Doc. Ladislav BARTKO: Prešov bol výrazným centrom obnoveného matičného hnutia. Doc. PhDr. Ladislav BARTKO, CSc., vysokoškolský pedagóg, jazykovedec, matičiar. Po Novembri ’89 sa zaslúžil o obnovenie činnosti MO MS v Prešove, o jej zameranie na podporu snáh smerujúcich k vyhláseniu zvrchovanosti a vzniku samostatnej Slovenskej republiky a zároveň aj o jej výrazné úspechy; dve funkčné obdobia bol člen Výboru Matice slovenskej, člen a funkcionár Jazykového odboru MS, nositeľ viacerých matičných ocenení a vyznamenaní.
- Miestny odbor MS v Prešove si v novembri tohto roka pripomenie storočnicu vzniku. Jedným z bodov programu osláv iste bude aj zhodnotenie rozmanitej činnosti odboru za toto dlhé časové obdobie. Vy ste sa na tejto činnosti výraznou mierou podieľali, najmä v prvých rokoch súčasnej, už tridsaťročnej fázy matičného hnutia tak v Prešove, ako aj na celom Slovensku, teda hneď po novembrovej revolúcii 1989. Aký charakter a priebeh mal proces obnovenia matičnej činnosti v Prešove v tom čase?
V niečom, najmä vo svojich hlavných znakoch, bol proces obnovenia spolkovej matičnej práce, teda obnovenia činnosti miestneho odboru ako bunky členskej základne Matice slovenskej u nás v Prešove vcelku taký istý ako všade inde na Slovensku. Novembrové udalosti znamenali obrovský zlom, priniesli veľkú zmenu spoločensko-politických pomerov a podmienok na fungovanie verejného života. Všade sa objavila a prejavovala veľká radosť zo získanej možnosti slobodne myslieť, cestovať, prejavovať svoj názor, ba aj prezrádzať svoje národné cítenie... Určité rozdiely v tomto procese vznikali ako dôsledok odlišných podmienok, v akých prebiehal. Napríklad na národnostne zmiešanom území na juhu Slovenska sa matičiari museli venovať aj takým témam, akým sa inde venovať nemuseli. Svoje špecifiká matičná činnosť mala v mestách a na dedinách, osobitne najmä v prípadoch, ak išlo o odbory s matičnými tradíciami alebo o novovzniknuté odbory.
- Miestny odbor v Prešove patril medzi tie s tradíciami, a bohatými...
Áno, a nielen to. V predchádzajúcich rokoch, teda v normalizačnom období po roku 1970, náš miestny odbor bol jedným z tých, ktoré svoju činnosť úplne neukončili, ale snažili sa v rámci obmedzených možností v nej pokračovať. Skupinka matičných nadšencov (za všetkých spomeniem aspoň jedno meno: Ferdinand Vokál, stredoškolský profesor na dôchodku) sa nielen pravidelne stretávala, ale príležitostne aj zorganizovala niekoľko podujatí venovaných výročiam udalostí a osobností našich národných dejín. Pritom treba dodať, že to robili v nepriaznivých, ba až extrémne nepriaznivých spoločensko-politických podmienkach.
- Azda by sme to mohli aj trochu bližšie osvetliť.
Pravdaže, je to aj potrebné. Čas rýchlo beží a mnoho dôležitých faktov z nášho života – ani nie až z takej dávnej minulosti – zapadá prachom zabudnutia... A nemalo by. Za tými faktmi sú ľudia, ich obetavá práca, nezriedka až na hranici ohrozenia svojich vlastných životných záujmov, na ktorú môžeme nadväzovať. Zaslúži si, aby sme si ju občas aspoň pripomenuli. Pár príkladov: Matičná práca v Prešove v období normalizácie svojím rozsahom bola síce skromná, ale svojím obsahom predstavovala pokračovanie veľkého rozmachu z konca šesťdesiatych rokov, keď sa Prešov stal jedným z výrazných centier historicky druhého obnovenia matičného hnutia na Slovensku (aj s členskou základňou). Štátna moc ju teda vnímala aj ako pokračovanie v napĺňaní hlavných cieľov Matice slovenskej – upevňovania národného povedomia, národnej hrdosti a vlastenectva. To, samozrejme, bolo v príkrom rozpore s oficiálnou ideológiou tzv. proletárskeho internacionalizmu...
