Nádeje sa zmenili na rozpačitosť aj sklamania
Máme za sebou hry XXXIII. olympiády 2024 v Paríži, v poradí ôsme letné od vzniku samostatnej SR. Ako na každej predchádzajúcej olympiáde, tak aj na tejto (26. júl – 11. august) naši športovci získali aspoň jednu z medailí. Stalo sa síce tak aj teraz, ale... výprava v hlavnom meste Francúzska, najskromnejšia od roka 1996, keď sa naši reprezentanti po prvýkrát zúčastnili na letnej olympiáde ako predstavitelia samostatného štátu – a už táto skutočnosť vyvolala u nás doslova vlnu nespokojnosti. Veď na OH 2000 v Sydney sme ich mali až stodvanásť, teraz iba dvadsaťosem, teda štyrikrát menej.
Utešovali sme sa tým, že naši olympionici sa vrátia domov s niekoľkými medailami, konkrétne s piatimi až so šiestimi, ba možno i s viacerými. Nečudo, veď keď sme sa pozreli do minulosti, vodní slalomári sa ešte ani raz nevrátili bez cenného kovu a doterajších šesť medailí strelcov tiež dávalo predpoklady na zisk ďalších. Prvý cenný kov v Paríži vybojoval kanoista Matej Beňuš. Mala hodnotu bronzu. Bolo to ešte 29. júla a odvtedy nepribudla nijaká ďalšia. Hanba, fiasko, obrovské sklamanie, neúspech najvyššej triedy ‒ takto a podobne našinci charakterizujú účinkovanie slovenských olympionikov pod Eiffelovou vežou. Nuž, olympijské hry nie sú len o medailách, aj keď o ich zisku vždy snívali a stále snívajú všetci štartujúci. Tento príspevok sa zrodil posledný deň OH v Paríži, a tak nechajme potrebný čas na analýzu nie veľmi vydareného vystúpenia výpravy SR na tejto olympiáde. Ako sa hovorí ‒ nešime horúcou ihlou. Veď pri Seine nás reprezentovali skutoční profesionáli, prevažná väčšina z nich sú členmi Športového centra polície Bratislava a Vojenského športového centra Banská Bystrica.
■ NEBOLI DO POČTU
Zakladateľovi novovekých olympijských hier francúzskemu barónovi Pierrovi de Coubertinovi nemožno nič vyčítať. Naopak, ľudstvo je mu stále vďačné za to, že každé štyri roky sa uskutočňujú najväčšie športové sviatky planéty či už v letných, alebo zimných disciplínach. I keď šport žien podporoval, na ich olympijské výkony sa pozeral cez prsty a charakterizoval ich slovami: nepraktické, nezaujímavé, neestetické, nesprávne! Nuž, asi ho veľmi ovplyvnilo štúdium dejín antických olympiád, keď ženy mohli súťaženia mužov sledovať iba z úctyhodnej vzdialenosti. Dodnes ešte v olympijských výpravách niektorých krajín je zastúpenie žien iba symbolické. Našťastie Slovensko medzi ne nepatrí. V skromnom 28-člennom tíme v Paríži bolo štrnásť žien ‒ od 19- ročnej Zuzany Paňkovej po štyridsiatničku Zuzanu Rehák-Štefečekovú. Slovenky zápolili v ôsmich druhoch športu ‒ od atletiky cez box a cyklistiku až po kanoistiku, lukostreľbu, tenis, plávanie a streľbu.
