Všetko zlé je na čosi dobré!  

thumbnail

BESEDNICA

Známa okrídlená pragmatická veta: Všetko zlé je na čosi dobré. Jej účelnosť i účinnosť nám robí ži­vot znesiteľnejším a psy­chiatrov oberá o mnohých pacientov. Dennodenne vytrvale vysúša naše slzavé údolie...

Pripomenul som si toto príslovie, či skôr hojivú ná­plasť, aj v súvislosti so spomienkami na našu odromantizovanú mladosť v päťdesiatych rokoch minulého storočia, na detstvo prežité v najtotalitnejších a najdogmatickejších rokoch z éry svetlých socialistických zajtrajškov. Namiesto skautskej romantiky hier, výletov a lesných táborov nám na­diktovali schôdze a politikárčenie. Ale aj brigády. Denné, týždenné, mesačné. Ten, kto stojí na chodníku, nebuduje republiku!

Veru tak, kult práce vnútený už v čase hier a malín ne­zrelých! Kult práce vmanipulovaný chlapcom i dievčatám tvr­do, necitlivo, predčasne. Tomuto kultu ťažkej, manuálnej práce sme podliehali priam zúfalo a nekriticky, ba až ab­surdne. Kto nemal tvrdú, mozoľnatú pokožku na rukách, ten bol vystavený posmechu. Vôbec sme nepripúšťali okolnosť, že hrúbka kože, miera jej rohovatenia, premastenosti a vláčnosti môže byť individuálne odlišná, v rámci fyziolo­gických rozdielností. Vo výhode boli hrubokožci a „kľuďasi“, ktorým sa nepotili dlane. Dotyky ich rúk pripomínali doty­ky úderníkov a iných stachanovcov aj vtedy, keď dlhší čas nikde negalejníčili. Zatvrdnutými mozoľmi sme sa chvastali tak ako kedysi naši starší spolužiaci ulovenými bobríkmi v skautských oddieloch.

Najčastejšie sme chodievali na brigády k murárom na rôz­ne stavby. Podnes sa pamätám najmä na akýchsi tristo bytov v Žiari nad Hronom, kde som brigádničil po maturite pred nástupom na vysokoškolské štúdium. Čosi sme tam z miešania malty predsa len odkukali, aj keď potom neskôr zasa šťastne zabudli. Ale predsa len sa mi dnes na chate pri rozličných opravách všeličo vybavuje. Z temnôt zabudnutia, v nejasných a neis­tých náznakoch ako spomienka na éru prasličiek, plavúňov, papradí a jašterov. V útržkoch neostrých, zahmlených obrazov z pionierskeho i zo zväzáckeho praveku sa predsa len všeli­čo praktické vynára.

A hľa – vylámané murivo po mojich opravách opäť drží, ag­resívnou vodou vyžratá skruž, deravá ako rešeto, je opäť scelená, ba aj mnou novovytvorený múrik sa dosiaľ nezosypal. Pravda, som viac reštaurátorom než murárom a odvádzam viac modelársku prácu než betonársku, ale spomienky na drobné fortiele a jednotlivé technológie z čias brigádnických mi predsa len pomáhajú. Nuž teda tá neradostná, predčasne dos­pelá a lopotná mladosť mi je na staré kolená na chate pred­sa len na čosi dobrá. A dozaista nielen mne! To však nezna­mená, že by som chcel odporúčať, aby sa skautská romantika opätovne nahradila pionierskym „polopatizmom“. To teda roz­hodne nie! Každý vek si žiada svoje. Detstvo potrebuje ro­mantiku zálesáctva, nie pseudoromantiku komputerových hier a tvrdnutia pri počítačoch, mládenecký vek zas romantiku pr­vých lások. Až produktívny vek sa môže zadúšať nekonečnou porciou práce.

Lenže posúďte sami: Pomohlo by mi na chate viazanie uzlov alebo lovenie bobríka mlčanlivosti? Takže opätovne môžem uspokojiť seba i vás, milí čitatelia, že všetko zlé je na čosi dobré. Ibaže medzi tým zlým a tým nako­niec dobrým môže niekedy uplynúť aj celý ľudský život!

Jednako však, ak mám byť naozaj úprimný, priznávam, že by som radšej v úplnej murárskej nevedomosti spomínal na sladké časy romantiky mladých liet.

Milan KENDA



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.