Voda je cenné dedičstvo, je život, ale aj živel

thumbnail

NÁVRATY: Július BINDER: Bojím sa takých ľudí, ktorí majú natesno zošnurované myslenie V čase, keď sme zhovárali, zasiahli severovýchod našej krajiny zničujúce povodne, ktoré si popri veľkých materiálnych škodách vyžiadali aj obete na ľudských životoch. Rovnaké ako v týchto letných dňoch. Boli nevďačnou témou, ale nemohli sme ju obísť, lebo pri názvoch obcí ako Tichý Potok, Jarovnice alebo Čirč nemuselo byť vtedy toľko smutných asociácií, keby sa splnili zámery a plány nášho popredného vodohospodárskeho odborníka Dr. h. c. doc. Ing. Júliusa BINDERA (1931). Žiaľ, teraz sú ešte smutnejšie, spojené s jeho úmrtím. Prívalové povodne sú popri pandemickom ochorení a chorobách terajšieho koaličného vládnutia téma tohto leta. Takže nič nové pod  slnkom ani pod mrakmi. Návraty, aj keď spojené s nenávratným odchodom  vzácneho človeka, sú povolené, aby sme si pripomenuli jeho múdrosť a stále živé myšlienky. A možno aj potrebu vzdať mu hold pomenovaním vodného diela na Dunaji jeho menom...

 

  • Pán docent, skôr ako sa vrátime k pamätným okamihom, keď ste na čunovskom priehradnom múre nad Dunajom vyslovili to oslavované i preklínané – Sypte!, pozrime sa trochu z nadhľadu na svet a jeho boľačky. V jednej štúdii píšete, že tretie tisícročie dostalo do vienka niekoľko ťažko riešiteľných problémov, najmä preto, že mocní tohto sveta majú iné priority. Uprednostňujú boj o moc pred starostlivosťou o prírodu a človeka. Aké sú to problémy? A prečo tým mocným nezáleží na tom, čo väčšinu ľudí na planéte drží pri živote?

Zrejme nečakáte, že sa budem zaoberať chudobou, terorizmom, rozoberať príčiny vojnových konfliktov, pitvať epidémiu AIDS alebo princípy revolverového podnikania. Zostaňme pri vode, ktorá nás drží nad vodou. A pri problémoch, čo s ňou súvisia a sú vari ešte väčšie a akútnejšie než tie už spomenuté – extremizácia poveternostných podmienok a otepľovanie zemského povrchu. Globálne otepľovanie je realita. Experti tvrdia, že za to môže hromadenie skleníkových plynov v atmosfére spôsobené ľudskou činnosťou, čím sa narušila rovnováha žiarenia Zeme. Keby sme čarovným šibnutím prútika ihneď zastavili všetky emisie, otepľovanie planéty by aj tak pokračovalo ešte celé desaťročia. Úsilie štátov i nadnárodných korporácií dosahovať hospodárske napredovanie a neustály nárast využívania fosílnych palív ako zdroja energie bude v skutočnosti emisie ešte dlho zvyšovať. Podnebie na Zemi sa v pomerne krátkom čase dramaticky zmení a v porovnaní s dneškom sa teploty môžu zvýšiť až o šesť stupňov Celzia. To by našu planétu zmenilo na nepoznanie a výrazne poznačilo prírodné systémy i ľudskú civilizáciu, ktorá by to asi neprežila bez úhony. Naša planéta globálne otepľovanie – tak ako viaceré strmé klimatické výkyvy od vzniku života na nej – prežije, ale nevyhnutne stratí svoju biodiverzitu a možno ubudne aj z počtu ľudí. Aké zlé to napokon bude, závisí od rozhodnutí prijímaných už dnes. Tieto zmeny jednoznačne ovplyvnia aj problematiku vody. Európu čaká taký istý zápas o vodu, ako je boj o ropu a plyn, ktorý sa už rozbehol a má globálny charakter.

  • Prísne exaktne, racionálne, ale aj s veľkým citovým vkladom vo svojich publikáciách i prednáškach argumentujete a presviedčate, že od vody závisí bytie či nebytie všetkého živého. Je nenahraditeľným predpokladom existencie človeka. Je jeho veľkým pomocníkom, ale i trestajúcim živlom.

Téma vody, ako aj téma lásky sú nevyčerpateľné. Voda je životodarný zdroj a zároveň jeden z najvýznamnejších námetov a inšpiračných zdrojov slovesného a výtvarného umenia i hudby. Je obdivovaná nielen pre jej podmanivé čaro, zázračné vlastnosti a silu, ale aj preto, že je symbolom života a pokoja, symbolom plodnosti. Predstavuje nesmierne cenné dedičstvo.

