Marián GAVENDA: Hlásiť sa k slovenskej štátnosti je takmer ako protištátna činnosť. Na pulze života ‒ dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu; Láska nikdy nezanikne ‒ myšlienky svätého Pavla; Lurdy, stopäťdesiatročný zázrak; Na životných cestách; Z túžby podeliť sa ‒ fragmenty z vysielaní Vatikánskeho rozhlasu v rokoch 1988 ‒ 1993; Blahoslavený Ján Pavol II. ‒ odkaz Slovensku; Pane, nauč nás modliť sa ‒ praktická príručka pre každého kresťana; Nekonečné horizonty kardinála Korca; Prečo žiť denne z Božieho slova; S Kristom po Via Dolorosa; Náhody a náhodičky; Svätosť pre každého ‒ to je niekoľko vybraných titulov publikácií od roka 2005, ktorých autorom je rímskokatolícky kňaz, spisovateľ a publicista Mons. Marián GAVENDA. Jeho rukopis nesie aj encyklopedický Teologický a náboženský slovník 1. diel: A ‒ K z roka 2006, kde spolu s ním ako autori vystupujú Viliam Judák a František Vnuk. Spoločne s fotografom Karolom Kállayom pripravil na vydanie obrazové publikácie Klenot gotiky a Drevené kostolíky na Slovensku... V exponovanom „dušičkovom období“ sme ho požiadali o rozhovor pre Slovenské národné noviny
- Na kňazskú službu ste sa tajne pripravovali už počas štúdia na strednej škole. Čo vás k tomu viedlo?
Od chlapca som miništroval a spontánne som vrástol do symbiózy duchovného života v rodine, života našej farnost,i a čo bolo zakázané oficiálne, účasťou na aktivitách tajnej Cirkvi, najmä saleziánov. Preto som si aj povolanie, ktorého hlas som vnímal už asi od tretieho ročníka základnej školy, prirodzene predstavoval v takej forme, v akej som aj žil. Ku koncu gymnázia sa mi kňaz Emil Šútor, ktorý nás duchovne viedol a ktorému ozaj za veľa vďačím, aj osobitne venoval a prehlboval vo mne, čo to je kňazské povolanie, v čom by som mal na sebe zapracovať vo vzťahu k duchovnému životu i apoštolátu. Samotné tajné štúdium sa rozbehlo až počas nadstavbového štúdia. A motivácia? Bol to vnútorný hlas, ale ako ho realizovať, to som videl na príklade dobrých a svätých kňazov. A túžil som dávať druhým to, čo oni dávali mne.
- Samotné vysvätenie sa však uskutočnilo až v Ríme po vašej emigrácii v roku 1988. Čo vás pohlo na takýto krok?
Bola to reťaz zdanlivých náhod, ktoré som videl už vtedy ako ukazovák Božej vôle, a teraz s odstupom času ešte viac. Cieľ bol vyštudovať teológiu a potom sa venovať tým službám pre Cirkev na Slovensku, ktoré celé desaťročia robila kňazská emigrácia z päťdesiatych rokov.
- Počas pôsobenia v Taliansku ste spolupracovali aj so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme a so slovenskou sekciou Vatikánskeho rozhlasu...
Pôvodná vízia, s ktorou som v Ríme začínal, sa čoskoro zmenila. Bolo treba pomáhať návalu pútnikov, ktorí po desaťročiach mohli prichádzať do svätého mesta. Pre Vatikánsky rozhlas som pripravoval seminaristické vysielania, pre Vydavateľstvo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda som pomáhal s korektúrami textov a postupne som pracoval na prekladoch článkov a kníh ‒ prvotinou bola slovenská verzia brožúry o Katakombách sv. Kalixta. To som ešte netušil, ako sa mi toto všetko zíde po návrate na Slovensko.
- Ako ste vnímali v tom čase národno-emancipačné snahy slovenského národa?
