Život v Kľakovskej doline predsa len zvíťazil  

Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi sa odohrala najväčšia masakra našich novodobých dejín. V nedeľu 19. januára si v obciach Kľak a Ostrý Grúň (na Pohroní, okres Žarnovica) pripomenuli pietnymi spomienkami sedemdesiate piate výročie udalostí z 21. januára 1945, ktoré vošli do dejín ako smutne známa Krvavá nedeľa.  Nacistické jednotky SS vtedy spolu so slovenskými prisluhovačmi postrieľali v oboch dedinách stoštyridsaťosem obyvateľov, najstarší muž mal sedemdesiatosem rokov a najmladšie dieťa iba tri mesiace... Aj keď sa nad Ostrým Grúňom podvečer v sobotu 18. januára zotmelo typickou tmou polovice januára, nad areálom pamätníka, na ktorom žena v obrannom geste objíma dieťa, sa rozsvietilo teplé svetlo sviečok, zneli mnohé ľudské hlasy. Dianie nám už vysvetlil starosta obce Július Remenár: „Už po druhýkrát sme v predvečer pietnych spomienok na hrobe obetí Krvavej nedele v areáli pamätníka v Dolných dvoroch spolu so svojimi deťmi zapálili srdiečko zo šesťdesiatich štyroch sviečok. Presne toľkých, koľko bolo zavraždených nevinných obyvateľov Ostrého Grúňa. Tento rok si spolu s nami uctila pamiatku obetí zapálením sviečky aj pani Jana Medvecová, starostka obce Tokajík na východe Slovenska, ktorú postihol počas druhej svetovej vojny rovnaký osud ako tú našu.“

Sviečky postupne dohoreli, ľudia sa rozišli do bezpečia vykúrených domovov, nad obcou definitívne zavládla pokojná mrazivá noc. Iba sem-tam zaševelilo suché lístie a ihličie v korunách stromov, v ktoromsi dvore zaštekal pes. V nedeľu sa však obec zobudila do rána a predpoludnia plného ruchu. Inakšieho, pravdaže, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, keď vtedy štekot psov prehlušil štekot ľudských zvierat v uniformách a ich vraždiacich samopalov. Pripomeňme si aspoň v krátkosti, čo sa v onú tragickú nedeľu dialo.

■ SPOVEĎ OBETÍ

„Všetko spí, nepočuť nič, okrem melodického žblnkotu potoka a hučania hôr. Nočnú tmu narúša mesiac, ktorý oblizuje svojím chudobným svetlom zasnežené stráne doliny... Obrysy hôr sa rozjasnievajú. Deň tlačí noc, pribúda svetla a kohút spieva už tretíkrát. Žena budí muža: ‚Vstaň, starký, treba kŕmiť.‘ ‒ ‚Ale, veď je nedeľa, pospime si...‘ zahovára muž. ‚Bum, tŕŕŕŕ...!‘ ‒ ‚Bože, čo je to?‘ pýta sa nahlas. Pozrie cez okno do doliny na cestu. Otočí sa a trasúcim sa hlasom volá do izby: ‚Vstávajte, Nemci idú!‘“                                                          

Tak nejako sa všetko začalo, taká je spomienka a aj beletristický pohľad prírodovedca a teológa prof. Jozefa Michalova (1933 ‒ 2018), rodáka z Ostrého Grúňa, ktorý mal vtedy jedenásť rokov. Hrozné udalosti, ktoré nasledovali, majú na svedomí príslušníci protipartizánskej jednotky Abwehrgruppy 2018 ‒ pod krycím názvom Edelweiss, v ktorej jej slovenskému oddielu velil kpt. Ladislav Nižňanský. Jednotka podnikla okolo pol stovky protipartizánskych akcií, zabila asi tristo partizánov, vojakov a civilistov. Jej vyčíňanie vyvrcholilo práve vraždením v Ostrom Grúni a v Kľaku. Spolu s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy a oddielom Heimatschutzu zavraždila väčšinu obetí z Ostrého Grúňa v dome Izidora Debnára. Je to neuveriteľne kruté, no iba mesiac predtým v ňom slávili svadobčania prvé kroky dvojice mladých ľudí na spoločnej ceste ďalším životom...

