Legenda o krídlach a lietaní
Ak by som nebol zašiel do „znovuzrodeného“ Červeného Kláštora, ktorý po rozsiahlej obnove po dvoch rokoch opäť otvorili návštevníkom, sotva by som vedel, že na zemeguli rastie vyše 380-tisíc druhov rastlín a 15-tisíc z nich má liečivé účinky. Na Slovensku vo voľnej prírode nájdeme okolo štvrť tisícky bylín, ktoré prinavracajú zdravie. Na prelome jari a leta vás v Pieninách ovládne pocit, akoby práve tu všetky tieto rastliny v nevšednom prírodnom balení ponúkali svoj hojivý balzam na telo i na dušu.
Kláštor založil ešte v roku 1319 prvý majiteľ veľkého dunajeckého panstva majster Kokoš pre rehoľnícky rád kartuziánov. Pomenovali ho podľa červených tvarovaných ríms, ostení a rebier v gotických lomených klenbách. V jeho Rajskej záhrade hodíte za hlavu nielen všedné starosti, ale zabudnete i na neduhy, ak vás dajaké trápia. A ak sa vám Tri koruny predstavia v celej kráse zaliate slnečným svitom, akoby ste si nasadili krídla dávnych vetroplavcov a uleteli do zamagurskej rozprávky s vynaliezavým liečiteľom i aviatikom – mníchom Cypriánom, o ktorom režisérka Solčanská nakrútila filmovú skazku (od slova skaziť) s presoleným dejom, falošným zvoncom a nedobrým koncom. Lebo tento kamaldul nebol zbojník a vrah ani „cyprianča“ – pohodený najdúch spod kláštorskej brány, ale František Ignác Jäschke, narodený 28. júla 1724 v sliezskych Polkowiciach, uznávaný liečiteľ, autor herbára, a možno aj „lietajúcich krídel“, skrátka mnohými schopnosťami obdarený rehoľník. Aj preto sa v priestoroch kláštora posledný júlový víkend konali Cypriánove dni na 300. výročie jeho narodenia s inauguráciou poštovej známky iných majstrov svojho remesla – profesora Dušana Kállaya a docenta Martina Činovského (na obr.)
Slnečný koráb v tie oslavné dni hodil kotvu na kostolnú vežu sv. Antona Pustovníka, rozprávkovo hrial a nechcel sa už z červenokláštorského muzeálneho areálu nikam pohnúť. Laický vykladač histórie, len trochu obdarený krídlami fantázie, by odprisahal, že aj bez dlhého bádania v dávnych herbároch a kronikách, napísaných a vymaľovaných bratmi kartuziánmi i kamaldulmi, prišiel na to, prečo sa práve tu usadili títo najasketickejší mnísi. Celé dni dokázali mlčať a rozjímať. A ak sa v dlhých kláštorných chodbách alebo na cestičkách k svojim domčekom náhodou stretli, zaznelo iba strohé: Memento mori! Veď tu naozaj možno na všeličo zabudnúť – aj na smrť.
Emil SEMANCO