Pistoriho palác v Bratislave na Štefánikovej ulici je v správe mestskej časti Bratislava-Staré Mesto a od roka 2017 slúži Staromestskému centru kultúry a vzdelávania. Objekt na frekventovanej ulici vedúcej do centra mesta postavili koncom 19. storočia medzi prvými a svojou architektúrou a interiérmi (umelecky kované zábradlie, balustráda, krištáľové lustre, mozaiková podlaha v schodiskovej hale, bohatá štuková výzdoba, stropné fresky) sa neskôr zaradil medzi naše národné kultúrne pamiatky. V povojnovom období, charakteristickom celoplošným zoštátňovaním, nasťahovali sem Leninovo múzeum. Po zrušení tejto inštitúcie dostal objekt životodarnú a v prenesenom význame celosvetovú programovú náplň v roku 1997. V jeho bočnom krídle vznikol Dom zahraničných Slovákov.
Inštitúcia pripadla Ministerstvu kultúry SR. Pre našich krajanov plnila funkciu skutočného domova. Zastavovali sa v nej Slováci z celého sveta, prichádzajúci do hlavného mesta republiky, získavali tu čerstvé informácie o vlasti, pomoc v rozličných praktických problémoch ich pobytu na Slovensku, stretávali sa s našimi umelcami a kultúrnymi aktivistami, schádzali sa s predstaviteľmi mesta a štátu pri výročných udalostiach , navštevovali kultúrne a odborné podujatia, bol to ich živý kontakt so starou vlasťou. Kým sa to, bohvie prečo, neskončilo.
■ NEZMYSELNÝ KONIEC
Vysídlenie Domu zahraničných Slovákov v roku 2005 znamenalo likvidáciu významnej národnej inštitúcie. Formálne sa nasledujúci rok síce transformovala do štruktúry Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, v ňom sa však z pôvodných aktivít uchováva iba zlomok.
Pistoriho palác tým stratil svoju významnú funkciu, a ako to v podobných prípadoch u nás chodí, aj zmysel. Pustol. Na začiatku tohto desaťročia sa uvažovalo, že by bol vhodný na Múzeum Vincenta Hložníka, osobnosti európskej moderny, ale už si zvykáme na to, že podobné návrhy nenachádzajú podporu. Lepšie pochodilo občianske združenie Via cultura. S podporou mestskej časti Bratislava-Staré Mesto sa dali do veľkého upratovania zanedbaného objektu. Nato v roku 2015 mesto rozhodlo o zásadnej rekonštrukcii paláca. Financie získali z grantov Islandu, Lichtenštajnska a Nórska a z ministerstva kultúry, teda zo štátneho rozpočtu.
■ OTÁZKA ZOSTÁVA
Finančná podpora vládneho úradu je hodná pochvaly, zostáva však otvorená otázka, či rezort kultúry nemal pri tom myslieť aj na prinavrátenie činností Domu zahraničných Slovákov do časti obnovených priestorov. Ak by sa na tom s mestom dohodol, takáto spolupráca sa mohla stať jednou zo stabilných a podnetných súčastí dramaturgických plánov tohto kultúrneho a komunitného centra, ktoré sa pre širšiu verejnosť zviditeľňuje najmä kinom nazvanom Film Europe.
O nevyužitej možnosti som sa zarozprával s mužom, ktorý sa podstatnú časť svojej profesionálnej práce venuje otázkam slovenského vysťahovalectva a pozorne sleduje, ako naše krajanské komunity žijú v súčasnosti. Trápi ho, že túto oblasť na Ministerstve kultúry SR už dávno nikto nesleduje. Od zániku Domu zahraničných Slovákov sa tento vládny rezort tak šarmantne zbavoval otázok našich krajanov, že v súčasnosti vo svojej organizačnej štruktúre nemá na túto oblasť jediného pracovníka!
Je smutné, že ministerstvo, ktoré po novembri ’89 pripravilo prvý návrh vládneho zákona o zahraničných Slovákoch a presadzovalo jeho prijatie v parlamente, sa po dvoch desaťročiach správa, akoby takáto povinnosť preň nejestvovala!
■ MACOŠSKÁ VLASŤ
O nič uspokojivejšia nie je situácia v ostatných rezortoch vlády SR, aj keď väčšina z nich by mala mať v odbornom portfóliu i slovenskú diaspóru vo svete. Veď ich vecné poznania, vzdelanie, skúsenosti a analytické posúdenia, kým sme ich brali na zreteľ, vždy ústili do praktických podnetov, obohacovali naše myslenie i konkrétne výsledky! Viem, o čom hovorím. Aj preto si dovolím vysloviť svoje očakávanie aspoň smerom k Ministerstvu kultúry SR. Pred dvoma desaťročiami som v ňom totiž viedol sekciu, v ktorej pracoval aj krajanský odbor. Časom sa zo štruktúry vytratil nielen odbor. Ministerstvo sa zbavilo akejkoľvek koncepčnej zodpovednosti za túto sféru, akoby úrad vedome vylúčil zo zreteľa, že práve umenie, kultúrne a duchovné dedičstvo významne formujú národné povedomie občana. A občania slovenského pôvodu žijúci v zahraničí potrebujú kultúrne podnety a kvalifikovanú pomoc zo Slovenska viac než my ich.
Zoznam toho, čo by Ministerstvo kultúry SR malo robiť, by bol dlhý. Po osobných skúsenostiach z návštev tohto úradu, keď sme v nadácii Národný pamätník slovenského vysťahovalectva hľadali súčinnú pomoc pri návrhoch na vybudovanie monumentu venovaného pamiatke našich krajanov, zostávam celkom bezradný. Čo úradníci nemajú napísané vo svojich povinnostiach, pre národnú kultúru neexistuje.
Rád by som sa mýlil. S nádejou na pozitívne zmeny.
Text a foto: Dušan MIKOLAJ