len v príjmoch štátu. Tu ide aj o schopnosť farmárov dávať ľuďom prácu. Veď sa tomu aj sám venujem v praxi. Keby som mal nižšiu DPH, prijmem do zamestnania ďalších ľudí. Budem vyrábať viac. Budeme robiť to, na čom teraz stráca celá naša republika. Pritom ekonomika Slovenska nepadne na farmárskej DPH, ona padne na tisícoch nezamestnaných. Nižšia DPH by výrazne ekonomike Slovenska pomohla.
- Pán bývalý minister, ste politik, ale hovoríte, „my robíme“ ‒ ukážte ruky, sú to ruky farmára?
Ja som sedliakom po celý môj život. Predsedu na družstve som začal robiť v januári 1990. Družstevníci v Dolnom Dubovom (okres Trnava – pozn. red.) ma zvolili za predsedu. Odvtedy som bez prestávky v poľnohospodárstve. Z bývalého krachujúceho štátneho majetku som napríklad vytvoril fungujúcu spoločnosť, ktorá tu je už devätnásť rokov. Naša výmera je vyše 8 200 hektárov.
- Niekedy, keď som bol v štvrtom ročníku ZDŠ (základná deväťročná škola), sme sa na hodine ruského jazyka učili „máma dajárka, pápa traktarist...“ Zaiste v tom bola ideológia, ale vyjadrovalo to aj spoločenský status poľnohospodárov. Dnes ako keby pre spoločnosť neexistovali.
„A ja búdu kazmanavt...“ No, asi sme niekde urobili chybu, ak mám tiež použiť klasiku, tentoraz filmovú.
- Ale tú urobili „soudruzi“, o chybe, o ktorej hovoríme, sa treba zamýšľať vo vzťahu k našej novej demokracii.
No, ale neviem, či to aj tak a teraz nebolo s tými súdruhmi. Vývoj u nás po tom roku 1989 totiž nie celkom smeruje tam, kde sme dúfali, že smerovať bude. Za to si však môžeme sami. Tu, u nás doma. Ale takto, farmár alebo sedliak, to bolo vždy čosi vážené. Moji starí rodičia boli sedliaci a som na nich hrdý. Boli to ľudia, ktorí pracovali, ale požívali aj určitú úctu. A pracovali tvrdo. Boli gazdovia, vedeli hospodáriť, robili a niečo mali. Ale ani dnes ten farmár nie je niečo dehonestujúce. Koľko mladých odchádza z miest na vidiek a začínajú tam podnikať? Asi to robia v nejakej viere v niečo, pre nejaké presvedčenie. Veď my ako Slováci sme vidiecky národ, nehrajme sa na niečo iné, čo nám nesvedčí. Trochu boli problémy, keď sa za socializmu zaberala pôda...
- Nuž a teraz ju zaberajú podnikatelia a stavajú na nej skladovacie hangáre.
Myslím si, že toto je ešte horšie. Vtedy na pôde hospodárili družstvá, dnes sa poľnohospodársky pôdny fond stráca úplne. A strácame práve tú najkvalitnejšiu pôdu na juhozápade Slovenska. To našim nasledujúcim generáciám spôsobí veľa vrások.
- Zamestnanosť v poľnohospodárstve. Aká je tá reálna v porovnaní s potenciálnou?
Toto je jedna z našich strategických chýb. V rámci národného hospodárstva ich, žiaľ, robíme veľa, ale to je jedna z tých zásadných.
- Zaoberá sa tým niekto?
Kedysi sa tým zaoberala aj vláda. Aj tá súčasná práve pred rokom schválila koncepciu rozvoja poľnohospodárstva. Táto koncepcia dáva šancu zvýšiť počet zamestnancov rezortu takmer o devätnásť tisíc osôb.
- Stane sa to? Deje sa to v podiele na roky, vymedzené koncepciou?
