Vlastenectvo je, aj keď naučíte deti po slovensky

thumbnail

Nezaoberajme sa hlúposťami, správajme sa podľa zdravého rozumu

Nebude vari nič hrozné, ak sa verejnosť dozvie, že v Domove slovenských spisovateľov Timrava vo Vysokých Tatrách je občasným hosťom aj bývalý podpredseda vlády SR, dnes europoslanec Pál Csáky. Bývalý predseda SMK nepochybne vydal knihu, ktorá vyšla na Slovensku, teda jeho využitie služieb DSS cez Literárny fond je legitímne a dokonca azda aj vítané, pretože je to dôkaz toho, že v Literárnom fonde SR nikoho nediskriminujú či už pre národnostnú alebo politickú príslušnosť.

Lenže spomeňme si, že práve Pál Csáky ešte ako predseda SMK často hovoril o zlej situácii slovenských občanov maďarskej národnosti na Slovensku. Uveďme tu preto stručne tri rozličné príklady nie však o diskriminácii, ale skôr o opačnej situácii. Priezviská rodín, ktoré sme stretli a oslovili, máme v redakcii. Neuvádzame ich preto, lebo nie všetci v ich okolí majú rovnako racionálne a tolerantné názory a nechceme slušným občanom žijúcim v zmiešaných národnostných oblastiach spôsobiť zbytočné susedské problémy...

■ DUNAJSKÁ STREDA

Manželia Pali a Valika. On drobný podnikateľ v stavebníctve, ona pracuje v štátnom zdravotníctve. Majú dve deti ‒ dcérku a syna. Pali povedal: „My chceme žiť na Slovensku ako plnoprávni občania. Moja manželka i ja tu žijeme od narodenia, máme rodinu a nič národnostné neriešime. Je pravda, že v rodine máme aj politika, ktorý chce riešiť za nás údajné problémy všetkých slovenských Maďarov, ale ja som sa mu slušne poďakoval a vysvetlil som svojim deťom, že ak tu majú mať budúcnosť, musia vedieť po slovensky...“

Manželia Laci a Estera majú dve dcéry. On pracuje v autodoprave, ona v štátnej správe. Ich dcéry vedia dobre po slovensky, no čítajú v mojej prítomnosti knižky pre mládež v maďarčine. Keď sa zaujímam o autorstvo knižiek, vysvitne, že ide o autorku s anglickým menom či pseudonymom. Kým sa pri káve rozprávame o maďarskom či slovenskom jazyku v budúcom živote dvoch ešte nedospelých dievčat, rodičia jednoznačne vyhlásia: „Obe musia vedieť perfektne po slovensky!“ Ktovie, možno jedno z dievčat bude raz spisovateľkou a stretne sa v DSS Timrava aj s P. Csákym.

Jóži predáva stavebný materiál, manželka Alica učí na hudobnej škole. Obe ich malé deti sa učia po slovensky od materskej školy, aj keď v mojej prítomnosti sa ešte po slovensky hanbia rozprávať. Nič to, lebo Jóži hovorí, že so starou mamou sa rozprávajú najmä po slovensky. „Chceme, aby naše deti študovali u nás na vysokej škole, a to bez znalosti štátneho jazyka nepôjde.“

Všetky tri rodiny som stretol v zahraničí, kde sa správali ako občania SR a slovenskí vlastenci. Nechcú nič iné len vzdelanie pre deti, prácu a pokoj. To im patrí rovnako ako všetkým slušným občanom Slovenska.

■ VŠETCI DOBRÍ RODÁCI

Väčšina skúseností získaných pri cestách po zahraničí mi potvrdzuje, že je celkom jedno, z akého regiónu našej vlasti pochádzajú Slováci, ktorých stretávam, akú prácu vykonávajú, či aké majú politické a náboženské presvedčenie. Práve za hranicami Slovenska sa vieme akosi prirodzene zomknúť a odkladáme zväčša zbytočné a nezmyselné domáce spory. V zahraničí sa vedia bez problémov dohodnúť Záhoráci s Východniarmi aj Liptáci s Gemerčanmi. Príklad? Keď hrali futbalisti Slovana predkolo Ligy majstrov, zápas pri Jadrane pozerali všetci, čo majú radi futbal, či už boli z Košíc, zo Zvolena alebo z Komárna. Očividne vieme byť k sebe ústretoví a jednotní. Len nám to treba preniesť aj domov do každodenného života.

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ ‒ Karikatúra: Andrej MIŠANEK