KOMENTÁR Romana MICHELKA
Letmý pohľad na slovenské politické panoptikum naznačuje dva protichodné scenáre. Opozícia sa konsoliduje a naopak koalícia sa „spája“ delením. Egá, vzájomné podrazy a extrémne sebapreceňovanie svojich politických schopností je hlavnou charakteristikou koaličnej pravice. Ako kuriozitu môžeme spomenúť, že politický skrachovanec Robert Mistrík sa pokúšal postaviť na čelo všetkých opozičných síl a zjednotiť ich. Samozrejme, okamžite bol vykázaný do patričných medzí a dnes už po ňom ani pes neštekne. Ďalšia figúrka, ktorá chce silou-mocou ostať v politike, je europoslankyňa Nicholsonová. Pôvodne chcela „zjednotiť“ trio Korčok, Mikloš a Dzurinda a parazitujúc na takomto výťahu predĺžiť svoj zbytočný politický život. Nepodarilo sa. Oslovení páni sa najskôr v duchu pýtali, kto je to tá osoba a potom jej ukázali dvere. Keď pochopila, kde je sever, tak svoj zámer zrealizovala založením strany Jablko. To nakoniec skončilo ako nepodarené promo sekty bielokošeliarov a jej jediným politickým výkonom bolo zozbieranie niečo vyše dvanásťtisíc podpisov. Ukazuje sa, že naozaj ostane na ocot.
Na ťažkú selekciu pamäti a silný spomienkový optimizmus zase stavil Mikuláš Dzurinda. Jeho Modrí sú však ešte väčší prepadák, ako sa čakalo. Po prvých prieskumoch, kde ešte oscilovali v rozpätí od 1,4 percenta do dvoch percent, sa po troch zbytočných tlačovkách ocitli so ziskom 0,4 percenta medzi jasnými politickými molekulami. O obskúrnej strane ZA ĽUDÍ, ktorú vedie Remišová, disponujúca dnes jedinou poslankyňou Šutekovou (mimochodom, je náhradníčkou za Remišovú), škoda utratiť čo len slovo. Ak tak máme urobiť, môžeme len trpko konštatovať, že ju nikto nechce, a ak vôbec nakoniec niekde skončí, tak v náručí svojho stvoriteľa, rozumej Matoviča. Slovami jej bývalého kolegu Miroslava Kollára: tak esenciálne symboly ťažkého politického diletantizmu budú opäť spolu ohrozovať náš politický systém.
No a potom mal prísť čierny Peter volieb ‒ premiérska a ministerská strana Demokrati. Spočiatku bolo všetko pripravené dobre. Agentúry boli správne „predvarené“, aby štyridsaťosem hodín po ohlásení odchodu Eduarda Hegera z OĽaNO a oznámení o vzniku novej strany ju vystrelili takmer na päť percent. No potom prišlo vytriezvenie. Interné nezverejňované prieskumy ukázali, že táto squadra nedá viac ako tri percentá a na tejto hranici viac-menej aj uviazli. To, samozrejme, vedie k horúčkovitej snahe zachrániť sa bizarnými koalíciami, napríklad s KDH, ktoré však nemajú žiadnu programovú ani personálnu logiku. Presne naopak, spojenie konzervatívcov s liberálmi v čase, keď sme boli tri a pol roka svedkami kultúrnych vojen, je niečo, čo sa zdravým rozumom nedá vysvetliť. Je až smiešne, že esencia politického oportunizmu Juraj Šeliga v snahe za každú cenu sa politicky zachrániť, vytvára absurdné konštrukcie, ktorých cieľom je jediné ‒ jeho politické prežitie.
Veľmi pochybnú úlohu v tejto hre plnia aj niektoré prieskumné agentúry, ktoré vraj namerali „ťažko pochopiteľné synergie“ pri spájaní hodnotovo a programovo odlišných strán KDH a Demokratov. Vraj spojenie týchto protichodných strán dá spolu až o tretinu vyšší výsledok, než je aritmetický priemer. Tomu síce nemôže veriť nikto príčetný, ale ako nastlanie umelej témy je to dobré. V skutočnosti by to viedlo k podobnému efektu ako podpis „tolerančnej“ zmluvy, ktorú Alojz Hlina podpísal s progresívcami. KDH, ktoré stále osciluje medzi štyrmi až šiestimi percentami, by to definitívne pochovalo. V tejto súvislosti je však zaujímavé, že korporátne médiá a „mienkotvorcovia“ vôbec nepretláčajú oveľa prirodzenejšie spojenie radikálnych a liberálnych „atlantistov“ zo strany Demokratov, ako sú Heger, Naď, Káčera a spol., so Šimečkovýcmi progresívcami. Prečo asi? Progresívci sú na mediálnom výslní a spojenie s ťažko kontaminovanými ľuďmi, osobne a hlboko zodpovednými za katastrofálne vládnutie počas ostatných troch rokov, nesie so sebou ťažké politické náklady, a od tých majú byť progresívci ušetrení.
Ešte tu máme stranu SaS, ktorá okrem rebrandingu na jednoslovný názov chce meniť hru. Nieto pochýb, že partia okolo politického marketéra Mareka Prchala, ktorý Babišovi vyhral viacero volieb, je plná profesionálov, ale ak strana, ktorá nemá istotu, že bude v parlamente, o sebe rozhlasuje, že ide vyhrať voľby, tak sa stáva smiešnou. A smiešne strany voľby nevyhrávajú. No a nakoniec tu máme hyperaktívneho Igora Matoviča, ktorý sa snaží zachrániť aspoň malé zlomky z ťažko premrhaného politického kapitálu. No a, bohužiaľ, musíme konštatovať, že sa mu to relatívne darí. Kým Demokrati, teda OĽaNO 2, vytrvalo, aj keď pomaly klesajú, OĽaNO pomaly stúpa a je dosť pravdepodobné, že bude otravovať politický priestor aj po voľbách v roku 2023.