Rezort ministerstva životného prostredia predložil do parlamentu návrh novely zákona o vodách, ktorý vyvolal vlnu verejnej diskusie. Ministerstvo životného prostredia už dlhšie obhajuje predkladanú novelu a tvrdí, že „voda vďaka nej získa status strategickej suroviny a nikdy sa nestane, že bude chýbať obyvateľom niektorého regiónu ... pretože práve v súčasnosti je možné uskutočniť nekontrolovateľný vývoz vody a novela zákona mu zabráni“. Niektorí zainteresovaní hovoria o potrebe stanoviť podmienky predaja vody tak, aby boli transparentné, oponenti z radov opozície a predstavitelia mimovládnych organizácií kritizujúci novelu zákona zas hovoria o skrytej privatizácii vody.
Ako by sa mal v budúcnosti realizovať samotný vývoz vody? To ešte nikto verejnosti nevysvetlil, ale je isté, že by mal byť iba v takých množstvách, aby to nemohlo spôsobiť nedostatok vody pre domáce obyvateľstvo. Hoci sa hovorí, že Slovensko je bohaté na vodu, v súčasnosti je to dosť sporné tvrdenie. Tým, že si krajinu rôznymi spôsobmi poškodzujeme, každý rok zbytočne strácame z nášho územia v priemere až dvestopäťdesiat miliónov kubíkov sladkej vody. Ak by sme mali vyvážať napríklad rovnaký objem vody bez akýchkoľvek preventívnych opatrení jej ochrany, proces vysýchania územia nášho štátu by sa urýchlil.
Podľa niektorých vodohospodárov Slovensko má potenciál, aby vodu mohlo vyvážať, ale iba za podmienky, že si na svojom území vytvoríme zdrže zrážkovej vody, ktoré dokážu aspoň toľko dažďovej vody zadržať a doplňovať do zásob, koľko chce Slovensko vyvážať. Naša krajina je na streche Európy a ak by sme múdro chránili a obnovovali svoje vodné zdroje, môžeme vodu aj vyvážať a nespôsobiť sami sebe budúci nedostatok životodarnej tekutiny.
Rámcová smernica EÚ o vode obsahuje vetu: „Voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a nakladať s ním ako takým.“ Je jasné, že Slovensko nesmie pripravovaným zákonom porušiť citovanú smernicu EÚ. Nikto od nás teda nemôže vyvážať vodu bez názoru ostatných členských štátov EÚ, ak v samotnej Únii nie sú presne definované podmienky obchodovania s vodou. Nijaký štát to nemôže robiť na vlastnú päsť. V pozadí novely zákona je možno záujem politikov, ktorí chcú rozhodovať, komu dajú licenciu pre vývoz vody, ak by predsa len boli medzinárodne dohodnuté pravidlá obchodovania s vodou. To znamená, že ak by po schválení novely zákona vláda aj udelila nejakému subjektu licenciu na vývoz vody, proces sa môže začať až vtedy, ak budú dohodnuté pravidla hry v EÚ.
V pozadí novelizácie Zákona o vodách sa vraj hrá aj o budúce vyvážanie vody zo Žitného ostrova. Na tomto území zrejme dostane licenciu len jeden subjekt, ktorému bude umožnené vybudovať potrubie na transport vody. Jeho budovanie však bude podliehať legislatíve a pripomienkovaniu všetkých zainteresovaných subjektov. Z hľadiska záujmov občanov je tu však jasná a najvážnejšia otázka, aký dosah môže mať prípadná realizácia vývozu vody do zahraničia na bežných ľudí. Na to zatiaľ jasná odpoveď neexistuje.
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