ZABUDNUTÁ HISTÓRIA
Ako sa menili mince a bankovky prvej Slovenskej republiky. Aj keď na začiatku druhej svetovej vojny zažívalo Slovensko nepopierateľnú hospodársku konjunktúru, nepriaznivým následkom vojny sa trvalo vyhnúť nemohlo. Už v apríli 1941 guvernér Slovenskej národnej banky profesor Imrich Karvaš v obsiahlej analýze hospodárskej situácie, zverejnenej v denníku Slovák, upozorňoval, že sa vyčerpávajú zásoby niektorých surovín a hrozia ťažkosti v niektorých priemyselných odvetviach. Prejavilo sa to aj na sústave platidiel, ktorá bola spočiatku budovaná na vysokej technickej a výtvarnej úrovni. Niektoré zmeny boli zrejmé na prvý pohľad, iné ostali pred verejnosťou skryté. Viaceré by sa však skôr alebo neskôr uskutočnili, ak by vojna trvala o niečo dlhšie.
Prvou skutočne viditeľnou zmenou bola v roku 1942 razba dvadsať- a päťdesiathaliernikov z hliníka namiesto drahšej a strategicky významnejšej medi alebo mediniklu. Oproti iným európskym štátom to však bola zmena len mierna. Slovenské mince si naďalej zachovávali pekný vzhľad, zatiaľ čo v Nemecku, Protektoráte či Maďarsku sa už používali mimoriadne nevzhľadné drobné mince zo zinku alebo šeratdizovaného železa. Boli čierne, zle čitateľné a s nábehom na koróziu.
■ TAJOMSTVÁ MINCOVNE
Len pracovníci kremnickej mincovne vedeli, že zavedenie podobných mincí sa pripravuje aj na Slovensku. Dokumentujú to zachované odrazky desaťhaliernika zo zinku s pôvodným obrazom bratislavského hradu alebo s úplne novým, silne zjednodušeným obrazom pozostávajúcim iba z hodnotovej číslice. Zmena čakala aj korunovú mincu. V jej prípade sa hľadalo dokonca niekoľko lacnejších materiálov – od železa až po mosadz. Pri päťkorunáku sa uvažovalo o elegantnejšom lacnejšom riešení, ktoré sa vtedy objavilo ako technická novinka v Rumunsku a Bulharsku. Išlo o razbu zo železných platničiek plátovaných tenkou vrstvou niklu. Navonok by sa zachoval pôvodný vzhľad mince, ale hodnota materiálu, z ktorého sa razila, by klesla. Otázkou bola len úprava hrany takýchto mincí, keďže vrstvička mediniklu sa na nej odlupovala. Paradoxom tohto vojnového úsporného riešenia však je, že vlastne tým istým spôsobom sa dnes, v hlbokom mieri vyrába väčšina drobných mincí... Len technológia razenia je dokonalejšia a plátovanie navonok nie je vôbec viditeľné.
■ MINCE K VÝROČIU
Jedna pripravovaná zmena slovenských platidiel sa neuskutočnila v pôvodnom rozsahu práve pre vojnové podmienky. Na jar v roku 1944 sa totiž mali raziť dve strieborné pamätné mince k piatemu výročiu vzniku Slovenského štátu. Na prípravu nových výtvarných návrhov už neboli podmienky. Preto sa rozhodlo len upraviť návrh na dvadsaťkorunák, vydaný v roku 1939 pri príležitosti voľby Dr. J. Tisa za prezidenta Slovenskej republiky. Nové pamätné mince ‒ päťdesiatkorunák a stokorunák ‒ mali byť len väčšie, s iným textom. Pre aktuálnu situáciu sa napokon razil len päťdesiatkorunák, ktorý dodnes nájdeme v mnohých slovenských domácnostiach ako pamiatku.
Razba strieborných mincí počas vojny však bola veľkou slovenskou zvláštnosťou, ktorá bola nielen v protiklade k vyššie naznačeným tendenciám v samotnej sústave slovenských mincí, ale aj takmer unikátom v celej vtedajšej Európe. Ďalšou výnimkou bolo Rumunsko.
■ PROBLÉMOVÁ PÄŤSTOKORUNÁČKA
Vojna zasiahla do štruktúry slovenských peňazí aj inak. Na jar 1940 sa uskutočnila súťaž na výtvarné návrhy sto-, päťsto- a tisíckorunáčky. Jej výsledkom nakoniec boli riešenia na štyri bankovky. Okrem uvedených aj päťdesiatkorunáčky. Dlho sa však nedarilo vydať päťstokorunáčku. Preto až do konca vojny obiehali staré československé päťstokorunáčky s pretlačou Slovenský štát. Príčinou oneskorenia vydania novej päťstokorunáčky bola preťaženosť Tlačiarne bankoviek Národnej banky pre Čechy a Moravu, ktorá v tom čase nestíhala tlačiť inflačné obeživo ani pre Protektorát. S dvojročným oneskorením a po viacerých urgenciách ju Slovenskej národnej banke dodali až pod tlakom zvýšenej potreby obeživa, keď sa výrazne zvyšovala inflácia po nemeckej okupácii Slovenska v roku 1944. Pretlačené československé päťstokorunáčky na Slovensku obiehali až do menovej reformy 31. októbra 1945. Radosť z toho mali špekulanti a pašeráci na opačnej strane hranice, kde táto bankovka obiehala bez pretlače. Za nákupmi na Slovensko chodili s päťstokorunáčkami s falšovanou pretlačou. Veľa falzifikátov, prevažne primitívnych, len ručne kreslených, bolo zachytených v pohraničí práve koncom vojny.