Viete, ja to ani príliš za koncepciu nepovažujem. Koncepciu to má možno len v názve, ale obsahovo je to niekde inde. Nie je to reálny dokument a nikdy sa v praxi nemôže naplniť. Tento rok napríklad podľa koncepcie by mal byť nárast zamestnancov v poľnohospodárstve o štyri a pol tisíc. Vlani však ich počet klesol o dva a pol tisíc a reálne tento rok klesnú stavy zamestnancov v poľnohospodárstve minimálne znova o toľko, ak nie viac. Trend je teda opačný.
- Je ingerencia Európskej únie našim poľnohospodárom pomocou alebo ich brzdí a obmedzuje? S pôdou sa totiž aj rado a často kšeftuje a dotácie to štedro umožňujú. Zatrávnené plochy, dobytčie jednotky..., vieme, o čom hovoríme.
Ach..., peniaze z Bruselu naozaj nie sú efektívne využité. Ale z veľkej časti za to môže samotný Brusel. Veď to je jeden obrovský byrokratický aparát. Tam sú iba štatistiky a úradníci a odfajkujú sa položky. Tam nikoho nezaujíma, či je to tak dobre a správne, ale či je to presne podľa nejakého dokladu. A ten papier sa niekedy tvorí na základe iných záujmov, ako sú záujmy štátu. Ministri stále žiadajú Brusel, aby ich vlády dostali väčšiu rozhodovaciu právomoc, ako cielenejšie a efektívnejšie naložiť s dotáciami. Tie vlády ich totiž naozaj vedia efektívnejšie využiť.
- Dobre, ale predsa len, máme účinný národný systém kontroly zneužívania dotácií farmárom?
Odpoviem inak. Z dotácií, ktoré dostávame, pôjde až osemdesiatsedem percent zdrojov na hektáre a iba trinásť percent zdrojov na takzvané citlivé komodity. Lenže Slovensko má ohrozenú potravinovú bezpečnosť a citlivou komoditou je u nás prakticky všetko. Takže už v smerovaní je obrovská systémová chyba. Z trinástich percent nemožno predsa zachrániť všetko. To by sa dalo možno z tých osemdesiatich siedmich.
- Nuž a Slovensko popri tom by malo začať konečne chrániť aj vlastnú pôdu.
Výpredaj do zahraničia nie je dobrá cesta. Inak – je to cesta do pekla. Toto sa skončí veľmi zle. A ani terajšia zákonná ochrana nič nemusí ochrániť. Veď zahraničie skupuje pôdu cez naše domáce nastrčené subjekty úplne v pokoji a v súlade so zákonom. A tragédia je, že nevieme prijať produktívne, efektívnejšie riešenie.
- Náš štát vraj dusí farmárov aj neuveriteľnou potrebou administrovania. Schvaľovačky, povolenia, overenia, potvrdenia, nariadenia..., čo sa s tým dá robiť?
Čosi už naznačili zákony o predaji z dvora. Ľady sa trochu pohli. Stále však máme nezmyselne zaťažujúcu byrokraciu. Možno je to aj tým, že na Slovensku musíme byť vždy pápežskejší ako pápež. Dalo by sa, určite by sa to dalo zjednodušiť.
- Žijeme zvláštnu dobu fetišizovania čohosi, čo nemá nijakú hodnotu, nech je to čokoľvek. Na druhej strane ‒ ako keby som sa mal už hanbiť aj za to, keď chcem vyjadriť úctu k tým – obrazne – ktorí nám dopestujú chlieb.
Je to smutná pravda. Musíme zastaviť devastáciu hodnôt. Hodnotu poctivej práce sme všeobecne potlačili kamsi do úzadia. A tu je ďalší problém. V našej spoločnosti rastie počet vzdelaných ľudí. Fajn. Ale nájdite mi kvalifikované sily s výučným listom. Na tie sa zabudlo. Práca nevonia, tituly áno. To je tak trošku aj vizitka našich rodičov. Kto z nich dnes povie deťom – urobte si remeslo a až potom špekulujte o vzdelaní. Zásadné zmeny budú aj v tom potrebné.
Zhováral sa Ivan BROŽÍK ‒ Foto: SNS