Inšpirácie z Hlinku I.   

thumbnail

O ČOM JE REČ

Poviem to rovno, ako mám vo zvyku: nie veľmi sa mi páči, ako ani v slobodnej a nezávislej slovenskej republike nevieme nájsť primerané postavenie, význam i zástoj pre otca národa Andreja Hlinku v moderných  dejinách Slovenska. S menom Andreja Hlinku a s jeho významom pre Slovensko si najviac nevie poradiť najmä ľavicová časť spektra slovenských intelektuálov. Má v hlavách zabetónovanú vysokú mieru predpojatosti, preto lebo nepozná, nevie a najmä nechce pochopiť, o čo jednému zo zakladateľov spoločného štátu Česko-Slovenska išlo. Najviac zo všetkého Chmelárovi, Mičevovi, Krnovi, ale aj mladému Ľubovi Blahovi prekáža Hlinkovo priezvisko. V postojoch aj v prístupoch k Hlinkovi opakujú staré, ošúchané stereotypy. Jeho priezvisko Hlinka akoby slovenskej ľavici stále naháňalo podvedomý strach. Hoci je Andrej Hlinka dávno, takmer sedemdesiat rokov pochovaný niekde v slovenskej zemi, čím asi provokuje?  Navyše aj jeho hrob je zvláštne mystický, lebo vieme, že po odpočinku v Chráme svätého Martina ho kamsi previezli na dobre utajené miesto a my sa môžeme iba  domnievať, kde, v ktorom meste, v ktorom že to kostole vlastne leží. Hlinka provokuje slovenskú myseľ tým, že je ťažko uchopiteľný, je úžasne svojský, nebojácny a najmä nezlomný, no predovšetkým ‒ bol to muž skutkov! Pre mňa ako pre luterána má tento muž Deklarácie slovenského národa z Turčianskeho Svätého Martina z 30. októbra  1918 aureolu nebojácnosti! Nebál sa Maďarov a veru nebál sa ani potmehúdskych Čechov, osobitne Masaryka a Beneša! Títo dvaja sú akoby nedotknuteľní spasiteľskí demokrati, pritom už  minule som vytiahol Vajanského citát, ako Masaryk zo Žingorovej Bystričky pri Martine „špehoval“ Národné noviny a najmä Hurbana a Škultétyho. Tí mu videli až do žalúdka jeho politických protislovenských perfídností!

Celú túto mágiu okolo Hlinku azda najkrajšie ukazuje obrázok, keď Mikuláš Dzurinda, František Mikloško a Ján Čarnogurský symbolicky niesli prázdnu sklenenú truhlu do jeho mauzólea v Ružomberku. Prázdna truhla ‒ môže byť dačo symbolickejšie?  Ľavicoví intelektuáli a publicisti opakujú to, čo je neprijateľné a čo svedčí o ich obmedzenosti a neschopnosti ani v 21. storočí prekročiť vlastný tieň. Stereotyp má dlhý život, však, súdruhovia ľavičiari... Najlepšie možno do Hlinku publicisticky a veľmi nekvalifikovane kopať a triafať sa, ak sa spomenú Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, Hlinkova slovenská ľudová strana, Hlinkova garda a Hlinkova mládež. Treba sa pokojne nadýchnuť a rezolútne povedať, že všetky tieto názvy vznikli z príčinlivej piety, najmä z bezmedzného z obdivu, ale predovšetkým z pocitu, že Andrej Hlinka opustil slovenský národ presne v tej chvíli, keď ho bolo najviac treba. Posledná Hlinkova veta ako odkaz Hodžovi, ktorý prichádzal do Ružomberka ako predseda vlády, znela: „Milan, vždy som ťa mal veľmi rád!“ Vidíte, nebolo všetko také kruto nepriateľské, ako sa to dnes ideologickým zabagančovaným a zamaskáčovaným či čiernokošeľatým majstrom sveta hodí... Veď my dobre vieme, že sa používajú tie isté symboly, ako boli „camicie nere“ ‒ čierne košele talianskych fašistov. Dnes sú to krátke tričká, aby bolo vidno lepšie bicepsy, keď treba uvaliť jednu po hube... Všetko po smrti otca národa, kde sa len dalo, dostávalo prídomok Hlinkov. Podľa Hlinku sa menovali ulice, námestia, domy, kultúrne domy, skrátka v tomto ošiali všeobecného nadšenia dostali meno aj Hlinkova garda aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Hlinkovi tieto názvy v moderných dejinách Slovenska veľmi nepomohli, skôr veľmi uškodili. Pre mňa sú práve Pohotovostné oddiely HG tým najväčším zverstvom, aké mohli tzv. roduverní Slováci páchať na iných roduverných a nevinných Slovákoch: Kremnička, Kľak, Ostrý Grúň ‒ všetko, čo mohli, Slováci pokazili, lebo sa správali ako Balkánci.

Podobný pocit, ako keď zomrel Hlinka v  roku 1938 a prišla Viedenská arbitráž, som mal ja, keď zomrel esejista Vladimír Mináč v roku 1996, lebo by ho bolo treba na poli obrany slovenských národných záujmov ešte najmenej desať rokov. Tak už si raz a navždy zapíšme za uši, že Martin Rázus zomrel 8. augusta 1937 a Andrej Hlinka mu prišiel na jeho pohreb a zomrel 18. augusta 1838. Bolo to zmierenie veľkého evanjelického mysliteľa s prídomkom „svedomie národa“ a katolíckeho  odvážneho martýra, muža skutkov, s prídomkom „otec vlasti“. Moment tradície slovenskej katolícko-luteránskej ekuménie mal na začiatku pochopiť niekto z vedenia SNS v roku 1990 a mohlo to na slovenskej politickej scéne vyzerať podstatne inak. Teraz túto obrovskú šancu má opäť Rázusova Slovenská národná strana, ktorá kongresom v Brezne (2014) opäť vykročila na cestu slovenského národného zmierenia. To je jej najvážnejšia politická úloha. Preto Dankovej, Hrnkovej, Mikolajovej, Zelníkovej a Paškovej SNS predpovedám úspech v regionálnych voľbách a takmer desať percent vo voľbách 2016! Slováci, konečne máte stranu, ktorú bez krasokorčuliarskej hádavej dvojice Slota (Protopopov) a Belousová, môžete s pokojným svedomím  voliť!

                                                                                                                     Drahoslav MACHALA 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.