  • Na Slovensku máme dvadsaťštyritisíc vodných tokov rôznej veľkosti. Zdokumentovaných je okolo 1 470 prameňov minerálnych vôd. Povinnosťou nás všetkých je zachovávať toto prírodné bohatstvo a chrániť ho pre nasledujúce generácie. Chráni ho aj ústava našej republiky v článku 4, ale všetci dobre vieme, ako sa s prírodnými zdrojmi a nerastným bohatstvom, ktoré by mali byť štátnym vlastníctvom, nakladá...

Množstvo a kvalita vody rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú úroveň spoločnosti a jej rozvoj. Vývoj vo svete jednoznačne svedčí o raste spotreby vody a o jej stále väčšom nedostatku. Mylná je domnienka, že problémom je iba pitná voda. Problémom je voda ako taká – raz jej je priveľa, inokedy nedostatok. Tento problém už zasahuje celý svet. Očakávané otepľovanie našej planéty tento problém ešte znásobí. Extremizácia zrážok prináša katastrofálne povodne. Smäd je tiež hrozba. Trpia ním celé etniká. Preto sa treba zaoberať vodou komplexne, na vedeckej a overenej úrovni. Kváziodborníctvo či šarlatánstvo, ktorému sa u nás dáva i v médiách neprimeraný priestor, tu nemá miesto.

  • V prirodzenosti obyčajného človeka je prehadzovať si z pleca na plece väčšinu toho, čo nás bezprostredne negatívne nezasiahne počas trvania života, a už vôbec nás netrápi, čo sa stane o niekoľko generácií. Katastrofy vzdialené milióny rokov sú akoby pre milovníkov fantastiky, aj keď sme im už dávno pripravili živnú pôdu a roztoky. Ale vy o morových ranách hovoríte už teraz.

Začiatkom deväťdesiatych rokov stratilo vodné hospodárstvo rezortné ministerstvo – prvá morová rana. Odvtedy sa poneviera ako popoluška či chudobný príbuzný najprv po ministerstve pôdohospodárstva a teraz na ministerstve životného prostredia. Ďalšou morovou ranou bolo, že do funkcií po revolúcii nastúpili ľudia, ktorí si mysleli, že sú ekológovia a pasovali sa za záchrancov životného prostredia. Dobre by bolo vytiahnuť články, ktoré vtedy písali – trebárs o následkoch vodného diela Gabčíkovo. Lenže toto nijaký novinár neotvorí, nikto sa s tým nezaoberá. A našli by sa v tých textoch aj podnety na trestnoprávnu zodpovednosť ich autorov. Jasne by sa ukázalo, aké ujmy a škody vznikli práve ich pričinením. Katastrofickými scenármi napĺňali celé knihy, seriózne prognózy onálepkovali ako paškvily, skutočných odborníkov znevažovali, degradovali na outsiderov a vykresľovali ich div nie ako záškodníkov. To sú dve morové rany. Tou treťou je, že podľa často omieľaného hesla Štát je najhorší vlastník (akoby slúžili porekadlu, že často opakovaná lož sa stáva pravdou), pričinili sa o takzvanú transformáciu aj vo vodárňach a v kanalizáciách. Pritom sa novým majiteľom predávali či doslova darovali kompletné výrobné zariadenia na zásobovanie obyvateľstva vodou a odkanalizovanie. Ak si niekto pozrie, ako sa vyvíjali ceny vodného a stočného, zistí, že platíme sedemdesiat násobok tej ceny, ktorú sme platili začiatkom deväťdesiatych rokov. Sedemdesiatkrát viac! Kam idú tie peniaze? To by bolo zaujímavé odhalenie. Platy generálnych riaditeľov takto transformovaných vodární a kanalizácií sú násobky miliónov ročne. A rovnako štedro sa sype konateľom, členom predstavenstiev, dozorných rád. To je výborný biznis podnikať s cudzím dielom, ktoré im padlo ako pečený holub do úst. Navyše Európska únia dáva do vody, teda na budovanie kanalizácií a vodovodov, enormné prostriedky. Ale na veľkú vodu sa absolútne zabúda. To sú tie morové rany.

  • Máme aj obchodníkov s dažďom, platíme dane z veľkosti striech... Kvapka ku kvapke, budú kontá. Aké by bolo podľa vás riešenie?

