Vstup do rímsko-kvádskych vojen aj do pomoci autorom

thumbnail

Čitateľom SNN určite netreba predstavovať spisovateľku Zuzanu Kuglerovú. Píše pre deti aj pre dospelých. Jej doménou sú najmä historické motívy. Je zároveň riaditeľkou vydavateľstva Pars Artem a organizátorkou literárnej súťaže Pars Poetry.

Odkiaľ ste čerpali inšpiráciu pre román Rimanka a kvádsky kráľ a pre jeho pokračovanie Riman a kvádska princezná?
- História sa dá spracovať rôznym spôsobom, napríklad že si ako kulisu zoberiete známe fakty a do toho vložíte dej a zápletku. Lenže mne to nestačí. Chcem, aby sa môj príbeh mohol reálne odohrávať v čase a na mieste, ktoré si vyberiem. Aby som na vlastnej koži precítila dobovú atmosféru, dotyky ľudí, počula spôsob ich reči, vnímala ich vôňu či pach. Ani tie najlepšie vedecké traktáty zo súčasnosti mi túto skúsenosť nedajú. Preto siaham po starých listinách a kronikách. Tak som sa dostala ku knihe Dejiny Rímskej ríše za súmraku antiky. Kronikár a osobný priateľ Juliana Apostatu tam dosť podrobne zachytáva udalosti z vlády posledných rímskych cisárov. Tak som objavila kvádskeho kráľoviča Gabínia, ktorého som vo svojom románe nazvala pôvodným kvádskym menom Arahario. No a keďže Kvádi žili na Slovensku, dokonca v lokalite, kde momentálne bývam, rozhodnutie bolo jednoznačné: najbližšia história, ktorú zmapujem, budú rímsko-kvádske vojny s dosahom na Slovensko.

Zaujímavými sú tiež mestá vo vašom historickom románe Sirmium a Carnuntum, ktoré som ja osobne počas svojich vysokoškolských štúdií navštívila. O aké dnešné mestá ide a čo znamenali v štvrtom storočí n. l. pre rímsky aj barbarský svet.
- Sirmium je dnešná Sriemska Mitrovica v Srbsku. Carnuntum je za rohom Bratislavy, dá sa tam dostať autom za necelú hodinu. Leží v blízkosti Viedne. Sú to mestá, ktoré mali v štvrtom storočí významné postavenie. Sirmium sa môže pochváliť tým, že v ňom žilo až deväť cisárov, Carnuntum štyrmi. Dôležitou postavou v mojom románe je Konštantín Lišiak, syn Konštantína Veľkého, ktorý reálne využíval obidve tieto mestá ako významné provinčné sídla na dlhodobejšie pobyty... Carnuntum ležalo v blízkosti Kvádskeho kráľovstva na druhej strane Dunaja. Preto sa tu odohrávali dôležité rokovania s kvádskymi kráľmi. Ktovie, možno práve tu zložili klientsky sľub, čím sa Slovensko dostalo do sféry rímskeho vplyvu.

Pojem „Germania Magna“ značí územie, na ktorom žilo nepodrobené obyvateľstvo. Ale kto žil v pohraničí? Okrem rímskeho obyvateľstva tam muselo byť aj pôvodné. Aké vzťahy panovali medzi Rimanmi a nimi...
- Také isté, ako sú aj dnes v pohraničí. Boli tam zmiešané rodiny, ani mnohí rímski cisári nemali rímsky pôvod. Navyše u mnohodetných barbarských rodín bol zvláštny zvyk: predávali svoje deti do „lepších“ rodín. Dnes to znie strašidelne, ale oni to považovali za dobré zabezpečenie pre potomstvo. Prekvitalo rukojemníctvo – vládcovia posielali svoje deti ako záruku priateľského vzťahu k Rímskej ríši na cisársky dvor. Tak sa dostal ku Konštantínovi Veľkému aj Arahario, jeden z hlavných hrdinov môjho románu.

Prejdime k Pars Artem. Kedy vznikla myšlienka na jeho založenie?
- Približne v roku 2016, keď sme sedeli s Jankom Tazberíkom a Ondrejom Kalamárom v bratislavskej kaviarni. Rozprávali sme sa, čo sme zachytili na sociálnych sieťach, vtedy nás napadla myšlienka urobiť niečo pre „písavcov“ zo sociálnych sietí. Tak vzniklo Pars Artem, združenie internetových autorov.

Spĺňa Pars Artem vaše očakávania, ktoré ste si ako zakladatelia predsavzali?
- Ja osobne som prekvapená, lebo ďaleko prekročilo moje očakávania. Už prvý rok ukázal, že táto skupina tvorcov nemá žiadne reálne zázemie, že okrem internetu nemajú priestor na prezentáciu... Väčšina z nich nemala nijaké skúsenosti s redakčnou prácou. Ak medzi nich vstúpil profesionál, vznikali búrlivé debaty, kde sa snažili obhájiť právo na svoj pohľad. To bol jeden z najzávažnejších dôvodov, prečo sme s touto skupinou začali pracovať. Chystať pre nich podmienky na knižné vydania, ale zároveň ich „preškoliť“, aby prijali vstupy profesionálnej redakčnej úpravy do svojich diel. Zháňať finančné prostriedky na aktivity, na knihy, na prezentácie. Začínali sme z finančnej nuly, a predsa sme dokázali do dnešných čias vydať pomaly päťdesiat titulov, každý rok usporiadať Pars Poetry, prezentovať členov na verejných podujatiach.

Nie je toho priveľa ‒ viesť vydavateľstvo, a pritom písať vlastné knihy?
- Ale áno, niekedy som unavená, ten záprah je obrovský. Navyše sa rokmi menilo obsadenie. Ondrík Kalamár je síce dodnes predsedom združenia, ale naložil si na chrbát prácu na filme o básnikovi Urbanovi. Pomáha, ako sa dá, len sa naša činnosť podstatne rozrástla, vyžaduje si viac času. Janko Tazberík je dodnes vzácnym poradcom.

Podarilo sa vám nájsť veľa nových literárnych talentov?
- Koľko je veľa? Určite sme našli výrazné talenty. Spomeniem Marka Sopka, Silviu Gašičovú, Radku Hubekovú, Silviu Hajdúovú, sestry Ďurčové, Michala Hradského, Martu Harajdovú, Aňu Konrádovú, Vlada Javorského...

Myslíte si, že dnešná generácia začínajúcich autorov má lepšie zázemie, než aké ste mali napríklad vy?
- Skôr má oveľa širšie možnosti. Internet je neobmedzený. Ale či je to dobré? Chýba výberový a hodnotový systém, ktorý by určil, čo je na týchto fórach kvalitné. V grantových platformách sa hodnotitelia často uchyľujú k výberu „známych mien“, čo novým autorom zo sociálnych sietí výrazne znižuje šance preraziť. Nájsť spôsob, ako im pomôcť s financovaním knihy, s jej úspešným uvedením na trh a s kvalitnou redakčnou prípravou, je hľadanie ihly v kope sena. Občas sa riadne popicháte, ale tí autori stoja za to hľadanie.

Zuzana KUGLEROVÁ


Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.