Nedávno som sa v jednej z európskych metropol zúčastnil na medzinárodnej vedeckej konferencii, venovanej rusínskemu národu a regiónu Podkarpatskej Rusi v medzivojnovom období rokov 1918 – 1939. Toto teritórium malo a má multietnický charakter s diaspórami Rusínov i Nerusínov po celom svete. Preto aj odborníci, čo sa venujú tejto problematike, prišli na konferenciu z troch kontinentov. Najviac však boli zastúpení referujúci z maďarských univerzít. A práve s kolegami, ktorí vedecko-pedagogicky a lektorsky pôsobia v Maďarsku, sme počas tohto niekoľkodňového podujatia diskutovali o vedomostiach poslucháčov histórie na vysokých školách v našich krajinách. Skoro mi vyrazilo dych, keď sa maďarskí vysokoškolskí učitelia sťažovali na katastrofálnu vzdelanostnú úroveň svojich poslucháčov o národných dejinách napriek tomu, že z dejepisu ako predmetu sa v Maďarsku na všetkých stredných školách už povinne maturuje. V tejto súvislosti sa nechcem zmieňovať o detailoch, ako napríklad, že maďarskí adepti historickej vedy nielenže nevedia zaradiť významnejších uhorských panovníkov do historického kontextu, ale ani nedokážu vymenovať, chronologicky včleniť a konkretizovať vrcholných predstaviteľov iba piatich dynastií, vrátane Arpádovcov, ktoré vládli počas skoro tisícročného trvania Uhorského kráľovstva. Maďarskí dejepisári dokonca hovorili o strate historického vedomia mladých historikov a všeobecne Maďarov, s čím ruka v ruke vraj ide i laxnosť v oblasti národného povedomia. Podľa maďarských vyučujúcich tento trend spôsobujú dva faktory, a to na prvom mieste globalizácia a paneuropanizmus. Podľa ich komentárov dokonca súčasní maďarskí študenti na úkor predimenzovaného vyučovania maďarského jazyka, literatúry a dejín preferujú angličtinu.
Podľa mňa svoje zohráva aj oficiálny výklad moderných maďarských dejín prvej polovice 20. storočia. Podľa tejto interpretácie sú všetky okolité susedné štáty a národy najväčší nepriatelia a neprajníci Maďarov a Maďarska. Maďarskí študenti a mládež, ktorým sú systematicky podsúvané tieto nacionalistické a šovinistické nezmysly, majú zrejme už dosť tejto údajnej krivdy na Maďaroch a začínajú o tejto základnej premise maďarskej historiografie ‒ že všetci v Karpatskej kotline a svetové veľmoci predstavovali zlo, len Maďari boli a sú jediní dobrí a spravodliví ‒ vážne pochybovať. To je asi hlavná príčina, za ktorou sa skrýva strata kedysi okázalého historického vedomia a národného povedomia mladých historikov a maďarskej mládeže vôbec. Sú už jazykovo zdatní a v dnešnej dobe záplav informácií aj z oblasti dejín, sprostredkovaných modernými technológiami, sa dozvedajú fakty o brutálnej uhorskej maďarizácii a strašných surovostiach brachiálnych orgánov do roku 1918 a v rokoch 1938 ‒1945 za tzv. Veľkého Uhorska, resp. horthyovského Maďarska. Nečudo, že mýtus o dobrých Maďaroch sama maďarská mladá generácia pochováva. A že neuvádzam niektoré konkrétnosti, činím tak len preto, aby som nekompromitoval svojich maďarských kolegov. Dúfam, že keď sa stretneme nabudúce, budú mať ešte lepšie správy o maďarskej zlatej mládeži!
Pavol PARENIČKA