Dramatický oblúk života a tvorby Tomáša WINKLERA. Doktor filozofie Tomáš Winkler, PhD., (*3. 1. 1940 Lopej – †19. 4. 2021 Bratislava) zasvätil život práci na literárnej postati. Po úspešnom absolvovaní vysokoškolského štúdia v odbore slovenčina – dejepis sa zamestnal v Matici slovenskej, kde pracoval v Literárnom archíve, neskôr ako riaditeľ Národnej knižnice a šéfredaktor Matičného čítania. Zdalo by sa, že pred ambicióznym a hĺbavým bádateľom, ktorého práca nadchýnala a pohlcovala, sa rozvíjala sľubná kariéra literárneho vedca. Nestalo sa tak – prekážkou bol dobový kontext a rovnako aj nekompromisný Winklerov etický postoj v rokoch 1968 – 1970; výsledkom politických čistiek v normalizačných rokoch bolo jeho prepustenie z Matice.
■ ŤAŽKÉ PREŽÍVANIE
Prešiel mnohými zamestnaniami; bez možnosti publikovať sa mu ťažko prežívalo. Po rehabilitácii sa opäť vrátil do MS, kde v rôznych funkciách pôsobil po celý pracovný život. V rokoch 2002 – 2006 pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici (dejiny literatúry), kde sa usiloval odovzdávať svoje poznatky študentom, viedol ich k hľadaniu súvislostí v historických a literárnych prameňoch. Sám neraz s hrdosťou spomínal na bývalých pedagógov z Vysokej školy pedagogickej (J. Stanislava, E. Jónu, J. Štolca, R. Krajčoviča, Š. Ondruša, A. Mráza). Výskumnej a literárnokritickej práci sa venoval aj po odchode z MS, až kým sa pre neho „čas zastavil a začali odbíjať hodiny nekonečna“. Pre hlbší prienik a sumarizáciu jeho osobného života považujeme za cenný rozhovor publicistu Miloša Ferka s jubilantom sedemdesiatnikom Winklerom, ktorý v tom čase pôsobil ako riaditeľ Slovenského literárneho ústavu MS. Pracovitosť, skromnosť, hĺbavý pohľad na život v nárazoch času boli atribútmi Winklerovej osobnosti, s pokorou vyjadruje svoje postoje k tvorbe a literárnym métam: „Skláňam sa pred dobou, dokumentmi o nej. Mám svoj vzor – jednoznačne je to Štefan Zweig. Pravda, je to len méta, ktorej by som sa chcel dotknúť.“
Na desaťročie, keď bol „mimo fachu“ (pracoval ako ošetrovateľ v psychiatrickej liečebni, ako dispečer na vodných dielach), spomína už s veľkorysým nadhľadom: „Všade žijú ľudia. Boli to pekné časy už aj preto, že sme boli mladí. Pochopil som veľa ľudského utrpenia... Najhoršie bolo, že som nevedel, či to nebude naozaj doživotne.“
■ MATIČNÝ BÁDATEĽ
Do literatúry vstúpil ako kultúrny historik a najmä ako bádateľ matičných dejín. Po svojom návrate do MS sa intenzívne pustil do bádania výskumov. Knižne vydal dvojzväzkové dielo Matica slovenská v rokoch 1919 – 1945 (1971, 396 s.) a Matica slovenská v rokoch 1945 – 1954 (1971, 229 s.), obe časti s podtitulom Z problémov a dokumentov ústredia MS. Pri príležitosti 140. výročia MS vydal v spolupráci s Michalom Eliášom a autorským kolektívom dielo Matica slovenská – dejiny a prítomnosť (2003). V predhovore sa Winkler vyjadril: „Dejiny Matice slovenskej nie sú len dejinami, ale, ako napokon každé dejiny, sú aj vyznačením cesty, po ktorej sme prešli, aby sme sa časom poučenejší nevracali ta, kde sme už raz boli.“ (2003, s.16) O desať rokov neskôr zostavil monografiu Matica slovenská – Vrastanie do času (1992, 148 s.), kde zdôraznil, že 150. výročie MS a 20. výročie vzniku slovenskej samostatnosti pripadajú na rok 2013, čo je napokon aj prirodzeným splynutím matičných úsilí o štátnu samostatnosť a ich vyvrcholením v našej štátnosti.“ Výstižný Winklerov podtitul Vrastanie do času naznačuje, akými búrlivými časmi a kolíziami MS neraz prechádzala a čestne v nich obstála. Esejisticky využíva symboliku v názvoch (pozri kap. Po dejinnom zemetrasení – Veľké provizórium, Zakliatie do kameňa, Prebúdzanie, Z vôle ľudu obnovená, V pokľaku, Čas nehybnosti, Pred brieždením, Na začiatku novej cesty).
