V poľsko-ukrajinskom spojenectve z rozumu sa objavujú výraznejšie trhliny. Po pomerne krátkom poľsko-ukrajinskom porozumení v čase prevratu na Majdane, ktoré sa nieslo v znamení známeho hesla: Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ, sa začínajú objavovať výraznejšie trhliny nového spojenectva z rozumu. Hoci sú Poliaci a Ukrajinci dva veľmi blízke národy s dlhou tradíciou vzájomného spolužitia, práve záťaž historických krívd na oboch stranách má potenciál narúšať porozumenie v súčasnosti. V Poľsku prevrat na Majdane vnímali väčšinou pozitívne. Pre stupňujúce sa protiruské nálady spoločnosti mali mladí bojovníci za „svetlé zajtrajšky“ Ukrajiny (aj v dôsledku poľského mediálneho mainstreamu) v očiach značnej časti Poliakov veľké sympatie. Poliaci hodnotili situáciu tak, že na kyjevskom Majdane sa bojuje aj o poľskú vec, o poľský národnoštátny záujem zatlačenia ruského vplyvu čím ďalej od poľských hraníc, vytvorením akéhosi cordon sanitaire v podobe protirusky naladenej Ukrajiny s perspektívou jej začlenenia do NATO a EÚ. Tento vyšší záujem načas otupil poľskú citlivosť voči banderovskej symbolike (a možným následkom legalizácie banderovskej ideológie na neskorší vývoj na Ukrajine), ktorá bola nedeliteľnou súčasťou ikonografie Majdanu.
■ ČAS UKÁŽE...
Potvrdzuje to výpoveď poľského žurnalistu Tomasza Maciejczuka v relácii Čas ukáže (Vremja pokažet) ruského Prvého kanálu, ktorý povedal, že si pamätá, ako sa Poliaci na Majdane pýtali Ukrajincov, na čo sú im tie portréty Banderu, na čo sú im vlajky UPA? A dostávali od nich odpoveď, že to sú len marginálne prejavy, že to sú deti (čo s nimi defilujú), netreba si to všímať. Poliaci im podľa Maciejczuka verili a čakali (že to prejde), ale neprešlo. Naopak, banderizmus sa stával čím ďalej tým viac oficiálnou súčasťou pomajdanskej Ukrajiny, čo našlo svoj odraz aj na najvyššej úrovni, keď Verchovna rada Ukrajiny prijala zákon o hrdinoch UPA. To bolo pre Poliakov podľa slov Maciejczuka ponižujúce a napokon aj privodilo reakciu poľskej strany. Tá prišla v novele zákona o Inštitúte národnej pamäti, ktorý zakazuje propagáciu banderizmu a trestne postihuje popieranie zločinov proti Poliakom v Malopoľsku a najmä na Volyni (Rzeź wołyńska), ktoré majú na svedomí práve príslušníci UPA (banderovci).
Len na pripomenutie uveďme, že banderovci počas volynského masakra v roku 1943 na západnej Ukrajine (v rokoch 1918 – 1939 tvoriacej súčasť Poľska) vyvraždili vyše stotisíc tamojších Poliakov vrátane žien, detí a starcov – zväčša beštiálnym spôsobom. Išlo o zámer etnicky vyčistiť západnú Ukrajinu od neukrajinského obyvateľstva, pričom odôvodnením mala byť odplata za národnostný útlak zo strany Poľska proti Ukrajincom a cieľom vytvorenia etnicky čistého ukrajinského štátu. Poliaci sú pochopiteľne na túto národnú katastrofu, ktorá tvorí tragickú súčasť poľskej nostalgie za niekdajšími východnými územiami (po poľsky zvanými: kresy wschodnie) Rzeczy pospolitej, zvlášť citliví. Nie náhodou nedávno nakrútili film Wołyń, ktorý vyvolal vlnu národných emócií...
■ UKRAJINSKÝ NEVĎAK
Poľská vláda musela reagovať aj vzhľadom na stúpajúcu nespokojnosť domácej verejnosti s „nevďačnosťou“ Ukrajiny, ktorú Poľsko podporilo finančnými dotáciami, rôznymi úľavami pre ukrajinských študentov, uvoľnením vízového styku, čo umožnilo vycestovať do Poľska za prácou stotisícom Ukrajincov (odhaduje sa, že ich je v Poľsku jeden až tri milióny). Nevôľu Poliakov už v minulosti vyvolalo niekoľko incidentov na území Ukrajiny (napríklad útok na budovu poľského konzulátu v Lucku či útok na poľský autobus vo Ľvove), ktoré sa však vždy oficiálne zamietli pod koberec s obojstranne prijateľnou výhovorkou, že išlo o ruské provokácie. Trpezlivosť však došla už aj v oficiálnej Varšave.
Na druhej strane pre objektívnosť treba povedať, že vzťahy sú vždy dvojstranná záležitosť. Aj Ukrajinci vnímajú veľmi citlivo signály z poľskej strany pripomínajúce niekdajšiu poľskosť Ľvova a západnej Ukrajiny. Ako provokáciu tiež vnímali oficiálnu plagátovú kampaň na obnovenie poľskej štátnosti s mapou II. Rzeczy Pospolitej na medzinárodnom letisku vo Varšave. Ukrajina rázne protestovala trebárs aj proti zámeru vyobrazenia lyčakovského vojenského cintorína „ľvovských orliat“ na nových poľských pasoch. Podľa Ukrajincov Poliaci nechcú priznať krivdy páchané na Ukrajincoch. Posledné poľské kroky vyvolali zároveň prudké reakcie v prostredí ukrajinských radikálov, pričom internet je plný vzájomných provokácií...
■ ŤAŽIVÁ SITUÁCIA
Počas pobytu vo Ľvove sa mi do rúk dostal leták pozývajúci na demonštráciu zoskupenia Národný korpus pod názvom: „Mesto Ľvov nie je pre poľských pánov“, ktorá mala, ako sa píše v tlačovine, ukázať, že „Ľvov bol a večne bude ukrajinské mesto“. Samotná demonštrácia sa konala pri príležitosti výročia úmrtia Romana Šuchevyča – priamo zodpovedného za volynské zločiny, a niesla sa v obludnej choreografii pripomínajúcej nacistické fakľové sprievody. Evidentne toto nebude správna cesta na urovnanie napätia a pokoju, ktorý Ukrajina potrebuje.
Ukrajina je momentálne vo veľmi ťažkom postavení. Živelne a hrdo, po kozácky, zhodila zo šije ruské jarmo, aby ho pokorne zamenila za jarmo americké. Majdan ju doviedol do konfliktu na Donbase (ktorý privolával už začiatkom deväťdesiatych rokov americký politológ Zbygniew Brzezyński) a k strate Krymu. Do vedenia štátu sa dostali agresívni pologramotní revolucionári ako biele kone oligarchov. Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Majdanské elity krajinu svojím diletantizmom a egoizmom doviedli na pokraj hospodárskeho krachu. Ukrajine zároveň vzhľadom na permanentné zhoršovanie vzťahov so susedmi hrozí medzinárodná izolácia. Úspešnosť eurointegračného procesu Ukrajiny bude závisieť aj od postoja susedov – členov EÚ, z ktorých každý jej bude chcieť nanútiť svoje podmienky. Aj keď na druhej strane dá sa predpokladať, že vyšší záujem nedovolí úplné prerušenie poľsko-ukrajinskej kooperácie. Každopádne, Ukrajinu čaká ešte veľmi ťažká cesta na vyrovnanie sa nielen s minulosťou.
Martin JARINKOVIČ - Foto: internet