Zásobám pitnej vody na Žitnom ostrove môže hroziť katastrofa. Ste presvedčení, že živá voda nemôže zabiť samu seba? Mýlite sa, môže. Je to pomerne jednoduché. Náš Žitný ostrov na juhozápade Slovenska nie je bohatý iba na veľmi úrodnú pôdu, ale najmä na podzemné zásoby mimoriadne kvalitnej pitnej vody, ktoré sú najväčšie v strednej Európe. Práve na okraji tejto prírodnej zásobárne živej vody je chemická skládka plechových sudov so smrteľne nebezpečnými jedmi, ktoré sú ako skrytá časovaná bomba. Po nabehnutí vodného diela Gabčíkovo do prevádzky v roku 1992, zdvihla sa postupne aj hladina spodných vôd v širšom okolí vodohospodárskeho celku. Spodná voda sa dostala aj do kontaktu s plechovými sudmi na skládke toxického odpadu v bratislavskej Vrakuni. Plechy pôsobením vody následne začali korodovať. Paradoxne teda práve zdvihnutie spodnej vody spôsobilo to, že do pitnej vody sa pomaly uvoľňujú jedovaté látky, a tak voda zabíja samu seba. Samozrejme, nebolo by to možné bez ľudského pričinenia.
■ VRAŽEDNÁ NÁLOŽ
Bol štrnásty júl v roku 1966. Súdruhovia z Mestského národného výboru (MsNV) v Bratislave v ten deň rozhodli o zriadení skládky chemických odpadov z Chemických závodov Juraja Dimitrova a umiestnili ju do vyschnutého Mlynského ramena rieky Malý Dunaj, ktoré sa dnes nachádza na pomedzí dvoch bratislavských mestských častí Ružinov a Vrakuňa. Skládku začali napĺňať o pár týždňov, lebo podľa vtedajšej legislatívy nebolo nutné vopred terén upraviť, aby sa pri porušení obalov nedostali toxické látky do pôdy a následne do vodných zdrojov.
Plechové sudy skladali robotníci priamo na priesakové štrkové podložie miestami až do výšky dva a pol metra. Tak sa postupne počas trinástich rokov okolo 90 tisíc metrov kubických extrémne toxického odpadu, ktorý bol rozmiestnený na ploche 46 500 metrov štvorcových, dostalo na územie, ktoré je priamo v susedstve Žitného ostrova. Aby skládku zakryli pred očami verejnosti, súdruhovia nariadili rekultiváciu plochy navozením zeminy z výkopových prác pri stavbách Domu odborov a Vodného diela Gabčíkovo. Neskôr sa tam poľnohospodári usilovali pestovať slnečnicu, ale tej sa tam veľmi nedarilo, a tak radšej nechali plochu ležať úhorom.
Keďže sa to začalo v roku, v ktorom som sa narodil, v obci, v ktorej som vyrastal, mám k tejto záležitosti dosť osobný vzťah. Územie skládky priamo susedí s vrakunským lesíkom, kam nás tety z materskej škôlky a neskôr zo školskej družiny vodili na prechádzky. Brehy Malého Dunaja vo Vrakuni boli miestami našich hier a detských dobrodružstiev. V okolitých záhradách miestni Bulhari pestovali a v Bratislave úspešne predávali papriku, paradajky či uhorky. Čo všetko sa za desaťročia existencie skládky dostalo do Malého Dunaja i do zeleniny a ovocia záhradkárov, radšej asi nechcime vedieť...
■ OTRÁVENÉ STUDNE?
Ľudmila Lacková, bývalá viacnásobná ponovembrová starostka Vrakune prinajmenšom tušila, rovnako ako tisíce iných Vrakunčanov či Ružinovčanov, že z tej skládky sa do okolia nemohlo dostať nič dobré. Dala vypracovať analýzy a vo Vrakuni je už od roku 2002 zakázané používať domové studne ako zdroje vody na polievanie zeleniny či ovocných stromov. Dovtedy majitelia rodinných domov a záhrad vodu zo studní používali bez toho, aby si uvedomovali, že voda, ktorá kedysi bola v poriadku, zrazu v poriadku nie je.
