Voda komu-tomu, ale oheň nikomu

thumbnail

Pred deväťdesiatimi rokmi sa malebný Važec premenil na jedno veľké zhorenisko. Vo Važci sa v sobotu 17. júla 2021 rozozvučali na poludnie v oboch kresťanských kostoloch zvony. Staršie ženy, ako aj muži sú v ten deň v smútočnom. Požiar pred deväťdesiatimi rokmi v lete 1931 zničil jedinečnú dedinu. Jeho následky ovplyvnili ľudovú kultúru, rázovitý folklór, tradičné odievanie a pod. Posledná z očitých svedkýň Mária Kováčová ako 97-ročná nedávno umrela.

Maliara Jana Hálu si važecký podtatranský ľud domestikoval. Na ponuky z Bratislavy či Prahy aby sa presťahoval, hoci na jeho drevenicu „červený kohút“celkom zabudol, zareagoval: „Drevený Važec vyhorel, ale jeho ľud zostal, a ten ja neopustím. Nezabudol som, keď ma v prvých rokoch môjho života vo Važci bieda tlačila, nedali mi Važťania zhynúť – aj z toho mála, čo mali, mi z úprimného srdca poskytli – teraz je na mne, aby som im podal pomocnú ruku v ich nešťastí.“

■ FILMÁRI PRI POŽIAR

Po osudnom piatku 17. júla 1931 rázovitá obec pod končiarmi Tatier mnoho, čo Hála nakreslil a namaľoval, stratila. Truhlice plné vzácnych krojov, po stáročia udržiavané stodoly, hospodárske budovy a najmä typické važecké drevené obydlia. Básnik Milan Rúfus si dal postaviť na pamiatku predkov medzi rodnou Závažnou Porubou a Liptovským Jánom presnú kópiu. Hálova drevenica vo Važci je kultúrnou pamiatkou aj preto, lebo je ukážkou valašskej kultúry na Slovensku.

Začiatkom júla v tom nešťastnom roku na podnet filmára a etnografa Karola Plicku sa v dedine asi na týždeň usadili filmári z Masarykovho ľudovýchovného ústavu z Brna. Počasie im prialo. Nakrútili čriepky zo životaVažťanov i folklórne naladených mužov a žien. Na čiernobiely filmový pás zaznamenali pulzujúci rínok v neuveriteľnej starodávnej atmosfére. Kroje nosili vo Važci najmä starší, ale zábery ukazujú drevenú dedinu a ľudí v krojoch. Mnohé zo vzácnych tradičných odevov, krojov z filmu, mali na sebe naposledy. Nikto ani len netušil, že o pár dní sa navždy stratia v ohni.

Autentické snímky ako keby vystrihnuté z obrazov majstra Hálu sa zachovali. Práve v deň požiaru mali ukončiť výrobu filmu. Zostrih katastrofálnej udalosti sa končí titulkom, z ktorého by si mali vziať príklad súčasní tzv. novinári, spravodajcovia: „Hrozná podívaná na bolest a utrpení obyvatel zakazovali nám pořizovat podrobné obrazy srdcervúcich scén.“

Ondrej Jakubčiak i Anna Lištiaková boli malými deťmi, ale pamätali si bedákajúce ženy i mužov, premáhajúcich slzy. Žiaľ i hnev v sebe ukrývali.

„Plamene premiešané dymom víril vetrisko. Bol to hrôzostrašný pohľad s praskotom horiacich striech, prerušovaný akoby streľbou a výbuchmi rozpálených eternitov,“ zaznamenal vtedy sedemnásťročný akademický maliar Ján Ilavský. O požiari vraveli už na stanici v Liptovskom Svätom Mikuláši...          

■ ĽUDIA NA SENÁCH

Ak by požiar vypukol a šíril sa v noci, ktohovie, aké by boli následky. Ráno okolo ôsmej v ten deň skoro všetci od včasného rána pracovali na lúkach. Bol čas pre chovateľa hovädzieho dobytka a oviec ten najdôležitejší. Kosba a sušenie sena. Doma zostali iba najstarší a najmladšie deti.

Michal Hyben v knihe Važec napísal: „Krátko po ôsmej hodine vznikol požiar v dome Jána Debnára v susedstve Potravného družstva. Tento požiar zdolali hasiči za pol hodiny. Hasiči sa ani nestačili vrátiť na lúky ku kose, keď znova tesne predpoludním vzbĺkol požiar v humne Jána Sabaku pod Hartom. Požiar sa šíril úžasnou rýchlosťou. Drevené obydlia, vtlačené do členitých rodových dvorov, napomáhali ohnivým jazykom. Od strechy  ku streche so suchými šindľami bežali iskry. Za necelú hodinu bola celá obec v plameňoch. Za necelých šesť  hodín zostalo bez prístrešia okolo dvetisíc ľudí. Zhorelo 461 z 540 domov. Poľnohospodárske stavby a množstvo domáceho zvieratstva, poľnohospodárske náradie, bohatstvo krojov, kuchynský riad. Pri požiari zhorelo štvorročné dievčatko. Elenka Profantová sa v zmätku stratila a v páľave sa skryla za pecou. Tam ju našli skrčenú, na kosť ohorenú, chúďatko...“

V roku 2003 nebohý Michal Prazniak spomínal na mladšiu sestru Aničku, ktorá na následky popálenín umrela. Vážne popáleniny mali mnohé, lebo žiara ohňa bola nepredstaviteľne veľká. Až taká, že zhorelo mlynské koleso v Gábrikovom mlyne.Voda zo žľabov naň stále padala, ale sa vyparila. Ďalšie mlyny v obci zostali nepoškodené.

Film ukazuje dokonaný obraz skazy. Potom aj podrobnosti, detaily, blúdiaceho psa, ktorý zázrakom prežil a zmätene pobehuje po mieste, kde stál dom jeho pána. Tam kdesi medzi múrmi trčia ráfy z kolies, kúsky pokrúteného železa z voza, sprehýbaný šijací stroj, dve veľké kolesá vedľa seba, asi rezačka na sečku.

Romantický Važec pred požiarom.

Malebné dreveničky, typické pre Važec, sa premenili na úbohé trosky posypané vrstvou popola, z ktorých trčia len tradičné peciská. Niekde sa povaľujú väčšie i menšie hrnce. V tmavej rúre prázdna misa. Tam, kde boli obloky, hromada roztaveného zliateho skla,v popole pokrčené plechové tienidlo z lampy.     

■ SKAZONOSNÁ VATRA

Kosci a hrabačky z važeckých lúk pod Kriváňom videli kúdoly dymu, ak sa chceli  priblížiť k horiacim chalupám, zastavila ich páľava a štipľavý vzduch. Dedina pripomínala vatru. Pri obydliach starostlivo naukladané polienka a „šajtanice“ i metrovice dreva na zimu vzbĺkli a rýchlo horeli. Nad horiacimi domami, v ktorých vo svetliciach nechýbali sväté knihy ‒ Biblia i Tranovského kancionál, spevníky, vznášali sa z kníh už iba obhorené zdrapy. Vietor ich zanášal na niekoľko kilometrov vzdialené lúky k robotnému pospolitému ľudu. To vyvolalo tie najhoršie predtuchy. Aj z lúk naraz zutekali tí, čo vládali, ale „k domom sa nedalo pristúpiť bližšie, žiara bola morová a všetko horelo, telce, hydina“, spomínal pred rokmi už nebohý Ondrej Ilavský.

Anna Lištiaková sa s rodičmi ponáhľala cez polia k humnám na Vŕšky, ktoré nehoreli. „Videla som, ako všetci vynášali menšie veci z horiacich príbytkov, truhlice, periny, kroje. Ak sa to dalo. Niektorí nevedeli nájsť ani svoje domy podľa komínov.“

Hasiči z blízkych obcí i z Popradu naberali vodu do ručných a motorových striekačiek z Bieleho Váhu. Motory sa zadreli. Aj tak v koryte riečky už nebolo dosť vody. Hasiči z Liptovského Svätého Mikuláša tesne pred Važcom havarovali, dvoch s vážnymi zraneniami odviezli do nemocnice...

Apokalyptický obraz: „Uprostred dediny zrazu zo všetkých strán vyšľahli plamene, dym dusil ľudí i zvieratá. Nebolo inej pomoci, ako sa uchýliť do kostola. A už sa aj kostol začal chytať od dverí. Chlapi pochytali deti a kládli ich do Váhu a sami hasili oheň v kostole. A niekoľko žien ušlo zo zúfalstva za kostol, prehodili si sukne cez hlavy a kľačiac očakávali koniec.“

Takto dramaticky opisuje rodák z Blatné v južných Čechách maliar Jan Hála v časopisoch katastrofu. „Aj lavička nad vodou zhorela. Z maštale vybehol kôň, zdesene utekal pred plameňmi, skočil do ciene (stavisko pre povozy.) Bola plná dymu, a ako sa zrútila povala, nabodol sa kôň na trám...“

