Významný košický umelec Arpád Račko by mal práve osemdesiatpäť rokov. Neraz som sa za posledné roky, od chvíle, čo som lepšie spoznal dielo národného umelca akad. soch. Arpáda Račka, zamyslel nad tým, prečo bol po celé tie roky vlastne málo známy v porovnaní s inými tvorcami kultúry či presnejšie skulptúry. Zdá sa mi, že to malo tri príčiny.
Takmer celý život prežil v Košiciach, a tie sú akoby za obzorom celoslovenských (teda bratislavských) médií. Druhou príčinou bola ostýchavosť motať sa v spoločnosti - miloval uzavretosť v kresliarni a sochárskom ateliéri, ktoré mal navyše v dome, teda niekedy celý týždeň nemusel von, nanajvýš ak do predajne pár krokov od brány po fľašku gruziňaku. A po tretie: neobtieral sa o mocných, nevyhľadával členstvo v skupinách, ktoré potom synergiou zvyšujú hodnotu svojho člena.
Pritom nebol samotár, naopak, tešil sa z návštev, dvere jeho domu boli vždy otvorené pre priateľov i mladých umelcov, rovnako ako tá fľaša gruzínskeho koňaku. Výhradne gruzínskeho koňaku. Vedúca predajne v susedstve mi raz prezradila, že ho objednáva len preňho. Sotvakto však za celé tie mnohé gruzínske roky postrehol, že by bolo brandy čo len na chvíľu víťazom v jeho tichom premýšľaní s kalíškom v ruke.
Kamarát GG
Jedným z Račkových najbližších priateľov bol pred rokmi môj o čosi starší kolega, reportér a začas aj šéfredaktor vtedy obľúbeného mládežníckeho denníka Smena Gavril Gryzlov, človek v šesťdesiatych rokoch rovnako populárny ako Jožko Golonka, Bimbo Popluhár alebo Ivan Krajíček – viem, dnes sa to už nechce veriť, ale bolo to tak.
Zoznámili sa náhodou. Arpáda raz Gavril zaujal v akejsi košickej spoločnosti svojou pamäťou a nedalo mu, aby si ho nevyskúšal. Musel sa priznať, že výsledok ho šokoval. Z náhodného stretnutia vzniklo krásne priateľstvo. Keď raz Arpád neskrýval svoj úžas nad Gavrilovými pamäťovými schopnosťami, ten rozhorčene protestoval:
„Čo sa čuduješ ako malý chlapec! Všetko je len cvik. Mal si poznať môjho otca! Bol to obyčajný cársky dôstojník, ale násobil z pamäti päťmiestne čísla, bez chyby, rýchlejšie ako dnešné kalkulačky. Ak si mu na tri sekundy ukázal dvanásť rozličných čísel, najprv ich uviedol v poradí, v akom boli na papieri, a potom, bez pauzy, ich vysolil odzadu...“
Gavril bol zbytočne skromný. Len zainteresovaní vedeli, že v šesťdesiatych rokoch kraľoval medzi českými a slovenskými lúštiteľmi hlavolamov a rébusov. Keď Gavril u Račkovcov prenocoval a pred spánkom si vykladal z cestovnej tašky nočnú bielizeň, založenú časopismi, Arpád mal dojem, že krížovkárske a hádankárske zošitky sú jedinou jeho literatúrou. Nebolo to tak. Hoci Gryzlov nemal vysokoškolské vzdelanie, na to bol priveľmi neposedný, novinárčina mu učarila ešte na stavbách mládeže, ja si aj dnes myslím, že sčítanejších ľudí nebolo v našom okolí veľa. Zároveň to bol hrdý Rus. Nemienil sa prispôsobiť nijakej konsolidácii. Na Vlčom laze, kam sa po okupácii v roku 1968 utiahol, prežil osem rokov samoty. Umrel s krhlou v ruke, polievajúc záhradu. Starostlivo obrábal svoju živiteľku, ten malý kus zeme na lazoch, z ktorých po vojne násilne vyhnali nemecké banícke rody, žijúce tu od stredoveku.
Takto si na Gavrila spomínal pred pár rokmi Arpád – a mne sa to vybavilo 2. januára tohto roka, keď som sa dozvedel správu o Račkovej smrti.