Musíme si uvedomiť to, čo sme už o vode povedali na začiatku: jej význam a dôležitosť pre život, rozhodujúci vplyv na kvalitu životného prostredia i na celkovú prosperitu a status tohto národa. Vodné a lesné hospodárstvo treba zastrešiť, dať mu určitý štatút. Nemusí to byť hneď ministerstvo, ale mohla by to byť trebárs hlavná správa – tak ako má geodézia hlavnú správu, tak ako ju má geológia. Toto presadzujú starešinovia, ako som ja. Potom by bolo aj transparentne vidieť, koľko prostriedkov vodné hospodárstvo dostalo, ako s nimi hospodárilo a na čo ich použilo. Predtým, keď ich bralo ministerstvo poľnohospodárstva, i teraz, keď ich dostáva životné prostredie, zaiste tie peniaze využili podľa „ich“ znalostí a požiadaviek na najvhodnejší cieľ, ale voda to nebola. Za posledných desať rokov pre vodné hospodárstvo nevyčlenili na „veľkú vodu“ prakticky nijaké prostriedky. Štát si neplní povinnosť ochrany území, životov a zdravia obyvateľstva. Dlhuje na investície do ochrany miliardy korún a dlh sa stále zvyšuje. Tie prostriedky treba lesom a vodám vrátiť. Následky sa dostavia, nenechajú na seba dlho čakať. To nie je šírenie poplašných správ, to je realita podložená skúsenosťami z dávnejších i aktuálnych povodní, ktorých následky pociťujeme.

  • Hovoríme o povodniach, veľkých vodách, ale status tohto národa je taký, že sa pomaly prestáva umývať...
Svet a Slovensko opustil významný človek Július BINDER

Žiaľ, musím súhlasiť. Celé rodiny sa kúpu v raz napustenej vani. Kým vo svete spotreba vody stúpa, u nás klesá a v niektorých regiónoch je už pod úrovňou hygienickej potreby stanovenej Organizáciou Spojených národov. Dôvod sa zračí pri pohľade na účet za vodu... Všetci vieme, že konzumovanie vody, ktorá nespĺňa normy, alebo nedostatočná hygiena spôsobujú špecifikované i nešpecifikované druhy ochorení. To však už je téma pre pracovníkov sociálnych inštitúcií a ministerstva zdravotníctva. Ja len pripomeniem, že lacnejšia ako liečenie je prevencia. Na vode neusporíme.

  • Použili ste pekné označenie slovanských vladykov – starešinovia. Rada starších, bielovlasí kmeťovia so životnou múdrosťou, s rozvahou a so skúsenosťami. Vo vašom prípade s týmto prirovnaním možno vrelo súhlasiť. Verím, že väčšina Slovákov vám s úctou hovorí otec vodného diela Gabčíkovo. Sú aj takí, čo to myslia posmievačne. Tým však nie je sväté nič. To, že ste rozhodli o jeho dostavbe, budí rešpekt. Dobudovali ste v Čunove variant C, ktorý sme obhájili pred medzinárodným súdom v Haagu. Rovnako ste presadili a vybudovali Málinec, Turček i vodné dielo Žilina. Podpísali ste sa pod prípravu priehrad na Váhu, vodného diela Wolfstahl – Bratislava, Lipovec, Ružín, generelu úpravy rieky Nitra, čističky odpadových vôd v Slovnafte spojenej s ochranou podzemných vôd, dopravu popolovín a ich skládku v elektrárni Vojany, splavnenie Moravy po Hodonín... Ste autorom niekoľkých patentov a zlepšovacích návrhov. Všetky vaše vyznamenanie a ocenenia by sme vyratúvali veľmi dlho. Za odbornú a spoločenskú angažovanosť ste získali európsku cenu za kvalitu v Madride (1995), poctu Osobnosť roka (1994), Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995), Zlatý dvojkríž ministra kultúry (1996), ste nositeľom titulu Prominent slovenskej ekonomiky (1997), máte Medailu Štefana Moysesa (1998), Medailu slovenskej komory stavebných inžinierov (1998) i čestný doktorát Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Ani sa nespytujem, ktorú z týchto pôct si ceníte najviac. Jedna si však zaslúži predsa len osobitnú zmienku – ste rytierom Rádu sv. Gregora – to je najvyššie vyznamenanie Vatikánu pre laika...

Neviem, čo by som k tomu dodal. Vari len, že ten vatikánsky rad si mimoriadne cením. Všetko, čo som vykonal, či to bolo na veľkom gabčíkovsko-nagymarosskom projekte a jeho realizácii, na ďalších spomínaných dielach alebo na čističke, kanalizačných zberačoch a čerpacej stanici dažďových vôd pre Petržalku, bolo spojené s vodou, ktorá sa mi už azda narodením pri Čiernej vode v Bernolákove stala osudovým znamením. Ako riaditeľ investorského štátneho podniku Vodohospodárska výstavba v Bratislave som v prvom rade zohľadňoval potreby a záujmy štátu. A úlohou štátu je aj zabezpečiť dostatok i dostupnosť vody. Široká verejnosť neregistruje, že na úpravu jedného litra mlieka treba štyri až šesť litrov vody, na vypratie desiatich kilogramov suchej bielizne spotrebujú práčovne štyristo až šesťsto litrov vody a milovníci piva ani netušia, že na hektoliter ich nápoja minie pivovar tisíc až dvetisíc litrov vody. Spotreba vody neustále rastie aj v poľnohospodárstve a jedným z dôvodov je zmena klimatických podmienok. Ale o tom sme už hovorili.