■ LITERÁRNA PRÁCA
Nesmierne bohatá je jeho literárnokritická a publicistická činnosť, ktorá si iste zaslúži podrobnejší výskum. Bol prísnym a nekompromisným literárnym kritikom, najmä pokiaľ išlo o obhajobu národných postojov a presnosť uvádzania faktov.
Výsledky heuristických výskumov sprostredkoval vo viacerých biografických románoch. Ako autor literatúry faktu považoval za dôležité hlbokú znalosť literárnohistorických súvislostí, nepretržité bádanie v archívoch, kritické myslenie, ako aj literárny talent, ale najmä pracovitosť – všetkými týmito atribútmi Winkler disponoval, čo sa naplno prejavilo v jeho tvorbe.
Kniha P. Štrelingera a T. Winklera Kto proti osudu má zložitý osud. Pôvodne vyšla iba pod menom autora P. Štrelingera (r. 1976, 1978), nič sa však nepísalo o tom, že tvorcovia portrétov slovenských spisovateľov boli vlastne dvaja. V prvom vydaní iniciátor knihy Tomáš Winkler nebol uvedený ako spolutvorca, v čase vzniku bol totiž prohibitným autorom. K náprave došlo až v druhom doplnenom vydaní pod tým istým názvom, ale už s dvojicou autorov na obálke. Otvorene a čestne tieto fakty približuje Štrelinger v reedícii druhého vydania (pozri doslov Aj knihy majú svoje osudy, 2014, s. 430), upozornil aj na fakt, že sa spoznal v postave začínajúceho spisovateľa Fera Dvorského z románu ... dlho budeme mŕtvi. Zásluhou T. Winklera bolo dielo rozšírené aj o prepracovaný portrét Ľ. Štúra a o nové miniatúry (J. Kalinčiak, J. C. Hronský a J. Barč-Ivan).
■ PEROM A MEČOM
Vydanie populárneho životopisu J. M. Hurbana zdôvodnil Winkler spoločenskými potrebami. V archíve MS, kde bol na začiatku normalizácie nútený pobudnúť dlhší čas, mal možnosť zahryznúť sa do materiálu a vydať svedectvo o Hurbanovi. Biografiu doplnil mnohými faktmi z archívu MS a z monografií, úryvkami z korešpondencie s manželkou Annou Hurbanovou, Ľ. Štúrom a inými národovcami. Knihu pod názvom Perom a mečom (1982, 1997) autor zakončuje meditáciou: „Čomu nás učia dejiny? Pýtame sa slovami jedného z článkov J. M. Hurbana. Odpoveď na túto otázku dá život a smrť najstaršieho Hurbanovho syna Svetozára, ktorý zdedil osud svojho otca. Ten zomrel v roku 1916 na prahu našej národnej slobody.“ Neskôr venoval svojmu obľúbenému Hurbanovi aj dokumentárnu knihu Život zvoniaci činom (1987).Winklerova kniha Tragické hľadanie života (Martin, Osveta, 1991) sprístupňuje na základe dokumentov život a dielo Dušana Makovického. Winkler v predslove tejto knihy uvádza: „Písal som ju s úprimným úsilím pochopiť jeho život, jeho hľadanie, pochopiť hĺbku tohto života, význam pre nás, ktorí, potĺkajúc sa svetom, hľadáme pevné hodnoty života, istoty, ale zároveň aj s úsilím spoznať veľkosť osobnej katastrofy Dušana Makovického."