Agirov cit
Arpád mal vtedy čistokrvného nemeckého ovčiaka Agira. Dušoval sa, že nikdy predtým ani potom nemal inteligentnejšieho psa a citlivejšie zviera. „Ten sa vedel normálne hanbiť, keď niečo vyparatil, a vedel sa za to svojím spôsobom aj ospravedlniť. Radoval sa ako malé dieťa, keď som mu splnil nevyslovené želanie. Keď sa nejaká návšteva pridlho u mňa zdržala, bol nepokojný, len som nevedel, či ma ľutuje, alebo žiarli. A vedel byť hrdý. Každý stav svojej psej duše presne vyjadril mimikou a očami. Hoci bol iba šteniatkom, keď mi ho svokor daroval, pôvodného pána poznal aj po rokoch. Ja som dokonca vedel, kedy ide k nám svokor na návštevu, aj keď sa neohlásil: Agir niekoľko minút pred jeho príchodom utekal k dverám, vyskakoval, znovu bežal ku mne, ako by mi chcel zvestovať radostnú právu. A vskutku, o dve – tri minúty bol svokor, Agirov pôvodný pán, v mojom ateliéri. Raz sme to so svokrom naschvál skúšali. Keď mi zavolal, že príde, sledoval som cestu, po ktorej mal dôjsť. Svokra ešte široko-ďaleko nebolo. A Agir ma už začal radostne ňufákom upozorňovať na blížiacu sa návštevu. Vtedy bol však svokor dokázateľne ešte v električke, Agir ho nemohol ani vidieť, ani zaňuchať! Myslím si, že všetci máme v sebe takúto vlastnosť. Disponujeme anténami, naladenými na najbližších. Len nám civilizácia otupila ostrosť inštinktov.“
Čo sa to so mnou, Arpád, deje! Vraciam sa k našim stretnutiam a rozhovorom – a prvé, čo mi zíde na um, je pes, ktorý už dávno skončil svoju púť na tomto svete. A ty ako by si pokračoval:
„Istého dňa koncom leta roku 1979 pribehol Agir zo záhrady a zúrivo škrabal na dvere ateliéru. V očiach mal hrôzu. Čo sa deje?, myslel som si. Svokor bez ohlásenia nechodí. Keď prídu k nám synovia, Agir sa s nimi rád pohrá, ale nikdy takto nevystrája! Nech som robil čokoľvek, nevedel som ho upokojiť. Na druhý deň som sa dozvedel, že presne vtedy, na hodinu presne, keď Agir tak skučal, Gavril Gryzlov skonal.“
Arpád z Čaby
Arpád Račko pochádzal zo slovenskej rodiny, ktorá v rokoch jeho detstva žila medzi Slovákmi na Dolnej zemi, v Békešskej Čabe, kde bol otec vychýreným mlynárom. Pol storočia chodil „ladiť“ a zabehávať nové mlyny po Maďarsku a východnom Slovensku. Aj krstné meno získal Arpád ako čabianske dedičstvo. Bolo to v roku 1930.
Po maďarskej okupácii južného a východného Slovenska a v čase hroziacej vojny sa rodina presťahovala späť do vlasti – Arpád vychodil gymnázium v Michalovciach, maturoval v Košiciach a absolvoval sochárstvo na pražskej Akadémii výtvarných umení u skvelého monumentalistu profesora Jana Laudu. Ako druhý Slovák - po Tiborovi Bartfayovi - dostáva od rektora AVU tzv. čestný rok, dar pre najlepšieho absolventa: možnosť rok voľne tvoriť v ateliéroch školy, s mimoriadnym štipendiom, bez študentských povinností.
Potom už doživotná práca v košickom ateliéri.