Mária Šípková pracovala dvadsať rokov vo Važeckej jaskyni ako správkyňa. Spomína, že vtedy jaskyňu sprístupňoval František Havránek. Najal si dvoch pomocníkov Michala Paška a Jána Šeďu-Pavelda. Vravel, ako mu žena naliala do misky čierik ‒ jedlo chudobných (múka, zavarená vo vode, osolená s trochou kyslého mlieka, pozn. aut.). „Keď som chlípal pred domom čierik, cítil som na hlave prudké svetlo, ako keď niekto zrkadlom, lupou odráža svetlo zo slnka. Šibrinkovalo mi to po tvári a pálilo. Pozrel som sa, odkiaľ svetlo ide. Na Vŕškoch som videl dvoch mužov s kufríkom. V ruke mali svetlo a pohybovali ním, a tak lietalo od prvých dreveníc na koniec Važca smerom na Zakameň. Kde to svetlo išlo, hneď sa chytila strecha. Zo strechy na strechu akoby lietal ohnivý vták.“

Blížil sa podvečer. Poniektorí sa k zhoreniskám i k svojim obydliam dostali. Hasiči všetko prehľadávali, ale ešte stále žeravé uhlíky im pod nohami vyprskovali až do tmy.   

■ NEHORELO  PRVÝ RAZ

Nebohá Anna Ilavská s dojatím spomínala, ako „nocovali pod rebrinákom na záhradách a tam sa mi narodil môj prvý syn!“ Brat maliara Hálu, architekt, vytvoril návrhy na nové domy z dreva v kombinácii s tehlami na spôsob horských stavieb. Návrhy sa pozdávali aj architektovi Dušanovi Jurkovičovi...

Vo Važci nehorelo prvýkrát. Rozsiahly požiar podnes podnecuje konšpirácie a jedna z nich naznačuje, že obchodníka a krčmára Kirca, ktorý bol „nebankovým subjektom“, požičiaval peniaze, no nie za kóšer podmienok, domáci vyhnali a on sa im pomstil. Viaceré rodiny mu zostali dlžné.

Riaditeľ štátneho archívu v Liptovskom Mikuláši Peter Vitek sa drží známeho príslovia  ‒ na každom „šprochu“ je pravdy trochu. Vie o agentoch poisťovní, ktorí údajne zrkadielkami a sklom z kopca odrazom slnka vznietili na viacerých miestach ohniská. „Mne sa vidí, že ak to bol úmysel, šlo asi o dedinského blázna s pohnutím mysle. Ale to už nikto nevyšetrí.“

 

Zhorenisko Važca. Len trosky a popoľ...

 

 ■ VSTÁVANIE Z POPOLA

Do Važca vozili stavebný materiál z rôznych firiem, niekedy ako dar. Jeden z palierov, majiteľ stavebnej firmy Ján Zelina, tu postavil viaceré obydlia, ale iba z tehál. Stoja dodnes.

Výstavba a obnova Važca, napriek tomu, že zima prišla skoro ‒ už v septembri, pokračovala z jari budúceho roka. Letecké snímky kameramana Václava Vichu, ktorý nakrúcal dokument o Vysokých Tatrách a ovčiarstve, to potvrdzujú. Väčšina domov bola rozostavaných. Krátko predtým už vlna solidarity zasiahla Važťanov aj v Spojených štátoch amerických. Zbierali sa po troche po centoch. Finančnú pomoc riadil Ján Sabaka. Korešpondenciu rodákov so zámorím do novej publikácie zostavili Anna T. Bartková s Annou Jakubčiakovou. Zbierka asi desať miliónov korún pomohla viacerým v hmotnej núdzi. Do obce prišli zásielky riadov, šiat a bielizne i potraviny. V čase hospodárskej krízy mali niektorí financie na postavenie domov i bez dlžôb. Aj Hála chcel, aby materiálne prostriedky, peniaze sa dostali pohorelcom čo najskôr.

„Hľadím, hľadím a nemôžem veriť vlastným očiam, nemôžem veriť, že trosky a sutiny, že trčiace komíny, že ohorené prahy, to, že je moja dedina podtatranská. Srdce sa mi chveje a do očú sa mi slzy tlačia. Čo krásy tu zhorelo pod šindľovými striebristými strechami. Čo poézie uletelo s červenými plameňmi, koľko utešených obrazov sa stratilo,“ zaznamenal roztrpčený Jan Hála v knihe Pod Tatrami.

            Važec vstal z popola ako mýtický vták Fénix, ale, ako sa povie, „dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“. Dedina v súčasnosti už nie je rázovitá, aj keď ju často tak chceme vnímať. A Omilienci, nenapodobiteľný ženský chorovod, pripomína spolu s výtvarnými dielami a obrázkami fotografov a filmárov, že tu do roka 1931 žili a pracovali ‒ ako nazval svoj román važecký rodák Štefan Rysuľa ‒ Boží obľúbenci.

Laco HÁMOR ‒ Fotoreprodukcie: archív obce

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.