■ ZEMIAKOVÉ POSTY
Niektoré z nich mali medailu „na dosah ruky“, ako napríklad olympijské debutantky Zuzana Paňková, Anna Karolína Schmiedlová a Vanesa Hocková. V súťažiach skončili na štvrtých miestach, a to je dobrý dôvod na spokojnosť, ale zároveň je to i sklamanie. Lebo skončiť na olympiáde štvrtá, krôčik od stupňa víťazov, vyvoláva u športovkýň zmiešané pocity. Táto trojica musela o svoje tzv. zemiakové medaily bojovať zo všetkých síl, ale asi najviac rezonovalo štvrté miesto Schmiedlovej. Táto rodená Košičanka ako sedemdesiata vo svetovom rebríčku dostala právo štartovať na olympiáde v Paríži doslova „o päť minút dvanásť“ ako posledná, teda dvadsiata ôsma členka slovenskej výpravy. Než nadišla jej šanca boja o medailu, musela zdolať štyri favoritky, v rebríčku WTA oveľa vyššie postavené, medzi ktorými boli aj obe finalistky tohtoročného Wimbledonu ‒, a to už niečo znamená. V každom prípade jej úspech možno považovať za maximum slovenského tenisu v ére samostatnosti. Vždy a všade nenápadná, iba s hmotnosťou päťdesiatjeden kilogramov a výškou 157 centimetrov, Zuzka Paňková na slalomárskej trati dokázala, že patrí medzi svetovú špičku. O strelkyni Vanese Hockovej širšia športová verejnosť nevedela takmer nič, médiá predpokladali, že do finále sa nedostane. Napokon z toho bolo vynikajúce, i keď nepopulárne štvrté miesto a nebyť chvíľkového zaváhania v jednej sérii určite by získala medailu. V súťaži skeet dokonca predbehla skúsenejšiu Danku Bartekovú, slovenskú športovkyňu roka 2023, pri ktorej odborníci predpovedali zisk zlata. Nakoniec sa musela uspokojiť so šiestym miestom, teda o dve priečky za Hockovou. Pre mnohé naše reprezentantky bola samotná účasť na olympiáde vyvrcholením ich štvorročnej intenzívnej prípravy a úspešným prechodom cez sitá rôznych kvalifikovaných zápolení. Nemohli sme od nich čakať nijaké umiestnenia do šiesteho miesta, resp. v prvej desiatke. Ale nespomenúť „až“ celkovú jedenástu priečku atlétky Gabriely Gajanovej, ktorá postúpila do semifinále, v ňom vytvorila nový slovenský rekord v behu na 800 metrov s časom 1:58:22 min. (zrodil sa po 37 rokoch!), by bolo neodpustiteľné.
■ CUDZINCI A DVOJKRÍŽ
Globalizácia priniesla so sebou aj migráciu veľkého rozsahu, a tá sa nevyhla ani kvalitným športovcom. Mnohí z nich zmenili občianstvo, a teda i pasy, najmä preto, lebo išli za lepšími podmienkami, alebo preto, že v silnej konkurencii vo svojej rodnej krajine stratili možnosť dostať sa do užších reprezentačných výberov, a tak zúčastniť sa aj na olympiádach. Alebo jednoducho preto, že vo svojej domovine po rôznych politických i sociálnych otrasoch stratili perspektívu na spokojný a harmonický život či perspektívnu budúcnosť. Prvou takouto lastovičkou bola atlétka Galina Čisťjaková z bývalého Sovietskeho zväzu. Na Slovensko prišla v roku 1996, v tom istom roku dostala aj naše občianstvo a stihla zároveň aj účasť na premiérových LOH 1996 v Atlante, na ktorých sa SR predstavila po prvýkrát (na zimnej olympiáde malo Slovensko svoju prvú historickú účasť už o dva roky skôr v Lillehammeri). Čisťjaková prišla do Bratislavy skutočne s najlepšími vysvedčeniami: na OH 1988 v Seuli ešte v drese ZSSR skončila v skoku do diaľky tretia, i keď už vtedy bola držiteľkou svetového rekordu výkonom 752 centimetrov, ktorý jej patril viac ako tri desaťročia, mala päť titulov halovej majsterky Európy... V Atlante naše farby reprezentovala v dvoch disciplínach ‒ v skoku do diaľky a trojskoku. Mala však už vtedy tridsaťštyri rokov, a to sa zrejme odrazilo aj na jej výkonoch ‒ v trojskoku obsadila 14. miesto a v diaľke 23. miesto. Na sympatickú Galinu si už dnes málokto spomenie. O to viac spozornejú priaznivci športu pri mene Anastázia Kuzminová. Táto biatlonistka z Ruska našla u nás skutočný domov aj s rodinou, je zatiaľ najúspešnejšia olympionička so slovenským štátnym znakom na športovom úbore, pretože sa stala držiteľkou troch olympijských zlatých a rovnakého počtu bronzových medailí. Cenné kovy zbierala na ZOH 2010, 2014 a 2018. Pritom sa hovorí, že keď ponúkala svoje služby ešte pred Slovenskom Bulharsku, to o jej služby neprejavilo záujem! Nasťa, ako ju volajú priatelia a kolegovia, so slovenčinou už dávno nemá problémy, chvíľkami ju prezradí iba prízvuk, žije a pracuje pod Urpínom, je zamestnaná na marketingovom oddelení VŠC Dukla Banská Bystrica. Do úplne inej kategórie však patrí Jang Wang z Číny, ktorý našu krajinu reprezentoval už na olympiádach v roku 2016 v Riu a 2020 v Tokiu. Slovenský pas však už získal v roku 2011 a v Paríži sa za svoj výkon proti svetovej jednotke Wang Čhu-čohinovi rozhodne nemusel hanbiť. Naopak... Jang dokonca vyhral prvý set, ale v ďalších už dominoval skúsenejší a kvalitnejší Wang, ten si odniesol domov do Číny až dve zlaté ‒ za prvenstvá v družstvách a miešanej štvorhre. Janga však určite nemožno pochváliť za vzťah k slovenčine, čo už dokonca komentovali aj zahraničné médiá. Napriek tomu, že slovenským občanom so všetkými právami i s povinnosťami je už trinásť rokov, po slovensky dokáže povedať pár slov, pričom ich počet možno zrátať na prstoch jednej ruky. Slovenskú štátnu hymnu nepozná, na Slovensku vôbec nežije, prednosť dal Nemecku a Dánsku, a radosť nám neurobil ani tým, že naši akreditovaní novinári v Paríži s ním museli robiť rozhovory v angličtine.
