ANALÝZA
Proces spravodlivosti sa začal Veľkým Slavkovom ‒ verme, že bude pokračovať. Hlasovanie o najdôležitejšom zákone tohto volebného obdobia ‒ o voľbe ústavných sudcov, sa po dlhom nočnom rokovaní v parlamente skončilo neúspechom. Dôvod neúspechu videl predkladateľ ústavného zákona minister spravodlivosti Gábor Gál v tom, že nenašiel podporu u opozície, ktorá celý proces prijímania zákona spolitizovala. Myšlienka zlepšiť túto časť ústavy sa tak minula účinkom a skončila v parlamentnom koši neprijatých zákonov. Okrem niektorých „odborníkov“ z radov opozície (ako Galko a Nicholsonová) sa o to „zaslúžil“ najmä prezident Andrej Kiska, ktorý vyvolal proti vládnemu návrhu negatívnu kampaň. Tým, že poslanci Národnej rady SR v noci z 23. na 24. októbra neschválili ústavný návrh zákona o zmenách pri voľbe sudcov Ústavného súdu SR situáciu mimoriadne skomplikovali.
■ DEVÄŤ Z TRINÁTICH
Problém je v tom, že podľa doterajšej legislatívnej úpravy sa už vo februári 2019 končí funkčné obdobie deviatim z celkového počtu trinástich ústavných sudcov a poslanci musia zvoliť osemnásť kandidátov, aby z nich mohol prezident vybrať deviatich na dvanásťročné funkčné obdobie. Menším problémom bude vybrať v parlamente v krátkom čase taký veľký počet vhodných kandidátov a ďalší, väčší problém bude spočívať vo výbere a v ich vymenovaní samotným prezidentom. Hrozí recidíva omnoho vážnejšej ústavnej krízy, akú Slovensko zažilo v minulosti, keď Andrej Kiska odmietol vymenovať ústavných sudcov navrhnutých parlamentom a Ústavný súd SR bol tri roky ochromený.
Máme to všetci v živej pamäti: Ústavný súd SR vtedy dvakrát rozhodol, že prezident musí vymenovať ústavných sudcov a podobne sa vyjadrila aj Benátska komisia, na ktorú sa Kiska odvolal, a napriek tomu dlhý čas trvalo, kým pochopil, že jediným bezpodmienečným príkazom, ktorý musí prezident dodržiavať, je Ústava Slovenskej republiky. Nevedno, ako bude hlava štátu postupovať v tomto akútnom prípade. Rozhodujúci je faktor času a ten je veľmi krátky, limitovaný februárom 2019. Ak dovtedy nebude vymenovaný potrebný počet kandidátov, Ústavný súd SR nebude prakticky jestvovať, lebo na rozhodovanie nebude mať dosť sudcov. Bude existovať len v teoretickej rovine. Podľa ministra spravodlivosti sa dajú dobrí kandidáti na ústavných sudcov voliť aj podľa starého systému.
■ IBA FLOSKULA
„Sčasti nám však prešla zmena rokovacieho poriadku, ktorá voľbu otvára,“ uviedol a doplnil, že bude zabezpečené živé vysielanie zo schôdze parlamentného ústavnoprávneho výboru, kde budú mať možnosť klásť kandidátom otázky nielen poslanci, ale aj prezident.
Šéf rezortu spravodlivosti ponúka v tomto prípade iba slabú útechu, lebo nevidí do hláv poradcov súčasného prezidenta, ktorým podľa doterajších skúseností nejde o formu voľby kandidátov na ústavných sudcov v samotnom parlamente, ale o vyššie rozhodovacie kompetencie hlavy štátu, aby mal ústavnú právomoc nevymenovať sudcu, ktorého navrhne parlamentná koaličná väčšina. Znie to absurdne, ale poučenie z minulosti je už raz také. Kiskovo volanie po odbornosti sa ukázalo ako planá floskula, keďže vieme, že v nedávnom čase nechcel vymenovať do funkcie sudcu Ústavného súdu SR ani profesora práva JUDr. Mojmíra Mamojku, CSc., skúseného odborníka a bývalého predsedu Ústavnoprávneho výboru NR SR.