„Jedna skupina všetko živé hnala do domu, kde ďalšia skupina strieľala prítomných ľudí. Bez ohľadu, či išlo o muža, alebo ženu, ba dokonca nebrali ohľad ani na malé deti. Najprv zaplnili mŕtvolami izbu, potom kuchyňu a zostatok postrieľali v drevárni aj na podstienke a pokračovali smerom do Kľaku,“ zaznamenal profesor Michalov.

Tam si podobné vraždenie vyžiadalo ďalších osemdesiatštyri obetí a ktovie, aká by bola definitívna bilancia, ak by ľudí už „nastúpených“ pred namierenými samopalmi nezachránila žiadosť farára o poslednú spoločnú modlitbu. Počas nej dorazila nemecká motospojka a ňou tlmočený rozkaz ukončil krviprelievanie. Nie však celú tragédiu

■ ŽIARA NAD KĽAKOM

Slovo má opäť Jozef Michalov: „V podvečer sa vzniesla veľká žiara nad Kľakom, bolo jasné, že obec horí. Za nie dlhý čas videli sme ísť veľký čierny zástup ľudí dolu po ceste, sem-tam okolo nemeckí vojaci na lyžiach. Všetko bolo veľmi dobre vidieť, lebo bolo v celej doline nesmierne množstvo snehu, takže všetko bolo biele a čierny zástup sa vynímal na tomto pozadí. Keď zástup prišiel do Dolných dvorov, kde ráno postrieľali ľudí, vyšľahol ďalší plameň. Nemci posypali mŕtvoly slamou z blízkych hospodárskych budov, poliali naftou a zapálili. Mŕtvoly horeli skoro dva a pol mesiaca. Hrozný ťažký smradľavý dym zahalil celú dedinu i dolinu...

V pondelok sa uprostred dvorov ozval zvuk: ‚Trám-ta, trám-ta-ta!‘ ‒  ‚Čo je to?‘ pýta sa matka. ‚Bubnujú!‘ odpovedá niektoré z detí a uteká von. Všetko sa zbieha okolo bubeníka, ktorý skladá palice za remeň, vyťahuje listinu a číta: ‚Nariaďuje sa všetkým občanom Ostrého Grúňa, Hrabičova a Župkova, aby najneskôr do stredy, t. j. do 23. januára 1945 do 12. hodiny boli všetci evakuovaní!‘ Všetci stŕpli, oči sa naplnili slzami, slnko zašlo za horu. Píše sa 23. január 1945, je desať hodín, veľká kolóna vozov ide po zasneženej ceste dole dolinou do Hrabičova, kde splýva s hrabičovskou kolónou. Vytvára sa súvislá čierna niť až po Brod, kde dopravu usmerňuje chlap s bielou páskou na rukáve.

■ CTIHODNÝ SMRTIHLAV

Podľa pripraveného scenára mal život v Kľakovskej doline prestať existovať... Zmarené mnohé ľudské osudy. Spomenieme ešte jeden osud. Muža, ktorý mal mnoho zo spomínaného zla na svedomí. Šestnásteho januára 2004 zatkli v Mníchove Ladislava Nižňanského pre podozrenie z účasti na vraždách, aj v Ostrom Grúni a v Kľaku. Za zločiny ho súd v Banskej Bystrici odsúdil ešte v roku 1962 v neprítomnosti na trest smrti. Nižňanský, ktorý desiatky rokov žil nenápadným životom s manželkou na predmestí spomínaného nemeckého mesta (mal som možnosť rozprávať sa v deväťdesiatych rokoch s publicistom a novinárom Imrichom Kružliakom, s ktorým Nižňanský pôsobil v Rádiu Slobodná Európa, a práve on ho označil za ‚nenápadného muža‘), pred súdom priznal, že bol členom Edelweiss. Zároveň však tvrdil, že sa na masakre nezúčastnil. Aj keď bolo vyše dvadsať svedkov, ktorí chceli svedčiť o opaku! Na margo súdneho procesu, ktorý sa skončil 19. decembra 2005, treba pripomenúť, že hoci prokurátor žiadal maximálny trest ‒ doživotie, mníchovský súd vtedy osemdesiatosemročného súdeného zbavil viny. Krajský súd v Banskej Bystrici zmenil 31. októbra 2006 rozsudok z trestu smrti na doživotie. Nižňanský napokon zomrel v Nemecku (2011) na slobode ako ‚ctihodný dôchodca‘. Dovolím si tvrdiť, že zem mu však určite nie je ľahká!“