K nemu možno postaviť aj juhoafrického golfistu Roryho Sabbatiniho, strieborného z OH 2020 v Tokiu. Tento sa však stal naturalizovaným Slovákom až v roku 2018 svadbou s občiankou SR. Hovorí iba po anglicky a na Slovensko prichádza len sporadicky...
Po Kuzminovej sa u nás doma najlepšie adaptovali voľnoštýliari spod kaukazských hôr ‒ či už Dagestanci, alebo Severní Oseti, pôvodne občania Ruskej federácie. Jednoducho, slovenčina im nerobí nijaké problémy a používajú ju v rozhovoroch s našincami. David Musuľbes ešte na OH 2000 v Sydney získal zlatú medailu pre ruské farby, v roku 2007 dostal naše občianstvo, o rok neskôr na olympiáde v Pekingu skončil bronzový, ale až o deväť (!) rokov mu slávnostne odovzdali striebornú, pretože víťaza Tajmanova z Uzbekistanu diskvalifikovali za dopovanie. Musuľbes sa ihneď po tejto olympiáde vrátil domov na Kaukaz, kde žije.
Ďalší zápasník Tajmuraz Salkazanov, štvornásobný majster Európy, sa úplne udomácnil u nás. Ako sa hovorí, v jeho výslovnosti cítiť východoslovenský prízvuk, a preto mu v Bratislave horšie rozumejú. Slovenčina mu však ide vynikajúco a už len netrpezlivo čaká na povolenie pobytu manželky a dcérky na Slovensku.
■ ÚPRIMNE GRATULUJEME!
V rámci Parížskej olympiády sa uskutočnila aj oslava stého výročia založenia Medzinárodnej asociácie športovej tlače (AIPS), a to konkrétne v prekrásnej kongresovej sále UNESCO. Zúčastnili sa na nej aj významné osobnosti športových legiend, ako napríklad držiteľka deviatich olympijských medailí, z toho piatich zlatých a troch strieborných, rumunská športová gymnastka Nadia Comaneciová či ukrajinský atlét Sergej Bubka, ktorý až tridsaťpäťkrát prekonal svetový rekord v skoku o žrdi, v jeho prípade ho posunul až do výšky 614 centimetrov. Práve v Paríži bol svedkom vytvorenia najlepšieho súčasného výkonu na našej planéte Armandom Duplantisom (Švédsko) výkonom 625 centimetrov.
■ POCTY NOVINÁROM
Súčasťou tejto slávnostnej udalosti bolo aj odovzdanie pamätných certifikátov tým novinárom, ktorí pracovne pôsobili aspoň na desiatich olympiádach. Medzi nimi bol aj PhDr. Ľubomír Souček, riaditeľ mediálneho odboru Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV), v Paríži tlačový atašé slovenskej výpravy. Ľubo Souček sa ako novinár, resp. funkcionár zúčastnil na šestnástich olympiádach, ktoré má rozdelené z pohľadu zimných a letných na rovnaké počty, teda 8 a 8. Dlhoročný športový novinár, publicista a spisovateľ zanechal svoj rukopis či už ako autor, spoluautor, odborný poradca a editor vo vyše štyridsiatich knihách, zatiaľ posledná vyšla pod názvom Olympijské príbehy a emócie a s podtitulom Našich 30 olympijských rokov a 42 medailí (2022).
Ľubomíra Součeka mnohí jeho kolegovia považujú za najuznávanejšieho odborníka na olympijské hnutie na Slovensku, a tak nečudo, že využil v minulom roku aj ponuku redakcie SNN na prispenie svojimi znalosťami a skúsenosťami do článku pod názvom Slovenský olympizmus slávi jubileum, uverejneného v č. 4/2023. Veríme, že si nájde čas na zhodnotenie účinkovania slovenskej výpravy na hrách XXXIII. olympiády 2024 v Paríži na stránkach SNN už s patričným časovým odstupom po „vychladnutí hláv“ všetkých zainteresovaných trénerov a funkcionárov, a teda zároveň po strate všetkých nežiaducich emócií...
Vladimír MEZENCEV ‒ Foto: Internet