Biskupa Spišskej diecézy Jána VOJTAŠŠÁKA bývalý režim nezlomil. Biskup Spišskej diecézy Ján VOJTAŠŠÁK mal vyše sedemdesiattri rokov, keď stál pred zinscenovaným súdom proti trom slovenským duchovným. Proces proti vlastizradným biskupom – Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi a Pavlovi Gojdičovi, vyšiel knižne v Tatrane v roku 1951. Teda ešte v tom istom roku, v ktorom sa najväčší vykonštruovaný súdny proces po vojne aj začal. Prvým vypočúvaným bol 10. januára 1951 práve Ján Vojtaššák. Až dosiaľ bolo toto knižné vydanie považované za stenografický záznam z procesu. No ukázalo sa, že išlo o tendenčne skrátené a upravené vydanie záznamov, plne slúžiace komunistickej propagande doma i v zahraničí. Po dôkladnom štúdiu autentických dokumentov z archívu ÚPN to konštatoval historik Róbert Letz.
Ján Vojtaššák sa narodil 4. novembra 1877 v Zákamennom na Orave ako siedme z jedenástich detí v roľníckej rodine. Rodičia boli veľmi chudobní, preto viedli svoje deti k skromnému spôsobu života. Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1901. Pôsobil ako kaplán v Hornej Zubrici, Kvačanoch, Bijacovciach, potom pri poľských hraniciach v Podvlku, Zubrohlave, Ústí nad Oravou, Tvrdošíne a vo Veličnej. Po tragédii v Černovej pri Ružomberku začal vydávať mesačník Svätá rodina. Po prvej svetovej vojne sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie v Spišskej Kapitule i členom Slovenskej národnej rady a 30. októbra 1918 podpísal Martinskú deklaráciu, ktorou Slováci vyjadrili súhlas s vytvorením ČSR.
■ KONFLIKT S VATIKÁNOM
Svätá stolica 13. novembra 1920 vymenovala Vojtaššáka za spišského biskupa a 13. februára 1921 ho spolu s Karolom Kmeťkom a Mariánom Blahom v Nitre vysvätili ako jedného z troch slovenských biskupov. V poradí dvanásty biskup Spišskej diecézy bol v úrade štyridsaťštyri rokov, z ktorých dvadsaťdeväť riadil diecézu z biskupského postu a zvyšnú časť svojho života z väzenia. „K vyhroteniu vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a štátom, ktoré malo za následok presadenie radikálnych reštrikcií a brachiálnych opatrení podľa sovietskeho typu, prispelo vypovedanie chargé d´affaires Svätej stolice z Československa Ottavia de Livu 16. marca 1950,“ uvádza Ľuboslav Hromják v monografii o Jánovi Vojtaššákovi. A ako ďalej konštatuje, tým sa mal dosiahnuť plán ÚV KSČ z 28. júla 1948: vyprovokovať konflikt s Vatikánom a prehĺbiť izoláciu slovenského episkopátu. Štát prerušením diplomatických vzťahov s Vatikánom dosiahol zbavenie sa záväzkov vyplývajúcich z medzištátnej zmluvy a mohol siahnuť na kruté prenasledovanie cirkvi.
■ SVEDECKÉ RIADKY
Ako sa s príchodom frontu na územie Slovenska menila politická situácia, plasticky opísal Pavol Čarnogurský v knižke Súboj s komunizmom 2. Do Košíc mala prísť 3. apríla 1945 londýnska česko-slovenská vláda na čele s prezidentom Edvardom Benešom, ktorému Vavro Šrobár išiel do Vysokých Tatier pripraviť ubytovanie v Grand Hoteli v Starom Smokovci. Čarnogurský opisuje, že cestou do Tatier si spomenul na spišského biskupa, s ktorým nemal dobré vzťahy. Chcel sa pred ním ukázať ako víťaz a navštívil ho v Spišskej Kapitule. Ich stretnutie nedopadlo dobre a hneď po návrate do Košíc zvolal Šrobár mimoriadne zasadnutie Slovenskej národnej rady a na nej stretnutie s Vojtaššákom zdramatizoval. Ako uvádza Čarnogrurský, SNR sa uzniesla biskupa Vojtaššáka okamžite odstrániť z jeho úradu. Bez uváženia, či je na to oprávnená, a bez domyslenia následkov. V tejto situácii Gustáv Husák ako predstaviteľ výkonnej moci pozval Čarnogurského a žiadal ho, aby mu povedal svoju mienku o biskupovi. Čarnogurský sa najskôr vyhováral a potom zapochyboval, či to bolo tak, ako to Šrobár povedal: „Ide predsa o prípad starého rivala, ktorý už raz svojím neuváženým postupom narobil neodčiniteľné škody, rozbil sľubné začiatky dobrých vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, keď poradil Čechom odviesť Andreja Hlinku z ružomberskej fary do mírovskej pevnosti ako zločinca. Je dobré umožniť mu aj teraz podobné počínanie?“ uvádza v knihe Čarnogurský.
