Zmysel a význam  šiesteho októbra 1938

thumbnail

Dátum, na ktorý zabúdame, a pritom je v slovenských dejinách veľmi dôležitý. V našich dávnejších, ale predovšetkým v najnovších dejinách máme niekoľko veľmi dôležitých, priam zlomových dát, ktorým sa v súčasnosti zo strany určitých zoskupení historikov nevenuje náležitá pozornosť, ba neraz sa až obchádzajú, znevažujú, ak nie priam tabuizujú.

Spomeňme iba Žiadosti slovenského národa z 10. ‒ 11. mája revolučného roka 1848 s následným vyhlásením štátnej nezávislosti Slovenska 19. septembra v Myjave, potom Prosbopis cisárovi Františkovi Jozefovi  z 20. marca 1849, v ktorom sa už celkom jasne vyžadovalo obnovenie slovenskej štátnosti vo forme Veľkokniežatstva slovenského,  a  Memorandum slovenského národa zo 6. ‒ 7. júna  1861. Podobne z uplynulého 20. storočia takýto význam má reč jediného, vtedy aktívneho slovenského poslanca uhorského snemu v Budapešti Dr. Ferdiša Jurigu z 19. októbra 1918, bez ktorej by sotva bol 30. október s jeho Martinskou deklaráciou.

Ferdiš Juriga ‒ v tom čase jediný činný slovenský poslanec v zákonodarnom orgáne Uhorského kráľovstva, vo svojej dvojhodinovej reči formálne vyhlásil samourčovacie právo slovenského národa a vyslovil energický protest proti tomu, aby uhorský snem alebo vláda hovorili v mene Slovákov v politických veciach, pričom zdôraznil, že Slováci sa budú sami zastupovať na mierovej konferencii. Toto bolo jasným vypovedaním účasti Slovákov na spoločnej uhorskej štátnosti. Takýto deň by si každý iný národ zapísal medzi svoje pamätné dni.

 

VYHLÁSENIE AUTONÓMIE

Do celého radu nedoceňovaných historických momentov sa zaraďuje aj 6. október 1938.

V tento pamätný deň totiž odvahou vedenia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany dosiahol slovenský národ z vlastného rozhodnutia to, o čo takmer sto rokov predtým neúspešne prosil, ba aj so zbraňou v ruke sa pokúsil vybojovať, a potom aj dlhoročným  korektným politickým bojom sa márne pokúšal dosiahnuť: uznanie za samobytný národ s právom riadiť svoje osudy podľa svojej vôle. Toto znamenalo vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny v Žiline 6. októbra 1938.

Tí najstarší z nás to majú v živej pamäti, boli toho svedkami, ba niektorí aj aktívnymi činiteľmi. Ale, žiaľ, pre drvivú väčšinu dnešných dospelých občanov Slovenska, a najmä pre najmladšie generácie tento historický deň alebo vôbec nič neznamená, alebo dostali o tom v školách iba matné a najčastejšie skreslené až falšované poznatky. Preto nebude od veci, ak aspoň v najväčšej stručnosti načrtneme, ako došlo k 6. októbru  a čo ten deň znamenal  pre slovenský národ.

Pojem „autonómia“ sa začal v slovenskom politickom slovníku stále intenzívnejšie používať až po prechode Slovenskej ľudovej strany do opozície, teda po vstupe Slovenska do nového česko-slovenského štátneho útvaru,  prakticky od roku 1919.  V slovenskej politickej literatúre sa s ním však stretávame už najmenej od revolučných meruôsmych rokov. Všetky zásadné slovenské politické dokumenty 19. storočia obsahovali totiž požiadavky, ktoré smerovali k tomu, aby Slováci na svojej vyše tisícročnej postati mohli sami rozhodovať o najdôležitejších otázkach svojho spoločenského dania.

Ak sa naši predkovia v rokoch 1848/1849 domáhali, aby Slováci boli uznaní za národ a dosiahli všetky z toho vyplývajúce práva na používanie svojho jazyka v školách, kostoloch, súdnictve a vo verejnej správe, aby si volili svojich národných poslancov do uhorského parlamentu, v podstate žiadali kultúrnu a správnu autonómiu.

 

APELY NA VIEDEŇ

Už v nasledujúcom roku sa ozvali hlasy, ktoré volali do Viedne po „oddelení Slovenska od Maďarov“ a po „samospráve slovenských krajov“.  V Memorande národa slovenského z roku 1861 už nachádzame celkom formálnu požiadavku teritoriálnej autonómie  pod názvom Hornouhorské slovenské okolie.  Reakciou bola ešte tuhšia maďarizácia, ale idea samostatnosti neprestávala žiť v mysliach vedúcich osobností slovenského národa. Dokazujú to niektoré bojazlivé síce, ale predsa len jestvujúce prejavy zastrašených a ohrozovaných slovenských dejateľov, ale najmä, už aj pred vypuknutím prvej svetovej vojny, odvážne hlásané presvedčenie amerických Slovákov, ktorí tam využívali slobodu prejavu a pestovali tieto túžby národa, potláčané doma.