  • Hovorili sme aj o pseudoodborníkoch, ktorých rozhodnutia, konanie a iniciatívy prinášajú viac škôd ako úžitku. Mnohí za sebou zanechajú poriadny zmätok či spúšť. Málokto im v kritických vystúpeniach, polemikách a obranných článkoch vymyslel toľko prívlastkov čo vy: samoregulovčíci, riečnosietiari, zamatkozemci, daphnisti...

Na internete som čítal článok jedného z nich – predstaviteľa známeho lesoochranárskeho združenia na východe republiky. Píše, že najväčšie povodne nás ešte iba čakajú. Súhlasím s ním, ale nie pre tie dôvody, ktoré uvádza. Najúčinnejším spôsobom, ako sa brániť povodniam, je schopnosť prírody zadržiavať zrážky. Nie je však jediný, ako to predostiera. Odmietam názor, že povodniam sa dá zabrániť. Človek môže len zmierniť ich výskyt čo do počtu a znížiť množstvo škodlivej vody. Na to je však potrebné interdisciplinárne úsilie, spojenie odborníkov aspoň z troch rozhodujúcich rezortov. Každý vodohospodár vie, že les má pritom rozhodujúcu úlohu. Lenže nejde len o plochu lesa, ale aj o zabezpečenie jeho optimálnej funkcie, čo sa dá dosiahnuť iba jeho odborným obhospodarovaním. Nemôžem tvrdiť, že by tak bolo u nás v každom prípade. Nemožno nevidieť, že v rokoch socializácie to bol človek, ktorý narušil prirodzenú absorpčnú schopnosť pôdy. Jej sceľovanie, odstraňovanie medzí, vyorávanie malej vegetácie, to všetko spôsobilo rýchlejší odtok zrážok a neraz sa vypomstilo. Melioráciami sa likvidovali mokrade, ale druhým extrémom je sektárska snaha o ich udržiavanie za každú cenu. Opakujem, nikto nespochybňuje, že prvotnou a najlepšou ochranou proti povodniam, zároveň aj najlacnejšou, je prirodzené vsakovanie zrážok do pôdy. Mala by to byť tretina z celkového úhrnu. Druhá tretina by mala odtiecť a tretia sa odpariť. To platí pri priemerných zrážkach. Ak sa však ich úhrny dostanú do nadnormálu, potom táto úmera prestáva platiť. Pôda nestačí prebytočné množstvo vody akumulovať, nestačí ani proces odparovania, príroda sa pozabudne „samoregulovať“, veľké množstvo zrážok sa dostane do tokov, ktoré ju nestačia odvádzať, voda opúšťa korytá, nastáva povodeň. Nemáme priestor na podrobnejšie rozbory, tvrdím však, že ak chceme povodne zmierniť, treba spojiť všetky dostupné prostriedky. Dotvárať krajinu prirodzenými, ale aj umelými fenoménmi. Jedny aj druhé majú svoje oprávnenie. Človek nie je taký bezbranný, ako ho chcú vidieť rôzni samoregulovčíci. Celé Slovensko nemožno zásobiť zo zdrojov podzemných vôd, a vonkoncom nie bez rozhodujúcich vodohospodárskych stavieb. Treba zachytiť na našom území väčšinu spadnutej vody. Akumulovať ju každým prístupným spôsobom ‒ či už lesotechnickými úpravami, ale najmä výstavbou akumulačných priestorov.

  • Aký je s odstupom rokov váš pohľad na 24. október 1992?

Oni odmietli prehradiť Dunaj, my sme ho prehradili napriek pštrosej politike našej vtedajšej vlády. Oni odmietli stavať spoločné vodné dielo garantované podpísanou medzinárodnou zmluvou, my sme svoju časť dostavali.  Oni odmietajú rešpektovať rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu o platnosti tejto konvencie a vyhýbajú sa jej plneniu, my azda urobíme všetko pre to, aby sa tento dlhoročný spor uspokojivo uzavrel...

  • A celkom na záver...

Je nevyhnutné, aby si Európa uvedomila, čo sú jej priority, a aby riešila zásadné veci.

Zhováral sa Emil SEMANCO ‒ Foto: archív



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.