Režisérska osobnosť čs. novej vlny Juraj JAKUBISKO prekročil prah osemdesiatky. Celý život Juraja Jakubiska sa nesie v znamení čudesných náhod a schválností. Azda aj preto sú v jeho filmoch prítomné silné fantazijné až magické prvky, preto aj keď v encyklopédiách má ako dátum narodenia uvedený apríl, narodil sa podľa vlastných slov v máji. Tak či tak, režiséra, ktorého niekedy tak trochu bombasticky označujú za česko-slovenského Felliniho, pozná na Slovensku každý. Niekto prostredníctvom komediálnej Nevery po slovensky či kultovej Perinbaby, iní ho poznajú cez „vážne“ filmy ako Tisícročná včela či Bathory. Ako to bolo vlastne so spomínaným dátumom narodenia? Sám Jakubisko vo svojej autobiografii Živé striebro píše: „Vrany ma priniesli do rodiny otca Michala a matky Alžbety necelý rok po ich svadbe... Druhý deň sa otec za svitania vyberie cez kopce do Gelnice, aby ma dal zapísať na matrike. V mestečku sa stane svedkom májovej manifestácie robotníkov z neďalekých krompašských železiarní. Zasiahnu žandári. Otec vidí, ako obuškami všetkých tlčú. Ujde sa niečo aj jemu, a tak si povie: ,Hm, prvý máj... Do riti! Nemôže syn, ktorý ponesie moje meno mať v rodnom liste takýto poondiaty deň!‘ Ako dátum narodenia zahlási posledný deň apríla...“
■ Z KOJŠOVA DO PRAHY
Juraj Jakubisko sa narodil už spomínaného prvého mája 1938 v gelnickej dedinke Kojšov. Tu prežil detstvo obklopený nielen čarovnou prírodou, ale najmä zvykmi a tradíciami svojho rodného kraja a výraznými ľudskými typmi rodákov, ktoré neskôr pretavil do podmanivej atmosféry svojich filmov. Z Kojšova sa rodina neskôr presťahovala do Košíc, kde mladý Juraj prejavoval mimoriadny záujem o výtvarnú tvorbu. To ho napokon priviedlo na Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave, kde ho najprv prijali na oddelenie grafiky, aby napokon zakotvil na fotografii. Práve tu sa zoznámil so svojím dlhoročným priateľom, neskorším režisérom Elom Havettom. Cit pre kompozíciu a mimoriadnu kresliarsku zručnosť získanú v škole využíva ostatne Jakubisko pri svojej práci dodnes a je prítomná v jeho filmoch. Spolu s Havettom sa neskôr prihlásili na Filmovú akadémiu múzických umení v Prahe, kde bol Juraj Jakubisko prijatý na odbor réžia. Neskôr si k réžii pridal aj kameru, a tak vyštudoval vysokú školu v dvoch odboroch štúdia. Študoval práve v čase nástupu novej silnej generácie česko-slovenských filmárov, pričom vzniklo hnutie pod názvom česko-slovenská nová vlna. Patria do nej režiséri, ako napríklad Miloš Forman, Věra Chytilová či Štefan Uher.
■ ZLATÉ ŠESŤDESIATE
Už počas vysokoškolského štúdia začal mladý Juraj Jakubisko pracovať na scenári k svojmu celovečernému debutu, ktorý ponúkol vedúcemu I. tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov Bratislava – Koliba Albertovi Marenčinovi. V roku 1967 tak vznikol film Kristove roky, ktorý už obsahuje všetky tie bizarnosti a filmárske kúzla, ktorými sa Jakubisko neskôr stane povestným. Film pozbieral niekoľko medzinárodných cien a katapultoval režiséra k druhému filmu, kde si vyskúšal aj úlohu kameramana. Na motívy scenára od Ladislava Ťažkého a Karola Sidona vznikol teda v roku 1968 poviedkový film Zbehovia a pútnici. Do druhej poviedky s názvom Dominika sú vsunuté zábery invázie okupačných vojsk sprevádzané slovným komentárom, ktorý diváka informuje o tom, čo sa stalo v Česko-Slovensku v auguste roku 1968. V závere komentára zaznie rečnícka otázka, či ešte bude možné vymýšľať príbehy a nakrúcať filmy? Zdalo sa že áno, veď zakrátko mal premiéru ďalší Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), lenže toto zdanie vystriedala krutá realita roka 1970, keď sa začalo nakrúcanie snímky Dovidenia v pekle, priatelia. Tento film už režisér nemohol dokončiť. Dokrútil ho až po páde komunistického režimu v roku 1990. Je len jasné, že obidva filmy skončili v trezore a Jakubisko bol počas ďalších rokov pod drobnohľadom oficiálnych straníckych vládcov kultúry.
■ VEĽKÝ NÁVRAT
Nakrútiť ďalší hraný film Jakubiskovi dovolili až po desiatich rokoch. Ide o snímku Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý však tiež nenašiel u vrchnosti porozumenie. Tvorca potreboval za sebou tak trochu „zamiesť stopy“ a azda si aj oddýchnuť pri inom žánri. Svetlo sveta tak uzrela trojdielna komédia Nevera po slovensky, ktorá je dodnes vďačným televíznym lákadlom. No to už prišiel čas, keď sa Jakubisko v plnej sile vrátil, a to adaptáciou rovnomenného kultového románu Petra Jaroša Tisícročná včela (1983). Táto slovenská sága sa napokon stala jedným z najúspešnejších autorových filmov. Ten získal množstvo zahraničných ocenení a domácimi kritikmi a novinármi bol ocenený ako najlepší česko-slovenský film osemdesiatych rokov. Nasledovalo „rozprávkové“ obdobie kultovej Perinbaby (1985) a filmovej rozprávky Pehavý Max a strašidlá (1987), aby po novembri 1989 nastúpil Juraj Jakubisko do nových spoločenských pomerov silnými filmami Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1922), Nejasná správa o konci sveta (1997) či zatiaľ ostatným, na naše pomery obrovským filmovým projektom Bathory (2008). Od tohto trochu rozpačito prijatého filmu je Juraj Jakubisko takpovediac trvale v štádiu prípravy veľkolepého dvojdielneho historického filmu Slovanská epopeja. Držme majstrovi prsty, aby prvá klapka padla čo najskôr. Napríklad aj v roku, keď oslávil svoje krásne osemdesiate narodeniny.