- Ako sa to teda vyvíjalo?
Na začiatku bolo zastrašenie. Imrich Sedlák, vedúca osobnosť veľkého prešovského matičného vzopätia, musel opustiť svoju dovtedajšiu významnú pracovnú pozíciu vysokoškolského pedagóga, viacerí ďalší dostali stop v kvalifikačnom raste a rôznymi spôsobmi sa trestalo aj na iných pracoviskách. Venovať sa matičnej činnosti predstavovalo v tom čase nemalú mieru rizika. Nečudo, že ho podstúpili ľudia v dôchodkovom veku. Jej aktéri boli dokonca sledovaní tzv. tajnou službou (mal som s tým aj osobnú skúsenosť – šťastnou zhodou okolností som zachytil echo, že som sledovaný, vraj pre spoluprácu s Maticou – na jeseň 1987 som totiž mal hlavný prejav na podujatí organizovanom spomenutou skupinkou matičiarov k dvojstému výročiu kodifikácie bernolákovskej spisovnej slovenčiny...).
- November ’89 priniesol teda veľkú zmenu aj do tejto oblasti...
Obrovskú. Ako všade inde na Slovensku aj v Prešove sa dovtedy ťažko udržiavaná malá pahreba matičného hnutia rýchlo rozhorela do veľkých rozmerov. Osvedčený „ilegálny“ výbor sa čoskoro rozšíril o niekoľkých staronových matičiarov a pustil sa do rozmanitej činnosti. Uskutočnenie valného zhromaždenia, ktoré malo potvrdiť oficiálne obnovenie existencie miestneho odboru, schváliť zámery jeho činnosti a zvoliť nový výbor, sme odsunuli na jesenné obdobie, aby mohlo splniť aj úlohu pripomenúť si sedemdesiate výročie založenia odboru. To sa aj stalo. Za predsedu miestneho odboru valné zhromaždenie zvolilo môjho kolegu z tunajšej filozofickej fakulty, mne sa ušla funkcia tajomníka. Cez moje „ruky“ teda prechádzala takmer celá písomná agenda odboru. A nebolo jej málo. Obnovili sme členskú základňu, organizovali sme rôzne kultúrne podujatia, a to nielen miestneho významu (prednášky s besedami o rôznych výročiach, Slovenské národné dni a i.), ale aj celoslovenského dosahu (jedno zo zhromaždení Kongresu slovenskej inteligencie, zasadnutie Výboru MS a i.), sledovali sme aktivity Výboru MS a vyjadrovali sme k nim svoje podporné stanoviská. Riešili sme aj nepríjemné veci – napríklad nepodloženú kritiku našej práce z pera jedného z novinárov a hanopis na prácu nielen nášho miestneho odboru, ale aj celej Matice slovenskej z pera iného kolegu z fakulty... O našej práci v období prvých troch rokov po obnovení činnosti miestneho odboru možno konštatovať, že ju charakterizuje zásadné zameranie na podporu krokov vedúcich k zvrchovanosti a vzniku suverénnej Slovenskej republiky.
- Je známe, že Prešov usporiadal jedno z najpôsobivejších privítaní vzniku samostatnej Slovenskej republiky na prelome rokov 1992/1993.
Áno, na záberoch televíznych kamier sa o tom mohli presvedčiť aj mnohí ľudia na celom Slovensku. Mal som tú česť mať za náš výbor hlavnú zodpovednosť za jeho prípravu. K novej budove DJZ, kde sa podujatie uskutočnilo, prišli stovky obyvateľov mesta s úmyslom verejne prejaviť svoju radosť z udalosti historického významu v našich národných dejinách, o ktorej snívali a za ktorú neúspešne bojovali celé generácie našich predchodcov. Užili sme si ju všetci spoločne. Boli to vzácne chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Zhovárala sa Silvia JURKOVÁ, riaditeľka D MS v Prešove