Politická komisia rozhodovala či bol kráľom alebo nebol. Slovenské národné noviny sa usilujú nepretržite poskytovať čitateľovi a verejnosti pohľad na závažné otázky slovenských dejín. Aj keď sa to zdá byť samozrejmosťou, je stále nevyhnutné vysvetľovať základné pojmy, fakty, vedecky overené dôkazy. Je to jeden z najpozoruhodnejších paradoxov na Slovensku po roku 1993. Najmä preto, že je to nevyhnutné, veď práve v období globalizácie otázky národnej identity tvoria aj pre verejnú mienku a politiku nevyhnutný základ sebavedomia.
Výrazne to vidíme aj na rozporuplnom vývoji v Ukrajine, kde sa otázka identity stala štátnou doktrínou s jednoznačným presahom do vnútornej i zahraničnej politiky. A to v rámci zdôrazňovaného eurointegračného procesu, úsilia postaviť politiku i štátnu a národnú doktrínu na identite ako súčasti prijímania európskych hodnôt. Tento mimoriadne zaujímavý, práve tak ako nejednoznačný proces celkom prirodzene vyvoláva otázku, ako pristupujeme k vlastným dejinám my.
■ BOJ O PANOVNÍKA
Azda najvýraznejším procesom je spor o to, aby sa všeobecne uznali fakty, napríklad o kráľovi Svätoplukovi. Z tejto „otázky“ sa stal problém nielen ako pristupovať k dejinám, ale aj prudký politický spor a zápas, ktorý rozdelil tak laickú, ako aj odbornú verejnosť. Slovenské národné noviny napríklad v roku 2010 či 2012 uverejnili rozhovory s jedným zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie, archívnictva a pomocných vied historických prof. Richardom Marsinom práve na tému Svätopluk a čo o ňom dokázateľne vieme. Bolo to v rušnom čase mediálnych a politických sporov okolo prvej jazdeckej sochy v hlavnom meste Slovenska v Bratislave a umiestnenie takej Svätoplukovej sochy na bratislavskom Hrade.
Pred piatimi rokmi, v júni 2010, na vrchole politickej vojny o Svätopluka sme profesora Marsinu požiadali o odpoveď, čo vlastne vieme o Svätoplukovi a čo je mýtus okolo tejto historickej postavy. Odpoveď bola jednoznačná: mýtus je len to, čo sa nemôže oprieť o hodnoverné pramene a nemá v nich základy. Pokiaľ ide o Svätopluka, celé generácie síce vyrastali v tom, že šlo o knieža, ale odpoveď historika je tiež jednoznačná.
„ Najstarší hodnoverný písomný doklad o Svätoplukovi je z roku 869. Vtedy sa stal Metod v Ríme pápežským legátom a učiteľom pre slovanské krajiny a v roku 870 arcibiskupom pre územia, na ktorých vládli Rastislav, Svätopluk a Koceľ. Je to doklad z pápežskej listiny. Už vtedy, v roku 870, ho považovali za samostatného suverénneho panovníka. Keď sa vtedy použili slová REX, REGNUM, znamenalo to suveréna, suverénneho panovníka, nie podriadeného. Pramene a listiny týkajúce sa Svätopluka sú odborníkom dávno známe.“ Na otázku či možno jednoznačne používať slovo kráľ, prof. R. Marsina odpovedal: „Svätopluk sa z údelného vojvodu prepracoval na suverénneho panovníka a za takého ho pokladali aj v cudzine. Neskoršie, v roku 870, sa už stretávame s označovaním ním ovládaného územia ako REGNUM, teda kráľovstvo. V roku 885 sa po prvý raz stretávame aj s jeho titulatúrou ako kráľa – REX. Ale pre mňa ako historika je dôležité či bol suverén. A Svätopluk bol ako panovník suverén,“ konštatoval v roku 2010 prof. R. Marsina.
■ (NE)KRÁĽ SVÄTOPLUK
V roku 2012 sa Slovenské národné noviny opäť k tejto téme vrátili celostránkovým rozhovorom pod názvom Svätopluka možno bez najmenších pochybností nazývať kráľom a konštatovaním, že „na svoje dejiny sme málo hrdí, veľmi sa o históriu nezaujímame, ale akoby sme pred ňou utekali...“. Bol to čas prudkých sporov, keď sa na politickú objednávku vytvárala komisia, ktorá mala posúdiť, či Svätopluk bol naozaj kráľom.
Teraz je už máj 2015 a práve sa veľmi rýchlo vypredal Literárny týždenník, kde sa tiež hovorí o Svätoplukovi a o tom, či ho možno nazvať kráľom? Na prvej strane LT je veľký portrét významného slovenského archeológa a historika včasného stredoveku prof. Alexandra Ruttkaya. Je to súčasť rozhovoru s naslovovzatým odborníkom Jozefom Vladárom. Rozhovor má viac ako pozoruhodný, priam zarážajúci titulok. Oznamuje, že na súčasnom Slovensku sa „ dôkazy archeológie o kontinuite slovenského osídlenia nerešpektujú“.
Je to ohromujúce tvrdenie, najmä keď ho vsadíme do stredoeurópskych súvislostí a pozrieme sa, ako sa táto významná súčasť identity uplatňuje v okolitých štátoch. Je to prekvapujúce tvrdenie štvrťstoročia po roku 1989 a dvaja naslovovzatí odborníci – Ruttkay a Vladár – nemôžu obísť tému Svätopluk. Presnejšie to, že „nielen mnohí neodborníci, ale, žiaľ, aj profesionáli spochybňujú nespochybniteľné“. A čo je nespochybniteľné? „ Nie je žiaden dôvod, a o tom existujú aj písomné pramene, prečo by sa nemohol používať termín kráľ, teda rex, pre tohto vládcu Veľkej Moravy.“
■ ZÁKRUTAMI DEJÍN
Toto tvrdenia zasadzuje A. Ruttkay do širších súvislostí: „... slovenské dejiny je potrebné reálne zaľudniť menami a osudmi osôb, ktoré vytvárali cez zložité zákruty dejín cestu k súčasnosti. V súvislosti so Svätoplukom sa vynorila polemika o jeho titulatúre (teda o pomenovaní kráľ), za čím sa skrývajú oveľa závažnejšie politické tendencie.“ Takto formulovaný výrok z rozhovoru dvoch vedcov v roku 2015 je napriek svojej nenápadnosti doslova revolučný. Poukazuje nielen na to, že na Slovensku sa ešte v roku 2015 nerešpektujú výsledky vedy o súvislom slovenskom osídlení, ale aj seriózni vedci nepochybujú o širších politických tendenciách v spochybňovaní Svätopluka. Isteže, vedcom neraz nie je vlastný slovník prudkej, britkej politickej hádky, publicistických zápasov. Ale úlohou všímavej informačnej žurnalistiky azda je upozorniť na to, že ešte aj v roku 2015 zápas za uznanie vedecky overiteľných údajov o Svätoplukovi pokračuje. A je to znepokojujúce tak pre laickú, ako aj odbornú verejnosť.
Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SNN