Príchod jari sa odnepamäti spája s množstvom zvykov a obyčají , ktoré boli súčasťou života najmä dedinského ľudu. Najčastejším bol zvyk vynášania figuríny zobrazujúcej nevľúdnu zimu, ale i rôzne nešváry, ktoré sa počas predchádzajúceho obdobia pousádzali v dedinách a domácnostiach. Niekde dievky nosili Morenu, niekde Murienu, Marienku, Panáka, v Hrušove a iných dedinách v Honte vynášali Kiseľa.
Poobede na Smrtnú nedeľu, neskoršie na Kvetnú nedeľu nevesty prinášali časti kroja, ktoré dievky obliekli na postavu urobenú z drevenej kostry a zo slamy. Potom ju zobrali a spevom nosili po uliciach dediny. Týmto rituálom naznačovali odchod nepohody, chladu a príchod teplejšieho a krajšieho obdobia. Bol to i znak očisťovania príbytkov od javov, ktoré škodia ľudskému spolunažívaniu vo vnútri rodín aj medzi obyvateľmi. Keď obišli dedinu s figurínou, kde sa jej ušlo často aj „pozdravu“ v podobe vreciek alebo hrncov s popolom, ktoré hádzali z úkrytov chlapci, zhodili ju zo strmého brala. A s ňou i všetku po dedine pozberanú neplechu.
Tento zvyk na viacerých miestach Slovenska ešte oživujú folkloristi a iné skupiny nadšencov. Nie vždy šťastne, lebo sa odkláňa od svojej pôvodnej podstaty či už termínovo, odevom, ale aj zmyslom. Žiaľbohu, nejde len o tento prípad „dodržiavania obyčají “. Viac ráz sme svedkami doslova devastácie tradícií, pretavovaných do komercie a nevkusu. Netreba však odsudzovať všetkých, pretože to organizátori väčšinou robia v rámci aktuálnych možností.
Žijeme v čase, keď by sa tento zvyk zišlo sprítomniť vo všetkých sídlach i v inštitúciách, lebo tak by bola opodstatnená jeho pôvodná náplň a bolo by čo čistiť nielen jeden deň v roku.
Mladé hrušovské matičiarky sa aj na tohtoročnú Kvetnú nedeľu opäť vybrali s Kiseľom po dedine, aby ako po iné roky týmto úkonom pripomenuli rodákom, že je čas, aby sa po zime prebrali k životu a poupratovali si nielen pred domami, ale i vo vnútri vlastných duší. Je chvályhodné, že sa pritom obliekajú do aktuálneho pôstneho kroja. Celkom iný, slávnostný, majú na sebe na Veľkonočnú nedeľu, keď po svätej omši na námestí predvádzajú ďalší jarný zvyk Hoja, ďunďa, všeobecne nazývaný chorovody. Samotný jeho názov inklinuje k ruštine, čo dokazuje jeho archaickosť. Takisto šorové spevy s prechádzaním, vyvolávaním a prepletaním, vrátane ojedinele používaných slovných spojení, majú zaujímavé stvárnenie a prejav. V Hrušove tieto dva zvyky patria k tým, čo prežili a predvádzajú sa v pôvodnom prostredí na verejných priestranstvách bez väčších choreografických a organizačných príprav, čo dodáva na ich príťažlivosti a autentickosti.
Text a foto: Ján BRLOŠ