Tak v roku 1907 sa z iniciatívy Štefana Furdeka zišlo na Národnom slovenskom kongrese v Clevelande vyše desaťtisíc Slovákov a založili Slovenskú ligu v Amerike. Vyvolený zbor hlavných úradníkov sa nazval Národná rada, ktorá sledovala vývoj na Slovensku a rozvinula mohutné akcie, aby oboznámila americkú verejnosť so situáciou Slovákov v Európe. Keď sa niektoré skupiny vyslovili za spoluprácu s Čechmi, hneď sa ozval jeden z hlavných úradníkov Ligy Jozef Hušek, ktorý v časopise Jednota zo 14. augusta 1907 upozorňoval na nebezpečenstvo počešťovania Slovákov. Vyhlásil, že nie je proti spolupráci s Čechmi, ale „iba na federatívnom základe a pri vzájomnom rešpektovaní práv, obyčají a najmä jazykov jeden druhého. Túto líniu Jednota demonštrovala aj  článkom z 3. februára 1909, kde stálo: „Cieľom Slovákov malo by byť neodvislé Slovensko! Je to zákonitý, prirodzený, z povinnej obrany vyplývajúci cieľ.“

 

CLEVELANDSKÁ DOHODA

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa táto otázka stále viac konkretizovala a v roku 1915 vznikol prvý základný dokument o spolupráci Slovákov a Čechov ‒ Clevelandská dohoda. Uzavreli ju reprezentanti Slovenskej ligy a Českého národného združenia. Dohoda veľmi jasne a jednoznačne definovala cieľ tejto spolupráce ako „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou samosprávou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, s úplnou kultúrnou slobodou, teda i s plným užívaním jazyka slovenského, s vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským“. Na tejto báze americkí Slováci spolupracovali s Čechmi, obetovali veľkodušne státisíce ťažko vyrobených dolárov, ba i životy v Štefánikových légiách.

Po skončení svetovej vojny budúci prezident spoločného štátu Tomáš G. Masaryk rozriedil tento jasný obsah dohodnutej zmluvy zredigovaním a podpísaním oveľa menej jasnej Pittsburskej dohody. To už Hušek musel na Masaryka tvrdo naliehať, aby bol v texte dohody uvedený vlastný slovenský snem, čo Masaryk nijako nechcel pripustiť. Až keď videl neústupnosť Slovákov, tak to vsunul do textu a podpísal, aby získal aj slovenské podpisy. V Pittsburskej zmluve sa však  už nehovorí o zväzku štátov, teda o konfederácii, ale iba o spoločnom štáte

HLINKOV BOJ

slovenska_vlajka_2Predsa však aj to, čo dohoda obsahuje, stačilo, aby sa Slováci mohli opierať o tento dokument a na jeho základe vyžadovať svoje práva. Andrej Hlinka po tom, keď sa jeho začiatočné nadšenie za oslobodenie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi čoskoro trpko schladilo následkom konštatovania, že oslobodení Česi nechcú byť partnermi Slovákov, ale ich plánom je ovládať Slovensko a vytvoriť zo Slovákov nikdy nejestvujúci „československý národ“,  chytil sa práve Pittsburskej dohody ako hlavného nástroja svojho opozičného boja za práva a zachovanie národnej podstaty Slovákov. Tento boj sa začal vlastne už prvým vystúpením Andreja Hlinku ako jedného s nikým nezvolených, ale iba dôverníkom Prahy Vavrom Šrobárom navrhnutých poslancov za Slovensko. Bolo ich štyridsať z celkového počtu 256 poslancov, ale z tých štyridsiatich bolo deväť Čechov – medzi nimi aj Dr. Edvard Beneš a Alice Masaryková – a podľa náboženstva iba štyria praktizujúci katolíci napriek tomu, že obyvatelia Slovenska mali z osemdesiat percent katolícke vyznanie. Preto Hlinka už v úvode svojej reči v parlamente vyhlásil: „My sme tu samozvanci, sme tu na odporúčanie doktora Šrobára; my tu v mene národa nemôžeme hovoriť.“   Strhla sa proti nemu búrka protestov, a takto to pokračovalo takmer pri každom jeho vystúpení v parlamente. Hlinka však neustúpil, budoval svoju stranu, dožadoval sa autonómie a v roku 1925 získal vyše tridsaťštyri percent slovenských voličov, čím sa jeho strana stala najsilnejším politickým subjektom na Slovensku.  Stál neprestajne na základe spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale tuho bojoval za autonómiu pre Slovensko.