Počas havárie vodného zdroja Podunajské Biskupice v roku 1971 boli nedostatkom pitnej vody postihnuté najviac domácnosti vo Vrakuni, Podunajských Biskupiciach, Ružinove a vlastne v celom bývalom druhom bratislavskom obvode. Vtedy sa majitelia studní tešili, že ich sa havária netýka, lebo majú vlastné studne s pitnou vodou. Nakoľko bola vtedy skutočne pitná, to už dnes nikto nezistí. Isté je, že chemická skládka vtedy pre obyvateľov akosi nepredstavovala viditeľné nebezpečenstvo. Po zavezení zeminou jej toxický obsah spal tichým spánkom skrytého zabijaka. Bratislava bola celé desaťročia mestom chémie a Slovnaft spolu s „Dimitrovkou“ zamestnávali tisíce ľudí. Ochrana životného prostredia nebola ešte ani v plienkach. Stroj času však tikal neúprosne aj na zakrytej skládke. Keď sa jej začala dotýkať zdvihnutá hladina spodnej vody, skládka pod povrchom nenápadne začala ožívať a tichý zabijak sa prebral z dlhého spánku.
■ OCHRANÁRSKY BUDÍČEK
Zobudili sa aj ochranári. Začali upozorňovať na nebezpečenstvo, ktoré hrozí zásobám pitnej vody pod Žitným ostrovom. „V prípade pochovanej skládky chemického odpadu vo Vrakuni ide o nekontrolovateľný únik znečistenia v tesnej blízkosti vodohospodársky chránenej oblasti Žitný ostrov. Pohyb znečistenia v smere prúdenia podzemných vôd je orientovaný práve do tejto vodohospodársky významnej oblasti,“ potvrdil v roku 2002 geológ Stanislav Klaučo, ktorý sa územím vo Vrakuni zaoberal. Problém skládky sa usilovali spoločne riešiť mestské časti Ružinov aj Vrakuňa, chýbali im však peniaze. V roku 2003 požiadali o grant ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Na predložený projekt však financie nezískali.
Trvalo to dlho, kým sa niečo udialo. V roku 2011 bol prijatý zákon č.409/2011 Z. z o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Na základe toho Ministerstvo životného prostredia SR v Sekcii geológie a prírodných zdrojov schválilo protokol Projektu geologickej úlohy: Prieskum environmentálnej záťaže Vrakunská cesta – skládka CHZJD –SK/EZ/B2/136. To bolo na dlhý čas všetko.
Celá kauza, akoby zaspala, skládka sa však naopak, pod zemou ďalej prebúdzala. A okolo nej zrazu začal veľmi čulý stavebný ruch. Na jej okraji najprv postavili benzínovú pumpu, na jej povrchu neskôr vznikla celá nová obytná štvrť, do bývalej slobodárne na okraji skládky sa nasťahoval útulok pre bezdomovcov Mea Culpa. Developeri sa vôbec netaja plánmi kompletne využiť aj tie pozemky pri skládke, ktoré zatiaľ nie sú poznačené stavebnou činnosťou. Mimochodom, niečo podobné sa deje aj na ďalšej skládke jedovatých gudrónov z bývalej „Dimitrovky“ v obci Budmerice, kde toxické látky svojho času vyvierali priamo na povrch hneď v susedstve pôdohospodársky obrábaných polí...
■ ŠTRAJKOVÁ POHOTOVOSŤ
Vo Vrakuni sa iniciatívy chytili viacerí tamojší verejne známi aktivisti. Martin Kuruc je súčasný starosta Vrakune, Milan Šindler je predseda dozornej rady Bratislavskej vodárenskej spoločnosti a poslanec v Mestskej časti Vrakuňa, ktorým je aj Juraj Štubniak. Títo páni usúdili, že dosť bolo márneho čakania a nekonečného oslovovania kompetentných. Mestské časti Vrakuňa a Podunajské Biskupice vstúpili pred pár mesiacmi pre skládku do štrajkovej pohotovosti.