■ POZOR, FAŠIZMUS!

„Skutočnosť, že sme sa tu zišli, je dôkazom, že život v Kľakovskej doline zvíťazil aj napriek pokusu úplne ho zničiť!“ Aj tieto slová zazneli v Ostrom Grúni a v Kľaku, kde si domáci aj hostia pripomínali tragické udalosti. Na pietnej spomienke pri pamätníkoch v oboch obciach sa zúčastnili tradične stovky ľudí, prezidentka SR Zuzana Čaputová, premiér Peter Pellegrini a ďalší politici, delegácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Múzea SNP aj Spolku slovenských spisovateľov. Poslední pamätníci, vtedy ešte deti ‒ Anna Matzenauerová, Emília Šurianska, Veronika Váleková, Ivan Maslen a Ján Michalov ‒ opäť spomínali a zamýšľali sa nad nezmyselnou tragédiou, ktorá nenávratne zmenila život im a preťala nitky životov ich blízkym. Tradične prišli položiť vence aj zástupcovia moravského mesta Napajedla, ktorého obyvatelia ako prví poskytli pomoc tým, čo prežili.

Fašizmus pestuje v ľuďoch hnev a pohŕdanie inými. Politiku, ktorá má byť správou vecí verejných vo verejnom záujme, mení na organizovanie nenávisti. Počas podujatia to skonštatovala prezidentka SR, keď povedala aj to, že „... dnes sa fašizmus priživuje na pocite spoločenskej, sociálnej či hospodárskej krivdy, ktorý zasiahol nemalý počet našich spoluobčanov“. Ďalej konštatovala, že aj v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia si mnohí mysleli, že nenávistné reči nevyústia až tam, kam vyústili: „Dnes už vieme, ako veľmi sa mýlili. História nás poučila, kam chodník nenávisti a vylučovania vedie, ak naň spoločnosť raz vykročí. Je to chodník, ktorý vedie k tragédiám a k zločinom, aké sa stali aj tu v Kľakovskej doline.“ Podľa prezidentky je dôležité pamätať na tieto udalosti a pravidelne si ich pripomínať i osobnou prítomnosťou, a to aj vzhľadom na to, že myšlienky fašizmu nie sú u nás mŕtve.

„Žijeme v čase, keď fašistické myšlienky opäť ožívajú a hľadajú si svoje plazivé cesty k ľuďom. Preto je dôležité nerezignovať na demokratické hodnoty a túžbu našich predkov po slobode.“ Toto zas vyhlásil premiér a uviedol, že je dôležité odolať pokušeniu rýchlych a vábivých sľubov, ktoré nie sú skutočnými riešeniami spoločných problémov. Naopak, tie dosiahneme len v spolupráci v národnom zmierení a vo vzájomnej tolerancii.

„Som veľmi rád, že spolu s pani prezidentkou tu dnes spoločne vysielame jasný signál, že urobíme všetko pre to, aby sme spoločnosť viedli k tomu, aby sa takáto zvrátená ideológia, ktorá bola začiatkom týchto tragických udalostí, nikdy na Slovensku nedostala k moci a tieto udalosti sa nemohli nikdy zopakovať,“ pridal Peter Pellegrini. Vyhlásil, že v roku, keď si pripomíname sedemdesiate piate výročie ukončenia druhej svetovej vojny, chcú spustiť veľký celoslovenský projekt obnovy všetkých vojnových hrobov a pamätníkov vo všetkých obciach a mestách a tiež miestach, kde boli ťažké boje.

