Vrchovatý súdok absurdít

thumbnail

KOMENTÁR

Celá kauza sa začala aroganciou a nepremyslenými krokmi. Merkelová sa začala správať ako šéfka Európskej únie, ktorou však nie je. Bez konzultácie s kýmkoľvek pozvala všetkých Sýrčanov do Európy. Nemecko začali zaplavovať státisíce  prisťahovalcov rôznych kategórií a motivácií. Okrem Sýrčanov tam boli v hodnej miere zastúpení aj Afganci (u ktorých je vojna už takmer štyridsať rokov, minimálne od  Amínovho prevratu v roku 1978, ale masovejšie sa pohli až teraz), Iračania (nepekná vizitka hlúpej a škodlivej intervencie USA a NATO),  Eritrejčania (čisto ekonomickí migranti, u ktorých nijaká vojna nie je), Tunisania, Maročania, Líbyjčania,  Egypťania až po obyvateľov zlyhaného Kosova.

Ako dnes dobre vieme, toto unáhlené a nepremyslené pozvanie  zapôsobilo ako otvorenie Pandorinej skrinky. V priebehu leta a jesene 2015 sa do Európy dostalo vyše milióna  migrantov, prevažne moslimov, s absolútne nerealistickými očakávaniami rovnako ako neochotou a neschopnosťou prijať podmienky a pravidlá hostiteľských krajín. Problém bol v tom, že migranti sa nerozprestreli po Európe rovnomerne, ale koncentrovali sa v Nemecku. Politické elity pochopili, že vznikol veľký problém. A ako je to u európskych „elít“ zvykom, problém zvyknú riešiť, až keď horí, a riešia ho zväčša úplne nerealistickými  opatreniami. Jedným z nich boli dočasné kvóty. „Múdri eurokrati“ od zeleného stola v Bruseli chceli nadiktovať európskym vládam podľa vymysleného vzorca kvóty a na ich základe rozdistribuovať utečencov do jednotlivých členských krajín a problém by bol vyriešený. Také jednoduché to však nebolo. Krajiny V4 sa proti tomuto vzbúrili. Nakoniec boli silou prehlasované v Rade ministrov, ktorá umožňuje väčšinové hlasovanie len v technických otázkach, čo táto zjavne nebola, a zároveň aj spôsobom, ktorý bol minimálne sporný, keďže sa týkal  pravidiel azylovej politiky a tie sú jednoznačne v kompetencii národných vlád. Aj vďaka tomu je dnes tento postup dvoma členskými krajinami (SR a Maďarsko) napadnutý na Európskom súde, resp. tieto krajiny išli do infringementu.

Ako sa však  v praxi ukázalo, tento spôsob riešenia migračnej krízy sa ukázal viac než nešťastný. Ochota migrantov opustiť Nemecko, resp. Holandsko či Švédsko, a nechať sa dobrovoľne premiestniť do Estónska, Bulharska či Rumunska, sa limitne blíži nule. Naši veľkí bruselskí „humanisti“ si akosi neuvedomili, že násilná deportácia utečencov do neatraktívnych európskych destinácií by bola hrubým porušením ich  ľudských práv, ktorých majú inak plné ústa.

Ukazuje sa však, že argumentáciu ľudskými právami používajú eurokrati veľmi selektívne, účelovo a utilitárne. Človek by si povedal, že po krachu tohto riešenia sa európske elity zamyslia a začnú problém riešiť  iným spôsobom. Chyba lávky. Arogantné presvedčenie, že ak sa realita vymyká mojim predstavám, tak ju treba za každú cenu „znásilniť“,  je eurokratom vlastné. A tak prišli s najnovším „riešením“. Za neochotu členských krajín Európskej únie prijať hlúpe a neúčinné opatrenia Bruselu sa tie môžu vykúpiť okrúhlou sumičkou dvestopäťdesiattisíc eur na jedného utečenca. Toto riešenie je zo súdka podobných absurdít ako zavedenie jednotnej úrovne sociálnej dávky v celej Európskej únii, samozrejme na úrovni Nemecka. V tom prípade by skutočne migranti nemali prečo utekať z chudobnejších častí Európskej únie. Len sa zabudlo na „maličký“ problém – kde by na to chudobnejšie krajiny Európskej únie vzali a čo by to urobilo so spoločnosťou, ak by priemerný plat ťažko pracujúceho Rumuna bol vo výške tretiny či štvrtiny sociálnej dávky migranta. Takéto otázky si eurokrati, samozrejme, nekladú.

Magické je, akým spôsobom prišli predstavitelia eurokomisie k tejto astronomickej sume. Tá pozostáva zo štyritisíc eur mesačne počas piatich rokov, čo sú priemerné náklady hostiteľských vlád, dokiaľ sa migranti integrujú. Pri priemernej mzde na Slovensku, ktorá nedosahuje ani deväťsto eur, je to doslova absurdné.  Je jasné, že niečo také zvrhlé nemôže myslieť vážne ani eurokomisia – je to len nástroj nátlaku na neposlušné členské štáty s cieľom vyrokovať prijateľný kompromis.

Roman MICHELKO



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.