■ STOVKA Z NEOGRAFIE
Prudké urýchlenie inflácie, vyvolané požiadavkami nemeckých okupantov, bolo príčinou aj ďalších zmien v obežive. Dokonca až do vydania úradnej vyhlášky dospel zámer vydať stokorunovú štátovku s iným obrazom, než aký bol na nej dovtedy. Jej prípravy dospeli do štádia jednostranných skúšobných nátlačkov dvoch párov farebného riešenia líca a rubu. Návrhy pripravil grafik martinskej tlačiarne Neografia Jozef Vlček, ktorý bol aj autorom desaťkorunáčky s portrétom Ľudovíta Štúra a dvadsaťkorunáčky s portrétom básnika Jána Hollého a viacerých poštových známok. Bankovka nebola vydaná, lebo Národná banka Slovenska spoločne s nemeckými poradcami našla iné, menej nápadné riešenie nedostatku obeživa – tlač druhého vydania už obiehajúcej stokorunáčky. Netlačili ju však ako prvé vydanie v súkromnej ceninovej tlačiarni Giesecke a Devrient v Lipsku, ale v tlačiarni Ríšskej banky vo Viedni, t. j. v zabratej tlačiarni bankoviek Rakúskej národnej banky. Súbežne s tým bola objednaná vo firme Giesecke a Devrient v Lipsku aj tlač druhého vydania päťdesiatkorunáčky. S nepatrnými zmenami dospela tiež do štádia skúšobných nátlačkov, no tlač sa nakoniec neuskutočnila pre zbombardovanie tejto tlačiarne, ako aj pre sťaženú komunikáciu medzi Bratislavou a Lipskom koncom vojny.
■ INFLAČNÁ PÄŤTISÍCOVKA
Inflácia sa na Slovensku prejavila koncom vojny aj nedostatkom drobnejších mincí. Sťažovali si na to i miestne organizácie HSĽS. Ministerstvu financií dokonca adresovali odporúčania vyraziť ďalšie mince alebo vydať drobné papierové peniaze. Razba nových mincí však už za daných podmienok nebola možná. Preto sa pripravovali jedno- a päťkorunové štátovky. Autorom výtvarných návrhov bol opäť Jozef Vlček. Tlač jednokorunáčky bola síce pripravená, ale zo zatiaľ neznámych dôvodov sa neuskutočnila. Jediným známym dokladom jej prípravy je exemplár zlepený z niekoľkých pásov rozstrihanej makulatúry. Do obehu sa 15. februára 1945 dostala iba jednoducho riešená päťkorunáčka. Na rube ju zdobí portrét dievčatka, nakreslený podľa fotografie Karola Plicku.
Inflácia si vyžadovala aj vysoké nominály platidiel. Na základe výtvarných návrhov Jozefa Vlčka (líce) a Ľudovíta Fulu (rub) bol vytlačený celý náklad päťtisíckorunáčky. Ak ju porovnáme po výtvarnej i technickej stránke so slovenskými bankovkami nižších hodnôt, ktoré vznikli v pokojnejších časoch, je veľmi jednoduchá a nevýrazná. Namiesto originálnej podobizne len mierne pre ňu prispôsobili fiktívny portrét kniežaťa Mojmíra, prevzatý z poštovej známky zo série Staroslovenské kniežatá. Bankovka nesie dátum 18. december 1944, čo zodpovedá dňu, v ktorom bolo rozhodnuté o jej vydaní. Jej samotná tlač pokračovala ešte aj po prechode frontu. Aj keď potreba vyšších nominálov trvala i po oslobodení, keď bolo Slovensko až do menovej reformy z 31. októbra 1945 menovo samostatné, do obehu sa nedostala.