Pražskí politici ani ku koncu tridsiatych rokov nepochopili, že neústupnosťou voči Slovákom podrývajú korene vlastného štátu. Nechýbali ani rozumné hlasy českých politikov, ktorí varovali vládu pred nebezpečenstvom takýchto postojov, ale všetko bolo márne.  Keď sa potom 5. júna 1938 na oslavu 20. výročia Pittsburskej dohody zišlo do Bratislavy stotisíc Slovákov s delegáciou amerických Slovákov, ktorá doniesla originál toho vzácneho dokumentu,  taliansky novinár vidiac takéto nadšené masy položil Hlinkovi otázku, či si Slováci vlastne neželajú samostatný štát. Hlinka mu odpovedal: „Je taký národ na svete, ktorý by nechcel byť samostatným?“  Pri tomto masovom stretnutí s národom Hlinka ako keby bol prorockým tušením predvídal to, čo sa udialo po jeho blízkom odchode do večnosti.

 

ŽILINSKÉ ROZHODNUTIE

Keď sa potom v jeseni medzinárodná situácia vyvinula tak, že došlo ku kapitulácii Česko- Slovenska pred Hitlerom, ktorému veľmoci v Mníchove prisúdili sudetské kraje, Hlinkov nástupca Dr. Jozef Tiso vyvodil z toho logické dôsledky. Veď už v roku  1924 Tiso v časopise Slovák celkom jasne verejne vyhlásil: „Nepoviem nič nového, keď tvrdím, že autonómiu Slovenska my vydobyjeme len pomocou svetových mocností, ktoré sú na čele Spoločnosti národov, kde sa riešia medzinárodné otázky.“ (Slovák týždenník,  č. 17/1924, s. 1). Lenže v roku 1938 Spoločnosť národov už bola v Európe bezmocná a nahradili ju štyri európske mocnosti, ktoré suverénne rozhodovali pri riešení medzinárodných problémov.

Po Mníchovskej dohode, keď sa Beneš 5. októbra 1938 zbabelo vzdal svojej funkcie prezidenta republiky a za pomoci Stalina odletel do Anglicka, Tiso vo svojej zodpovednosti predsedu najväčšej politickej strany Slovenska, ktorá podľa vládou zatajovaných výsledkov augustových volieb do obecných zastupiteľstiev získala absolútnu väčšinu hlasov, zvolal do Žiliny členov Výkonného výboru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ku ktorým sa spontánne pripojili aj vedúce osobnosti všetkých občianskych strán, a dal vyhlásiť autonómiu Slovenskej krajiny.

AKO INÉ NÁRODY...

Tiso ešte aj vtedy v duchu Andreja Hlinku zostal verný spoločnému štátu. Oznámil toto rozhodnutie slovenských politických síl pražskej vláde, ktorá dočasne vykonávala aj funkciu hlavy štátu. Vláda  vyhlásenie autonómie schválila a zverila vedenie slovenskej autonómnej vlády Jozefovi Tisovi a prevzala záväzok, že do tridsiatich dní sa postará o náležitú úpravu ústavy, aby autonómia Slovenskej krajiny bola aj ústavne zakotvená.  Meškala s tým však až do 22. novembra.Podstatnou náplňou a politickým významom 6. októbra 1938 je teda splnenie sekulárnych túžob slovenského národa, aby si mohol sám nad sebou vládnuť ako iné národy,  a  korektné legalizovanie tohto cieľa ústavným zákonom,  a to pokojnou cestou bez akýchkoľvek násilností alebo revolučných hrôz. A následne účinná snaha o zmierenie a zjednotenie občanov na základe životných záujmov národa. Z historického hľadiska vyhlásenie autonómie treba pokladať za vysoko dôležitý politický čin nielen vnútorného, ale aj medzinárodného charakteru. Sám Hitler sa v marci 1939 priznal, že o Slovákoch bol veľmi málo a nepresne informovaný najmä z maďarských a českých prameňov a že iba z kontaktov svojich blízkych spolupracovníkov s politikmi autonómnej Slovenskej krajiny si uvedomil, že jestvuje aj slovenský problém.  Nebyť toho, v marci 1939 veľmi pravdepodobne by bol Slovensko postihol krutý osud anonymného územia, rozkúskovaného medzi svojich troch susedov.

Milan S. ĎURICA 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.