■ PRED NESMRTEĽNOSŤOU
K vzácnemu a obohacujúcemu čítaniu patrí Winklerovo dielo Čas pred nesmrteľnosťou (MS, edícia Knižnica Slovenských pohľadov, 1998, 247 s.). Mottom knihy je citát z Giacoma Leopardiho „Dve veci má svet – lásku a smrť.“ Dielo je zostavené z biografií významných osobností slovenského literárneho života. Okrem iných sa zameral aj na posledné tragické dni slovenských tolstojovcov v prózach Alberta Škavrana (Život je nekonečný) a Dušana Makovického (Ako žiť?), ktorý bol aj ústrednou postavou spomínanej monografie.
Nemožno vari lepšie vyjadriť tragickú podstatu posledných dní slovenských velikánov ako slovami z prebalu tejto knihy: „V devätnástich malých biografiách sú opísané záverečné kapitoly ich osudov. Kapitoly, na ktorých už nemožno nič napraviť, ani zmeniť, len sa zmieriť s najsamozrejmejšou a najspravodlivejšou skutočnosťou, že čas sa zastavil, začali odbíjať hodiny nekonečna...V okamihu smrti zostali živí – svojím dielom, ale aj svojím príbehom. Príbehom o láske a smrti: amore e morte.“ Niektoré dramatické príbehy sa stali námetom pre televízne spracovanie biografických miniatúr (napr. Čo nezmazal ani čas o Kolomanovi Banšelovi, 2001; Paradoxy života a smrti Martina Kukučína, 2002).
Značnú pozornosť vyvolala aj neveľká Winklerova biografia Jozef Škultéty – Svedok čias minulých (2003, Martin, MS), ktorá vyšla pri príležitosti 150. výročia Jozefa Škultétyho. Dana Kršáková v recenzii na túto knihu podrobne približuje genézu predchádzajúcich monografií o Škultétym: „Autori starších monografií Albert Pražák (Jozef Škultéty, 1924), Nando Steller (Baťko Škultéty – život a dielo, 1925), Andrej Mráz (Jozef Škultéty, 1933) hodnotili osobnosť a dielo Jozefa Škultétyho ešte počas jeho života, teda viac aktuálne, zo svojich názorových pozícií, bez časového odstupu.“ Neľahká bola teda úloha T. Winklera, ktorý si zvolil beletristický prístup. Podľa slov Kršákovej: „V popredí portrétu, ktorý je komponovaný ako prepojenie dokumentárnych životopisných údajov, takmer beletristických momentiek, literárnohistorického rozprávania vystuženého Škultétyho vlastnými vyjadreniami či názormi jeho súčasníkov, korešpondenciou alebo hodnotiacimi citátmi, je stále národ, Škultétyho národné cítenie a jeho zapálenie pre veci národa, navyše s vedomím, že Škultétyho výnimočnosť ho nedovoľuje porovnávať so žiadnym z jeho súčasníkov.“
Winkler mal nepochybne naštudovaných množstvo dokumentov, štúdií a korešpondencie, jeho autorským zámerom však bolo priblížiť Škultétyho ako človeka oddaného národu a literárnej práci.