Vzťah Vojtaššák – Šrobár je zaujímavý aj preto, že dodnes sa stretávame s podobnými typmi ľudí stojacimi proti sebe: národovci verzus zapredanci národa. Čarnogurský opisuje ich stretnutie takto: „Biskup Vojtaššák po otvorení dverí údajne nepoznal Šrobára, hoci sa od svojej mladosti toľkokrát s ním stretol. Mal s ním do činenia najskôr ako predprevratový národovec s takým istým národovcom, potom ako s odporcom, ktorý sa verejne chválil tým, že bude ‚vehementne potierať ľudovú stranu‘, preto sa ho opýtal ako neznámeho, čo si želá. Dr. Šrobár sa ho urazene opýtal, či ho nepozná. Vojtaššák poprel, že ho pozná, preto sa Šrobár predstavil a súčasne povedal, že je predsedom SNR v Košiciach. Vojtaššák bez akýchkoľvek ďalších formálnych fráz mu položil otázku: A čo si želáte? – Prišiel som prevziať do štátnej správy tunajšie školy, odpovedal mocensky a byrokraticky Šrobár. – Aké školy? Začudoval sa biskup Vojtaššák. – No predsa tie, ktoré sa tu v Spišskej Kapitule nachádzajú, teda tunajší učiteľský ústav, Vysokú školu bohosloveckú, vôbec tie, ktoré ste vy doteraz spravovali, povedal sucho Šrobár. – A akým právom to preberáte? Zareagoval Vojtaššák. Právom uznesenia československej vlády v Londýne, ktorá poštátnila všetky školy na Slovensku, teda aj tie, ktoré sa nachádzajú tu u vás, vysvetlil Šrobár. – A čo je to za vláda tá, ktorú spomínate v Londýne? Pýtal sa biskup. – Vy nepoznáte československú vládu v Londýne? Zhrozil sa Šrobár. – Nie, ja poznám iba jednu zákonnú vládu Slovenska, ktorá je v Bratislave, nie v Londýne, kategoricky vyhlásil biskup Vojtaššák. – Teda vy neuznávate londýnsku vládu, nerešpektujete jej uznesenia! To je veľmi závažné, preto si to musím zapísať, povedal Šrobár a vyťahoval z vrecka kabáta zošit.“ (Vavro Šrobár je pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave; neďaleko má hrob aj Michal Kováč.)
■ ZINSCENOVANÝ PROCES
Ďalšie udalosti okolo spišského biskupa sa vyvíjali veľmi rýchlo. Ján Vojtaššák musel 5. mája 1945 opustiť svoju biskupskú rezidenciu, bol internovaný v kaštieli v Štiavniku a odtiaľ prevezený do bratislavskej štátnej väznice, kde ho bez konkrétneho obvinenia a náležitého vyšetrenia sedem mesiacov žalárovali. Do svojej diecézy sa vrátil 30. novembra 1945 a 3. júna 1950 bol v biskupskej rezidencii znovu zatknutý. V procese s tzv. vlastizradnými biskupmi ich komunistický režim exemplárne potrestal. Rozsudok bol vynesený 15. januára 1951. Buzalka a Gojdič boli odsúdení na doživotie, Vojtaššák na dvadsaťštyri rokov väzenia. Ani po prepustení v roku 1963 sa nemohol vrátiť na Slovensko. Bol mimoriadne pracovitý a horlivý aj v poslednom roku svojho života. Zomrel 4. augusta 1965 v Charitnom domove v Senohraboch pri Prahe. Na podnet pápeža sv. Jána Pavla II. sa začal cirkevný proces prípravy jeho blahorečenia a svätorečenia.
Eva ZELENAYOVÁ - Foto: SNN, (se)