■ BANKOVKA NA ŠESŤDESIATŠESŤ DNÍ
Napriek inflácii išlo na vtedajšie pomery predsa len o privysoké nominály. Kolkovanie, ktoré sa na Slovensku uskutočnilo v lete 1945, čiastočne znížilo množstvo peňazí v obehu. Zároveň asi chýbala aj odvaha či vôľa vydať bankovku vlastne už neexistujúceho štátu. Potrebu vydať vyššie nominály však banka predsa len pociťovala. Preto nechala prepracovať výtvarný návrh na vyššie spomenutú nerealizovanú stokorunáčku. S rovnakým obrazom, len s československým štátnym znakom a so zmenenými textami ju 24. augusta 1945 vydali ako dvetisíckorunáčku. Obiehala však len vo veľmi malom množstve iba šesťdesiatšesť dní. Zachované exempláre, ktoré naozaj boli v obehu, sú zberateľsky mimoriadne vzácne. Naopak, perforované kusy, ktoré neskôr dali zberateľom k dispozícii, sú bežným dokumentom.
■ VOJENSKÉ POUKÁŽKY
Koniec vojny rozšíril paletu vtedajšej meny obiehajúcej na Slovensku ešte o jeden druh peňazí. Boli nimi vojenské či „invázne“ poukážky v hodnotách jednej koruny, päť korún, dvadsať korún, sto korún, päťsto korún a tisíc korún, ktoré vydával na oslobodenom území Československý menový úrad. Dával ich k dispozícii jednotkám Československého armádneho zboru, Červenej armády a Rumunskej kráľovskej armády operujúcich na území Slovenska a neskôr aj Moravy a Čiech. Slúžili na výplatu služného vojakom a na drobnejšie nákupy potravín alebo platby za rôzne služby. Inými slovami, legalizovali a psychologicky uľahčovali vojenské rekvizície, resp. ich ťarchu prenášali z osôb, ktoré vojskám nejaký tovar alebo služby poskytli, na celú spoločnosť. Mali jednoznačne inflačný charakter. Predstavovali vlastne akúsi daň za oslobodenie. Ich tlač si v ZSSR objednala v apríli 1944 československá exilová vláda v Londýne. Z tohto hľadiska bola ich emisia legitímna a ich obeh bol dodatočne uzákonený vyhláškou Slovenskej národnej rady. Do určitej miery však ide len o formálne hľadisko, lebo dnes je známe, že tlač analogických platidiel si bez vedomia exilovej vlády pripravovalo aj velenie Červenej armády. Ak by ho exilová vláda nezaskočila svojou objednávkou, zrejme by si Červená armáda na česko-slovenskom území vydávala vlastné invázne platidlá, tak ako to robila v nepriateľskom Rumunsku a Maďarsku. Takto mali česko-slovenské orgány nad ich emisiou aspoň určitú kontrolu. Nezabránili však tomu, aby sa malá časť nedostala do rúk Červenej armády priamo z tlačiarne. Zistilo sa to až po vojne, keď objem stiahnutých poukážok mierne prevýšil objednané množstvo. Pritom treba rátať s tým, že časť riadne vydaných poukážok sa zničila, stratila alebo si ju obyvatelia z rôznych dôvodov ponechali..
Peniaze a vojna
Vojny sa často viedli pod zdanlivo ušľachtilými cieľmi šírenia nejakej viery, presadzovania jej údajnej čistoty alebo civilizovania „menej vyspelých“ národov. Niekedy sa ako príčina vojny uvádzala urážka panovníka alebo jemu blízkej osoby, prípadne nepriateľstvo iného etnika. Vojny sa viedli v mene ideológií, ale aj z rasových a iných dôvodov. Na prvý globálny vojnový konflikt, ktorému sa SNN v minulom roku pri jeho storočnici obsiahlo venovali, dal bezprostredný podnet sarajevský atentát na následníka rakúskeho trónu. Druhý – ak to tak možno povedať – vyvolali svetovládne chúťky istého rakúskeho psychopata s nenaplnenými umeleckými ambíciami...
Nech už bolo príčinou vojen navonok čokoľvek, vždy kdesi v pozadí stál zápas o prístup k zdrojom, úsilie získať územie, „životný priestor“, zásoby potravín alebo nerastných či energetických surovín. Panovník, ktorý sa dokázal postarať o ich hojnosť, sa v svojom titule neraz dokonca pýšil označením „vždy rozmnožiteľ ríše“.
Vojna však vždy vyžaduje mimoriadne úsilie a prináša neraz obrovské obete a škody. Zdroje na jej vedenie možno získať donútením, ale aj za úplatu, prípadne kombináciou oboch prostriedkov. Preto každá vojna stála obrovské množstvá peňazí a jej vedenie sa prejavilo väčším alebo menším znehodnotením peňazí, ktoré sa aj rýchlo podpísalo na ich vonkajšej podobe. Platilo to v staroveku, stredoveku, platí to i dnes. Výnimkou nebol ani koniec druhej svetovej vojny na Slovensku, ktoré sa spočiatku zdalo akýmsi ostrovčekom pokoja v rozbúrených vodách. Koniec vojny bol aj tu búrlivým i tragickým obdobím. Tomu zodpovedajú aj viditeľné i skryté stopy, ktoré zanechal na vtedajších peniazoch.
Zbyšek ŠUSTEK ‒ Foto: autor