Juraj Štubniak napísal: „Niekde som čítal, že ešte v tomto storočí sa budú viesť vojny nie o ropu, ale o vodu. Možno nás chcú naši predstavitelia uchrániť vojnových hrôz tým, že nechajú kontaminovať to, čo je na Slovensku najvzácnejšie – voda. Cena čistej pitnej vody, ktorá sa na Žitnom ostrove nachádza, je neporovnateľná s cenou sanácie takejto skládky. A to nehovorím o medzinárodných ťahaniciach v prípade, že niečo znepokojivé namerajú na svojom území aj Maďari...“
Okrem iných predchádzajúcich prieskumov, výsledky toho najnovšieho, ktorý dala urobiť Bratislavská vodárenská spoločnosť, potvrdili prítomnosť troch nežiaducich chemických látok v mierne nadlimitných hodnotách v bratislavských mestských častiach Podunajské Biskupice a Vrakuňa, odkiaľ sa však voda na pitné účely už dlhodobo neodoberá. V odstavenom vodárenskom zdroji Podunajské Biskupice, ktorý sa nachádza vo vzdialenosti štyri a pol kilometra od chemickej skládky vo Vrakuni, bola zistená najhoršia kvalita vody a zaznamenané mierne prekročenie limitnej hodnoty pre obsah rezíduí pesticídov, a to pre látku hexachlórcyklohexán a benzopyrén. Vo veľmi vysokých koncentráciách tu však bol zachytený cín, jeho prítomnosť a množstvá je ešte potrebné podľa odborníkov overiť nezávislou analýzou. V monitorovacom vrte na území čistiarne odpadových vôd vo Vrakuni, ktorý sa nachádza na okraji predpokladaného šírenia znečistenia, bola mierne prekročená limitná hodnota koncentrácie pesticídu prometryn.
■ HODNOTENIA VODÁROV
Bratislavská vodárenská spoločnosť zhodnotila stav podzemných vôd na území Vrakune a Podunajských Biskupíc na základe požiadavky mestského zastupiteľstva Bratislavy zo začiatku apríla tohto roka, a to práve pre podozrenie zo znečistenia týchto vôd skládkou chemického odpadu z bývalých Chemických závodov Juraja Dimitrova. Na takúto analýzu nemala ale BVS vybavenie, preto si ju objednala v Národnom referenčnom laboratóriu (NRL) pre oblasť vôd na Slovensku vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva. Laboratórium hodnotilo celkovo 148 parametrov kvality podzemných vôd v štyroch existujúcich monitorovacích vrtoch BVS.
NRL pre oblasť vôd na Slovensku pripúšťa, že pôvodcom nameraného znečistenia je s veľkou pravdepodobnosťou chemická skládka bývalých CHZJD, prípadne iné bodové zdroje znečistenia v tejto časti Bratislavy. Zároveň s BVS upozorňujú, že takáto jednorazová analýza prináša len základnú informáciu o znečistení podzemnej vody v záujmovom území.
Aj ministerstvo životného prostredia vykonávalo na skládke v posledných mesiacoch rozsiahly geologický prieskum. Jeho výsledky by už mali byť známe. Čoskoro by sa mal začať proces určenia povinnej osoby, ktorá má územie vyčistiť. V prípade, že ponesie za odstránenie skládky zodpovednosť rezort životného prostredia, chce sa uchádzať o financie na jej likvidáciu z Operačného programu EÚ s názvom Kvalita životného prostredia.
Mimochodom, v súvislosti s kvalitou životného prostredia, zo staršej správy o Zdravotnom stave obyvateľov hlavného mesta SR Bratislavy sa dá vyčítať, že v období rokov 2008 až 2011 bol zaznamenaný nárast onkologických ochorení o takmer 34 percent a v období rokov 2000 až 2011 bol zaznamenaný nárast alergických chorôb o takmer 87 percent.
Na záver dobrá správa: Pitná voda zo Žitného ostrova je zatiaľ bez znečistenia. Potvrdili to výsledky analýzy vzoriek vody z monitorovacích vrtov pri vodárenských zdrojoch Kalinkovo a Šamorín, odkiaľ sa voda dostáva približne k jednému miliónu obyvateľov južného Slovenska. Otázka znie, či na Žitnom ostrove naša voda, čo nás drží nad vodou, ostane aj naďalej vodou živou a životodarnou...
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ - Foto: archív