Vo svojej literárnej tvorbe sa Winkler často zaoberal témou smrti a tá sa v zahalených a často aj v celkom otvorených alúziách často ocitla aj v názvoch jeho diel. Dielo Cesty na popravisko (vyd. MS, 2011) uvádza samotný autor slovami: „Osudy ľudí, o ktorých sa píše v tejto knihe, sú rovnaké. Všetci zahynuli násilnou smrťou, rukou kata. Násilná smrť je strašná a krutá, ani stáročia neuberú z jej hrôzy.“
Slavo Kalný v recenzii na túto Winklerovu historickú knihu interpretuje viaceré osobnosti a končí ponurou úvahou: „V objemnej knihe okrem katovej sekery, šibeníc a streľby ‚počuť a vidieť‘ aj dukátmi vykúpenú zradu a mučením vyslovenú pravdu. Boh zná, ako sa tieto dávno-dávne prečiny voči ľudskosti prepašovali až do 20. storočia...“ K obdobiu normalizácie sa Winkler vrátil v románe s výraznými autobiografickými prvkami „...dlho budeme mŕtvi“ (Martin, MS, 2008); podobnosť osudu hlavného hrdinu Tomáša Wawrenčíka so životnými peripetiami autora diela je neutajovaná a zaručene nie náhodná. Autorka recenzie V. Folentová (2009) o tomto trpko-ironickom románe napísala: „Príbeh pod titulom ... dlho budeme mŕtvi je svedectvom doby, v ktorej prevládala pretvárka, výmena kabátov a absurdita... Winkler vytvoril nešťastné postavy, ktoré žijú nešťastné životy v nešťastnej dobe normalizácie.“
■ POSLEDNÉ MESIACE
Winkler sa napokon predsa len dožil uznania, keď mu bola udelená Cena Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo na návrh predsedu SSS Miroslava Bielika (ktorý onedlho po ňom tiež skonal – † 22. 7. 2021). Pre svoj chabý zdravotný stav dožíval Winkler posledné mesiace v Bratislave ‒ našťastie pri rodine svojich najbližších. Dôstojná rozlúčka s činovníkom MS sa konala na Národnom cintoríne v Martine 23. 4. 2021, na poslednej ceste ho sprevádzali najbližší kolegovia z Matice, neraz s ním viedli vášnivé odborné, často aj polemické diskusie. Uznanie a adoráciu Winklerovej osobnosti vyslovil Peter Mišák, jeho spolupracovník, pri príležitosti nedávneho osemdesiateho životného jubilea – právom, keďže dôverne poznal jeho tvorbu i tŕnistú cestu životom. Pripomína, že Winkler je v slovenskej literatúre (faktu, jej dejín i dejín Slovenska a Slovákov) prítomný bezmála šesťdesiat rokov. V závere jubilejného laudácia rozhorčene konštatuje: „Tvorivému človeku uprieť právo na tvorbu a jej prezentovanie by malo byť vážnym trestným činom s najvyššími mierami trestania. Nepostihujú len samotného tvorcu, ale ochudobňujú (možno aj ožobračujú) celú spoločnosť.“ Prešlo niečo vyše roka a Mišák so smútkom píše nekrológ za blízkym priateľom.
Podrobne sa o významných medzníkoch jeho života zmieňuje aj jeho generačne mladší kolega Pavol Parenička, lúči sa s ním v mene MS. Približuje peripetie jeho života: „Po čiastočnom uvoľnení pomerov od roka 1979 sa zamestnal v zdravotníckej redakcii Vydavateľstva Osveta v Martine. Do Matice slovenskej sa mohol vrátiť až po novembri 1989, pôsobil ako jej vedecký tajomník, zástupca šéfredaktora Slovenských pohľadov a riaditeľ Pamätníka národnej kultúry až do svojho odchodu na dôchodok.“ V závere nekrológu Parenička s uznaním konštatuje: „V osobnosti zvečneného Tomáša Winklera stráca Matica slovenská, slovenská kultúra, literatúra a publicistika jedného zo svojich najvýznamnejších i najvýraznejších predstaviteľov.“
Text a foto: Hedviga KUBIŠOVÁ