Pri príležitosti Roka odkazu štúrovcov nemožno zabudnúť ani na dvojsté výročie narodenia slovenského národného buditeľa, kňaza, publicistu, prekladateľa, organizátora kultúry, spoluzakladateľa Matice slovenskej, Spolku svätého Vojtecha a najmä jedného z najznámejších slovenských dramatikov 19. storočia Jána PALÁRIKA (* 24. apríl 1822 Raková – † 7. december 1870 Majcichov). Matica slovenská spolupracovala hneď na dvoch podujatiach, ktoré pripomenuli jeho odkaz ‒ v rodnej Rakovej, ako aj v Majcichove. Ján Palárik sa narodil do učiteľskej rodiny 27. apríla v kysuckej obci Raková. V domácom prostredí získal aj klasické a hudobné vzdelanie; následne študoval v Žiline a proti vôli svojho otca v Kečkeméte. Teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave aj Trnave. Tu rozvinul spoluprácu s Viktorinom, Hattalom a grófom Ňárim – založili krúžok národne uvedomelých a pokrokových seminaristov. V roku 1847 ho vysvätili v Ostrihome. Ako kňaz pôsobil v Starom Tekove a Vindšachte. Po preložení za trest do Pešti pôsobil na nemeckej fare sv. Terézie v mestskej časti Terezín. Preloženie súviselo s vydávaním časopisu Cyrril a Method najmä pre jeho národnú, sociálnu a ekumenickú orientáciu a pre víziu vytvorenia samostatnej cirkevnej provincie (tento „Palárikov sen“ vlastne istým spôsobom naplnil až Gustáv Husák v roku 1977).
Ako pripomína I. Sedlák, po páde Bachovho absolutizmu sa výrazne angažoval v memorandovom období slovenského národného hnutia – uverejňoval články, v ktorých vítal ústavnosť v Uhorsku, horlil za spoluprácu všetkých národov vtedajšieho Uhorska. Stal sa zakladateľom tzv. novej školy. Palárik sa pokúsil o návrat domov (na územie dnešného Slovenska), najprv neúspešným obsadením fary v Komjaticiach, na druhýkrát úspešným (v roku 1862 na faru do Majcichova a filií v obciach Abrahám a Hoste). Stalo sa tak na príhovor grófky Heleny Esterháziovej, ktorá intervenovala v cirkevných kruhoch a vyzdvihovala jeho intelektuálne schopnosti. Palárik pôsobil ako majcichovský farár až do svojej smrti (zomiera vo veku päťdesiattri rokov). Popri duchovných povinnostiach sa venoval kultúre a pracoval tiež na farskom gazdovstve.
■ OBHAJOBA ŠTÚROVČINY
Palárik písal do časopisov Cyrril a Method, Listy pro výchovu, školu a literatúru, Priateľ školy a literatúry, do Slovenských novín, do časopisu Sokol, almanachu Concordia, almanachu Svornosť, almanachu Lipa, redigoval Katolícke noviny pre dom a cirkev. Výraznú časť jeho diela tvorí dráma, časť učebnice, ale aj publicistika a spisy politické s presahom do filozofie. Svojimi prácami prispel k posilneniu myšlienky národného školstva. Z nemčiny vydal mravoučné Spisy pre mládež od Christopha Schmida. K najvýznamnejším Palárikovým zásluhám patrí nielen výrazné spolupodieľanie na založení Matice slovenskej (zakladajúci člen s poradovým číslom 3), ale aj jeho obhajoba štúrovskej slovenčiny, významný kultúrny prínos pre slovenské divadlo či vytvorenie čítaniek a gramatík pre katolícke školy. Tiež organizoval národnú slávnosť pri odhalení pomníka Jánovi Hollému v Dobrej Vode a stál pri zrode Spolku svätého Vojtecha (výrazne spolupracoval s Jozefom Viktorinom, ktorý má tiež toho roku dvojsté výročie narodenia). Podporoval založenie slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom a kníhtlačiarskeho spolku Minerva v Pešti.
■ POPULÁRNY DRAMATIK
Dramatici Chalupka, Záborský a Palárik sa do dejín slovenského divadla zapísali zlatými písmenami. Palárik patrí k zakladateľom modernej slovenskej drámy (hry Inkognito, Drotár a najznámejšia Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch či historická veršovaná hra Samozvanec). Ako pripomínajú autori Dejín slovenskej literatúry, tak ako Viliam Pauliny-Tóth v próze Ján Palárik v dráme vyjadril vedúce idey a nové umelecké tendencie porevolučného obdobia a spolu s Viktorinom rozhýbali literárny život v tomto období. Palárikove hry, ktoré boli v rokoch 1966, 1968, 1978 sfilmované s legendárnymi slovenskými hercami ‒ Mistrík, Blaškovič, Dočolomanský, Adamovič, Kráľovičová, Zednikovič, Labuda – prekypujú výsmechom mamonárstva, pokrytectva, elitárstva, lakomstva, ale aj násilného pomaďarčovania. Ich typickým znakom je komediálna zápletka postavená na princípe zámeny postáv, spoločenská satira zameraná na ľudské charaktery, kritika národného odpadlíctva a pokrytectva vyšších spoločenských vrstiev.
■ FILOZOFICKÉ POSTOJE
Pozoruhodné sú aj Palárikove sociálne a politicko-filozofické postoje, ktorých jadrom je myšlienka rovnoprávnosti medzi národmi, a utopicky predpokladal federalizácie Uhorska. Požadoval uznanie národného jazyka ako prostriedku národnej osvety. Jazyk považoval za integrálnu súčasť občianstva (s ním súvisí sloboda vyučovania, sloboda tlače, národná osveta a vzdelanosť) a tvrdo kritizuje zaznávanie národných práv. Zastáva tiež demokraticko-reformné zásahy do cirkvi, čo cirkev pobúrilo a uvrhla ho do cirkevného väzenia (bez jeho súhlasu bolo zverejnené vyhlásenie, v ktorom sa zrieka svojich názorov). Palárik plynule ovládal latinčinu, gréčtinu, maďarčinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu a francúzštinu, čo mu s vysokou pravdepodobnosťou rozšírilo poznanie o svetovej filozofii, literatúre a umení. Poznal také mená ako Montesquieu, Hobbes či Schlegel. Bol silne ovplyvnený osvietenskou filozofiou a inklinoval aj ku komunitarizmu.
Ján Palárik je pozoruhodnou postavou slovenských dejín, ktorá si zaslúži pozornosť. Jeho filozofická erudovanosť, ako aj vtip, ktorý aplikoval vo svojich divadelných hrách, sú inšpiratívnym zdrojom pre bádanie. Napokon Palárikove hry boli niekoľkokrát sfilmované a inscenované na doskách divadiel. Keď dosadíte namiesto kritiky maďarónstva kritiku odnárodnenosti amerikanofilov, ukáže sa ich nadčasovosť.
Lukáš PERNÝ - Foto: archív