■ ZNÁMKA,  KNIHA, SEMINÁR

Slovenská pošta vydala známku k sedemdesiatemu piatemu výročiu tragických udalostí. Motívom je portrét starej ženy a fragmenty zlomeného kríža pod ňou ako symbol tragických udalostí, v pozadí je číslo 148, počet obetí. Súčasne so známkou vydala Slovenská pošta obálku s pečiatkou First Day Cover (FDC) s dátumom 17. 1. 2020 a domicilom Ostrý Grúň a Kľak. Motívom prítlače obálky je detail murovaného pastofória s polámaným krížom z vypálenej kaplnky v Kľaku. Motívom pečiatky je zbúraný múr domu ako symbol deštrukcie oboch vypálených obcí. Autorom výtvarného návrhu známky, FDC obálky s pečiatkou, ako aj rytiny známky je akademický maliar Rudolf Cigánik.

Súčasťou spomienky bola aj prezentácia doplneného vydania knihy Život v Ostrom Grúni zvíťazil, ktorú som zostavil. Viedlo ma k tomu rozhodnutie vedenia obce vydať spomienkovú knihu ‒ prvé i druhé vydanie, iniciované niekdajšou starostkou pri sedemdesiatom výročí, sa minulo, ako aj, žiaľ, rodinná zainteresovanosť. Onen deň mi nenávratne, skôr ako som ich mohol spoznať, zobral starých rodičov ‒ Veroniku a Petra aj strýka Rudka. Moja mama a jej druhý brat Peter prežili zázrakom ako deti, štvor- a deväťročné siroty. Ako dieťa som mnohému nerozumel, ako starší som viac vedel a lepšie vnímal, no stále nechápem, kde sa v ľuďoch berie toľká zloba?! Krvavo prítomná aj pri vraždení v Kľakovskej doline. Jej obyvatelia často brávali do rúk rozpadávajúce sa brožúry o tom dni, no pamiatka umučených a pamäť žijúcich si zasluhujú niečo trvanlivejšie. Také sú aj spomienky žijúcich a či len nedávno zosnulých ľudí, pamätníkov, tvoriace podstatnú časť textov knihy podľa rozhovorov, ktoré viedla pani Eva Moravčíková, tiež dcéra a vnučka priamo postihnutých. Nechýbajú pohľady historikov tohto obdobia. Ďalšia kapitola je dôkazom, že ani umelecká literatúra, resp. literáti ju tvoriaci, neostala bokom. Nedeľa našla viacero podôb, čiastočne dokumentárnych a čiastočne vernejšie a či voľnejšie prerozprávaných reflexií, vždy s dôrazom na odsúdenie činov. Veršami sa téme venovali poetka Štefánia Pártošová (napríklad v básni Kľak ‒ Ostrý Grúň), Mária Haringová (v knihe Spustošená dedina), M. Bielik (napríklad viacerými básňami a v monografii Kľakovská dolina ‒ Od Žarnovice po Vtáčnik). V prozaickom žánri sa tragédia objavila v detektívke Ľuboša Juríka zo série Krimi prípady reportéra AZ (Vlasť je tam, kde nikto nebol). Typicky pôsobivým spôsobom sa témy zmocnil Peter Jaroš v poviedke Skôr roky, neskôr kroky. Záver knihy tvorí obrazová príloha a menoslov zavraždených. Treba uviesť, že udalosti sa stále venuje aj najstaršia a najpočetnejšia spisovateľská spolková organizácia, teda Spolok spisovateľov Slovenska. V spolupráci s Múzeom SNP v Banskej Bystrici v roku 2014 zorganizoval odborný seminár, v týchto dňoch dostáva konkrétnejšie kontúry medzinárodné literárne podujatie, ktoré bude práve pod gesciou spolku.

Text a foto: Igor VÁLEK