■ CHCE SVOJICH
Čo je pravou príčinou zápasu o zlepšenie zákona o voľbách sudcov do Ústavného súdu SR? Nezaradený poslanec Peter Marček to povedal adresne, keď vyjadril svoje sklamanie z neúspešného hlasovania v parlamente: „Bol som si vedomý, že každý hlas bude potrebný kvôli zmene voľby ústavných sudcov, aby si náš úžerník, daňový podvodník a pozemkový podvodník nemohol vybrať svojich sudcov...“ Netreba konkretizovať, na koho mieril nezaradený poslanec. Vedia to koaliční i opoziční poslanci, vie to väčšina občanov, akurát o tom mlčia médiá a mimovládne organizácie.
Animozita, ktorú prechováva voči súčasnej vláde prezident Kiska, je očividná a očividné je aj jeho úsilie mať pod kuratelou najvyššiu súdnu moc v štáte, teda ústavný súd ako vlastné politické politbyro. Opozícia sa pritom v parlamente správala ako v tej čudnej rozprávke ‒ ani nahá, ani oblečená, ani proti, ani za pôvodný vládny návrh, podľa ktorého mal sudcov ústavného súdu zvoliť parlament trojpätinovou väčšinou, bez rozhodovania prezidenta. Napokon opozícii išlo len o to, že treba znosiť pod čiernu zem akýkoľvek návrh, lebo z každého vraj trčalo ako slama z čižmy, že sa do ústavného súdu chce dostať Robert Fico, čomu bolo treba zamedziť za každú cenu. A pretože Ficovo meno bolo pri hlasovaní zaklínadlom, všetko zostalo po starom ako zakliate.
■ MÝTUS O NEZÁVISLOSTI
Ak doteraz bezdôvodne platilo, že za všetkým treba hľadať Fica, tak odteraz odôvodnene platí, že za všetkým je Kiska, úchylka v slovenskej politike, človek s pochybnou minulosťou, opantaný túžbou vládnuť. Súčasný dosluhujúci prezident je produkt poradcov a imidžmejkrov, ktorí sa trafili v prezidentských voľbách do nálady slovenských voličov volajúcich po nadstraníckosti, nezávislosti a morálnosti v politike. Bol to krutý omyl Slovákov. Kiska nie je a nikdy nebol nezávislý. Ani v časoch, keď stál na cele závodnej organizácie Socialistického zväzu mládeže v Poprade, ani v čase prevádzkovania úžerníckych splátkových spoločností, ani vtedy, keď ako prezident zneužíval v politickom boji proti vláde smrť mladého novinára a vôbec nie vtedy, keď nechcel vymenovať sudcov Ústavného súdu SR.
Dnes sa prezident Kiska tvári ako arbiter stojaci nad všetkým politickým pechorením, ako strážca demokracie, hoci sa za ním ťahajú ako červená niť jeho vážne prešľapy podnikateľa i prezidenta, ktorý nekonal v súlade so zákonmi a s morálkou. Lenže aj prezident sa raz musí zodpovedať, bez ohľadu na schopnosti svojich advokátov a liberálnych novinárov, ktorí by ho obhajovali, aj keby spáchal bankovú lúpež. Taká je už črta nášho podkarpatského vývoja. V Česku slniečkarskí novinári kritizujú Miloša Zemana za jeho otvorenosť, za nekompromisné štátnické postoje a názory a na Slovensku vychvaľujú Andreja Kisku za protiústavné činy, mlčia o jeho nezákonnom konaní v prezidentskej kampani, o podozreniach z daňových a pozemkových podvodov. Proces spravodlivosti sa však už v kauze Veľký Slavkov začal a zrejme bude pokračovať. Do jari to hádam nejako vydržíme.
Ľudovít ŠTEVKO ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA