Životom vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní...

thumbnail

O náhodnom výstrele, ktorý pred 160 rokmi ukončil život Ľudovíta Štúra. Srdce Ľudovíta Štúra sa nadchýnalo predstavou o veľkej budúcnosti Slovanstva i Slovenstva. Hýbalo ním už neodvolateľné rozhodnutie uzákoniť pravú, korennú slovenčinu. Bolo zarmútené trpkým poznaním, že slovenskú pospolitosť i v novom veku ubíja materiálna i duchovná bieda. Bolo preplnené iskrami hnevu voči tým, čo sa intrigami chystali dupať život nového Slovenska už v rozpuku... Minulý rok sme si pripamätali dvojsté výročie jeho narodenia, v týchto dňoch uplynulo stošesťdesiat rokov od jeho smrti. Na neveľkej lúčke, lemovanej z dvoch strán krovím, mramorová tabuľa s menom  a letopočtom náhodným chodcom oznamuje, že tu niekde sa to stalo...

■  TEN OSUDNÝ VÝSTREL...

Bola sobota ráno 22. decembra 1855. Ľudovítovi Štúrovi mysľou ešte možno vírili zážitky zo stretnutia s kniežaťom Michalom Obrenovičom v zámku v Ivanke, možno myslel na dohovor s debnárskym majstrom Lačným, ktorý ho na tejto ceste sprevádzal, na to, že si pôjdu na Štedrý deň zapoľovať a chcel sa pochváliť úlovkom skôr... nevedno. Takú veľkú stratu krvi nedokázali ani lekári, ani nevšedná starostlivosť švagrinej nahradiť. A v modranskej matrike zosnulých v roku 1856 ako štvrté meno sa ocitlo jeho a takýto zápis: „Dne 22. decembra 1855 na polovce  príkopu jakovousi preskočiti chtěje, padl a v pádu ručnici tak nějak nešťastně potrhl, že mu vypálila a stehenní kost prostřelila, následkem čehož ve veľkých bolestech a mnohém krvácaní výšeuvedeného dne pokojne skonal.“ Bol 12. január 1856 deväť hodín večer. Zomrel v náručí Janka Kalinčiaka so slovami :  „Nerád by som umrel, ešte mám mnoho práce...“

■ ŠTÚROVÝMI SLOVAMI

štúr od bohúňaOsudné miesto, kde sa Ľudoví Štúr zranil, je vo vinohradoch, asi tri kilometre od Modry smerom na Šenkvice. Smrteľnú nehodu vo svojich spomienkach zaznamenali Daniel Lačný, debnársky majster, oddaný priateľ Ľudovíta Štúra, ktorý sa po jeho smrti staral o siroty po jeho bratovi Karolovi, niekedy viac ako o svoje vlastné deti, ďalej Ján Kalinčiak, významný prozaik štúrovej školy, rektor modranského gymnázia, ktorý v Modre pôsobil dvanásť rokov, a najmladší brat Ľudovíta Štúra – Ján.

Keď sa Janko Štúr od Jána Kalinčiaka dozvedel o nešťastí, pribehol do Modry. Ľudovít Štúr mu vtedy povedal : „Janko môj, čo by k tomu bolo všetko treba, aby sa to stalo v okamžení, čo by dlaňou plesol. Bo ja som mal pušku na pleci prevesenú, otvory pušky hore a kohútik spustený, nie natiahnutý. Ako som tú priekopu prekračoval, som sa skĺzol a naspäť letel. Vtom sa mi puška zošmykla z pleca, otvor pušky ku kĺbu ľavej nohy napravil a zavretý kohútik udrel o tvrdý predmet, buďto ľad, buďto kameň, alebo na veľmi zamrznutú zem, takže kapsľa dala oheň rana vpálila do kĺba. Vtom – strelu sám ani nepočujúc domnieval som sa, nemôžuc vstať, že som si nohu zlomil alebo vytkol, ale pohnúc telom v protivnom smere, videl som vypálený kabát a krv. Tak som zvedel, že som sa postrieľal...“

POCHOVAL HO HURBAN

Dom, kde Ľudovít Štúr zomrel, patril rodine Emreszovcov, z ktorej pochádzala Rosina, manželka brata Karola. Po smrti manžela (13. januára 1851) sa s deťmi presťahovala sem do rodičovského domu. A potom do prednej izby v dome priviezli jej ťažko zraneného švagra Ľudovíta. Tri týždne tu zápasil so smrťou, obstúpený najbližšími a najvernejšími priateľmi. Jozef Miloslav Hurban píše: „V najkrajšej sile muža mladého dokonal svoj beh v meste, ktoré si jeho obrazotvornosť dávno označila za čierne. Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí, ktoré zniesol následkom smrteľnej rany, lebo ani vybrať ju nedôverovali, ani k amputácii prikročiť neodvážili sa lekári...“ Po 12. januári 1856 nastal v Modre, ale aj v celom slovenskom národe hlboký smútok. Začali sem prichádzať slovenskí národovci zo všetkých strán, aby 15. januára odprevadili na poslednej ceste svojho priateľa, druha a duchovného vodcu. Hoci aj za prísnej asistencie Slovákom neprajného žandárstva. Smútočný sprievod prechádzal Modrou z domu, v ktorom Ľudovít Štúr naposledy vydýchol, smerom k cintorínu. Rakvu pokrýval biely závoj a zdobil veniec zo zimozelene s ružičkami. Spočiatku za zvukov trúchlivej hudby niesli rakvu dvanásti študenti miestneho gymnázia, ktorých neskôr vystriedalo dvanásť mešťanov  panslávov a potom dvanásť vinohradníkov, po ktorých niesli rakvu opäť študenti. O pohrebné obrady na cintoríne sa postaral vo všetkej úcte Štúrov priateľ (pôvodne jeho žiak) Daniel Minich. Rozlúčku so zosnulým mal jeho priateľ a veľmi blízky spolupracovník Jozef Miloslav Hurban.

 ■ NÁŠ VELIKÁN

Vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia, ideológ, organizátor slovenského národnooslobodzovacieho hnutia v polovici 19. storočia, kodifikátor spisovnej slovenčiny, filozof, historik, spisovateľ, básnik, pedagóg, redaktor. To všetko bol Ľudovít Štúr. Zostali po ňom jeho žiaci – štúrovci, ktorým voľakedy „velelo Ľudovítovo bohatierske čelo“, ako zažialil za ním o desať rokov neskôr Andrej Sládkovič. Štúrovou zásluhou slovenský národ nezomrel a jeho rodná reč – slovenčina – žije ďalej. A opäť môžeme na záver pripomenúť slová blízkeho spolubojovníka  Jozefa Miloslava Hurbana : „Ľudovít zostane večne mladým mužom, večne výtvorom peknej mladosti, idealistom bez úhony, muž pritom celý činu, ktorý i keď rozum váhal, duch sa k činu niesol, ktorého duch národa postavil a dejiny zapíšu ho po boku tých meteoristických géniov, čo na kratší alebo dlhší čas tu obsluhovali oltáre národnej osvety, poézie, vedy, slobody...“ Ľudovít Štúr bol prvým slovenským politikom, ktorý od slov prešiel k činom.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.