Tvorca Maratónca
Tam niekde na začiatku, v rokoch 1958 – 1960, upútal odborné kruhy veľkými lyrickými bronzovými plastikami Dievča s husľami (dnes v Bardejovských kúpeľoch, autorská kópia v záhrade nášho bývalého prezidenta Rudolfa Schustera), Srnka (dlhé roky v košickom parku pred stanicou, po niekoľkých poškodeniach vandalmi a pokuse zaniesť srnku do zberu, je už bronzová plastika v Košickej galérii), bustou P. O. Hviezdoslava a J. Palárika (obe v Štátnom divadle v Košiciach), tromi prvými cenami v anonymnej súťaži na výtvarné dotvorenie námestia v Košiciach, čo sa naozaj málokedy sochárovi podarí (Múzy – súčasť fontány, Koník – dynamická skulptúra neosedlaného koňa s mladíkom, ako vyskakuje z vody – mala byť vo fontáne, nebolo však peňazí na odliatie, tak zostala len bronzová miniatúra) a Dievča hrajúceho sa s vodu (zostala ako komorná plastika), tri a pol metra vysoký Maratónec (plus mohutný sokel s menami víťazov Medzinárodného maratónu mieru), Arpádova najznámejšia monumentálna socha, a 60 centimetrový bronzový portrét fenomenálneho bežca Abebeho Bikilu (jeden originál je na Bikilovom hrobe v Etiópii, druhý vo Východoslovenskej galérii). Bustu urobil, keď bol Bikila hosťom košického maratónu. Ešte bola len v hline a organizátori svetoznámeho košického podujatia už priviedli Abebeho do Arpádovho ateliéru. Autor bustu postavil a osvietil tak, aby ju Bikila zbadal už vo dverách. Zmeravel. Onemel. Až po chvíli sa odvážil k tej hline pristúpiť a dotknúť sa jej.
Toľko diel za krátky čas! Taký vstup do tvorivého života si mladý umelec ani len nevysníva.
Monumenty Košíc
Nechcem vyratúvať Arpádove diela, ktoré vytvoril za ďalšie polstoročie – bol by to dlhý výpočet, aj keby sme nespomínali kresby, maľby a komornú sochársku tvorbu. Ako vynikajúci portrétista zanechal aj bohatstvo kresieb a olejov slovenských osobností, aj fresku Schusterovcov na čelnej stene ich rodinnej hroby, aj kresby ceruzkou, pastelkami a uhľom – priateľov, náhodných zaujímavých tvárí, známych slovenských osobností, aj pomocné kresbičky k budúcej práci – i to sú perfektné dielka, remeslo a povaha mu nedovolili skice odflákať. Keď mal k osemdesiatke veľkú výstavu v Košiciach, bolo na nej okrem osemdesiatich plastík aj osemdesiat olejov – najmä portrétov, poväčšine významných Košičanov alebo ľudí z jeho blízkosti. Čosi však nemôžem obísť, ukrivdil by som mu, a to sa po smrti už nepatrí: monumentálne súsošia Daidalos a Ikaros pred školou v košickom sídlisku Nad jazerom, Slnko – kov na internáte v Lipanoch, dvojmetrové Sediace dievča v bronze v Rožňave, vo Východoslovenskej galérii a ako dar rodákom n nádvorí Slovenského domu v Békešskej Čabe, Večné ferrum – monumentálna plastika v USS Košice, Východ slnka – antikorová plastika na Luníku VIII., takmer päť metrov dlhý reliéf v ostravských oceliarňach, komorné i monumentálne plastiky Poézia a Hudba v Jakabovom paláci a Východoslovenskej galérii, dôstojné pamätníky slovenských literárnych velikánov Pavla Jozefa Šafárika, Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Pavla Horova, ale aj osobností mimo literatúry: generála PhDr. Milana Rastislava Štefánika, chirurga prof. MUDr. Kňazovického, architekta Brezinu, skladateľov Ladislava Holoubka a Vojtecha Adamca a mnohých ďalších osobností, pamätnú dosku na lýceu v Levoči, kam sa premiestnili bratislavskí študenti - štúrovci po odvolaní ich milovaného profesora a veľa tabúľ i náhrobkov. Košice si pripomínajú aj zakladateľov Matice slovenskej – Štefana Moyzesa a Karola Kuzmányho – oba monumenty v bronze vytvoril Arpád Račko.
Naostatok spomeniem dve gigantické práce, mimoriadne náročné aj fyzicky – reštaurovanie sôch a súsoší na pamiatkovo chránených budovách v Košiciach, predovšetkým na Štátnom divadle. A prenesenie košického erbu do plastickej podoby v nevšednom bronzovom monumente: je to neopakovateľné dielo, patrí aj v európskych rozmeroch medzi sochárske unikáty. Stojí pred Štátnym divadlom.
Tu bude naveky pripomínať nášho Arpáda.
oo
Bolo mi potešením, že som sa mohol s ním spriateliť. Košická župa, mesto, galéria, kultúrni dejatelia na východe majú teraz veľkú úlohu: zhromaždiť a sprístupniť Račkovo výtvarné dedičstvo.
Zaslúži si to človek i dielo.
Ján ČOMAJ – snímky archív