V cudzine, a najmä keď bol kontakt s rodinou i rodiskom veľmi obmedzený, si človek celkom inak uvedomí význam toho, čo nazývame vlasť a myslíme tým krajinu, históriu, ľudí. Aj keď vzťah k Slovensku v tomto význame som tiež takpovediac „pil s materským mliekom“, cez rozprávky, turistiku, čítanie. Slovákom tam všeobecne prišlo čudné, keď sa „československý“ skracovalo na „czech“, „ceco“, čo nás, prirodzene, viedlo k tomu, že sme našich zahraničných priateľov dopĺňali o „slovacco“. Hoci Taliani a zemepis sú dve neznáme a celé roky si nás aj tak mýlili s Poliakmi a so Slovincami. Treba dodať, že výraz „národný“ mal vtedy medzi nami celkom iný nádych a obsah. Nič nacionalistické, tie nálepky sa poutvárali neskôr, bol patriotizmus, hrdosť na vlastné a láska k rodnej krajine, vedomie historickej kontinuity a v našom prípade aj túžby pomôcť veriacim na Slovensku vyrásť z deformácií totalitného protináboženského režimu.
- Po návrate na Slovensko ste prešli mnohými významnými cirkevnými funkciami. Napokon pápež Ján Pavol II. vám udelil titul pápežský prelát...
Ten titul si nesmierne vážim najmä pre môj vzťah k pápežovi Jánovi Pavlovi II. Nie zaradenie do nejakej cirkevnej „elity“ alebo vonkajší honor. Takým prostrediam sa zámerne vyhýbam. Ján Pavol II., svätý už vtedy, bol pápežom mojej mladosti, veľký vzor, sledoval som živo jeho pontifikát sedem rokov celkom zblízka. Ale aj prekladaním jeho dokumentov, čo veľmi pomáha vžiť sa hlbšie do ich obsahu. Keď mi apoštolský nuncius Mons. Luigi Dossena odovzdával menovanie, v krátkom poďakovaní som povedal, že to neberiem ako odmenu za doterajšie konanie, ale ako výzvu, vysoko nastavenú latku do toho budúceho. Takýto titul je dôležitý najmä vo Vatikáne, napríklad pri liturgických sláveniach umožňuje sedieť v blízkosti oltára v sektore pre „pápežskú rodinu“.
- Ako vníma Svätá stolica vznik samostatnej Slovenskej republiky a jej pôsobenie na medzinárodnej scéne?
S medzinárodným nadhľadom. Aj celkovým, veď všade vo svete chcú mať jednotlivé národy svoje štátne usporiadanie. Aj v bezprostrednom historickom kontexte. Slovenská republika vznikla v období, keď sa rozpadal Sovietsky zväz a jednotlivé národy obnovovali svoju štátnu existenciu, rozpadla sa Juhoslávia a vzniklo Slovinsko, Chorvátsko a ďalšie štáty. Nemci zas cítili potrebu zjednotiť sa, aby mal jeden národ aj jeden štát. Už dávno predtým, v roku 1977, Svätá stolica konštituovala samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu, ktorá sledovala hranice Slovenskej republiky, aj keď vtedy v rámci federácie. Je normálne, že v každej krajine prebieha politický zápas o moc. U nás však vznikla zvláštna anomália, keď hlásiť sa k slovenskej štátnosti je vnímané takmer ako protištátna činnosť, a dokonca aj vzťah k dejinám, prírode, ľuďom a hodnotám tejto krajiny. To ťažko nájdete niekde inde vo svete.
- V súčasnosti sme svedkami mnohých útokov na rímskokatolícku cirkev najmä zo strany mnohých liberálnych strán...
To majú v „náplni práce“ už niekoľko storočí. Čítal som ukážky súdobej tlače, ako útočila a zosmiešňovala apoštolát dona Bosca medzi mládežou, to akoby ste čítali niektoré súčasné denníky. Ja to vnímam najmä ako krivdu voči pravde a voči obetavým ľuďom. Na malom Slovensku je úžasne veľa aktivít, do ktorých sa kňazi a veriaci vkladajú, a to aj charitatívnych a výchovných, ktoré formujú ľudí budúcnosti. Každý týždeň sa zhromažďujú státisíce ľudí a počúvajú povzbudenia, ako žiť spravodlivo, odpúšťať chyby, pomáhať, žiť kultivovane a duchovne, konajú sa stretnutia detí, mladých. V istom zmysle toto všetko je nielen manifestácia, ale usilovná systematická práca „Za slušné Slovensko“. Žiaľ, cieľavedome sa formuje úplne iný obraz. Našťastie, nie je pravdivý a „pravda zvíťazí“ aj v tomto prípade.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: intrent-xaver.sk_foto Michal Martinka