Európa v očakávaní americkej voľby
V utorok piateho novembra 2024 sa budú konať v USA prezidentské voľby a tiež voľby do oboch častí Kongresu, voľby 435 členov Snemovne reprezentantov a tridsiatich štyroch zo sto senátorov.
Tieto voľby sú od začiatku politickým trápením. Len menšina voličov očakávala zdarné súperenie kandidátov, až sedemdesiat percent by si podľa prieskumu už v apríli želalo iného kandidáta ako prezidenta Joea Bidena. Vyše šesťdesiat percent nechcelo Donalda Trumpa. Ale Biden v Demokratickej strane a Trump v Republikánskej strane nepripustili konkurenciu, presadili sa. Amerika po prvý raz čelila voľbám najstarších prezidentských kandidátov všetkých čias – 81-ročnému Bidenovi a 77-ročnému Trumpovi.
■ BRÁNILI VÝMENE
To, že sa Biden a Trump presadili vo svojich stranách, však znamenalo, že zamedzili, znemožnili generačnú výmenu. Trump stranu republikánov ovládal od začiatku železnou rukou. U demokratov bola iná situácia – rozličné prúdy od populistov, stúpencov kultúrnych vojen boja proti rasizmu, za veľkorysú prisťahovaleckú politiku a LGBT práva, ako aj liberálny prístup k potratom až po technokratov, stúpencov globalizácie a voľného obchodu – nevedeli dosiahnuť kompromis, a tak im vyhovoval pre všetkých prijateľný Joe Biden. Stal sa kandidátom demokratov jednoducho preto, že nebolo inej alternatívy. Aj v Kongrese to bolo ešte v januári rovnaké – na čele Snemovne reprezentantov bola Nancy Pelosiová, ročník 1941, a na čele senátu 73-ročný Chuck Schumer, a obaja držali svojich straníkov vo svojom košiari.
■ STRANÍCKA DEMOKRACIA
Nečudo, že volebný rok 2024 nazvali v Európe poslednou bitkou gerontokratov a európske médiá hovorili o straníckej, partajnej demokracii, lebo okrem strán sa nikto nepresadí. Napokon aj samotné voľby určia vždy stranícke zjazdy, tie nadšené masy, ktoré vidíme povedzme na Trumpovych mítingoch, nevolia prezidenta priamo, volia voliteľov z jednotlivých štátov, a až tí určujú, kto sa vlastne stane prezidentom. Rozhodne počet voliteľov z jednotlivých štátov, viazaných rozhodnutím strán, a nie počet voličov, ktorí im dali hlasy. V USA sa rozoberali možnosti superstarých (superagers). Dokonca spoločnosť Club Vita urobila rozsiahlu genetickú analýzu kandidátov, pričom Joeovi Bidenovi predpovedali, že sa dožije deväťdesiatjeden rokov a Trumpovi deväťdesiatich rokov, teda že obaja by mohli zvládnuť štyri prezidentské roky. Problém demokratov spočíva aj v nedostatku skúsených politikov s praxou spravovania štátu. Dlhé roky sa rezervy demokratov čerpali z radov guvernérov jednotlivých amerických štátov. V roku 2010 z päťdesiatich guvernérov bolo dvadsaťdeväť demokratov; v minulých rokoch ich bolo iba šestnásť...
■ PREPRIAHANIE U DEMOKRATOV
Biden chcel využiť kandidatúru z postu úradujúceho prezidenta, čo mu malo poskytnúť všestrannú mediálnu výhodu. Ukázal sa však pravý opak – všetky verejné vystúpenia v nahote ukázali jeho neschopnosť. Demokratickej strane neostala iná možnosť, ako prepriahať a nasadiť dovtedy nevýraznú viceprezidentku Kamalu Harrisovú s prisťahovaleckým životopisom, ženu tmavej pleti s ázijskými koreňmi, ktorej volebnú kampaň organizuje schopná manažérka hispánskeho pôvodu. Kým Biden nemal počas celej kampane nijakú reklamu, nijaké suveníry, nijaké tričká, čapice, Kamala Harrisová od prvých chvíľ ovládla scénu najprv svojím šarmom a potom energickým nasadením, čo bol očividný priepastný rozdiel oproti Bidenovi. Ten sa síce vzdal kandidatúry, ale chce byť prezidentom až do konca mandátu. Inaugurácia nového prezidenta po novembrových voľbách bude vo Washingtone 20. januára 2025. Podobná situácia bola v roku 1968. Vtedy boli USA naplno zaneprázdnené dlhoročnou krvavou vojnou vo Vietname. Lenže vtedajší prezident Johnson odmietol kandidatúru prijať vzhľadom na nepopulárnu vojnu v Ázii, kde mali USA státisíce vojakov. Preto sa namiesto neho demokratickým kandidátom stal viceprezident. A prehral! Terajší stav ukazuje isté právne medzery – ako je možné, že Biden nemôže byť kandidátom na funkciu prezidenta, ale môže byť prezidentom, môže byť v takom vplyvnom úrade ešte takmer pol roka. Najdôraznejšie na to poukazujú kritici z Trumpovho tábora. Ale túto otázku si kladie mnoho ľudí vo svete, ktorí videli po dlhé týždne zjavné prejavy slabosti amerického prezidenta v krátkom čase medzi 12. marcom, keď sa začala kampaň, a 22. júlom, keď sa vzdal a za nástupkyňu vybral viceprezidentku Kamalu Harrisovú. Kto vlastne vládne v USA, kto je vlastne rozhodujúci, ak je prezident nemohúci?
■ TATRANSKÁ OZVENA
Toto všetko súvisí síce so šesťdesiatymi voľbami prezidenta USA, ale mimoriadne sa dotýka aj pomerov v politike a médiách na Slovensku. Médiá, ktoré už pred dlhým časom, vlani či dokonca predvlani, kriticky sledovali prezidenta Bidena a jeho politiku či európsku politiku a kriticky americké stanoviská, boli dokonca označované za proruské, za nahrávačov Putinovi. Nikdy predtým americká predvolebná kampaň tak nerozdelila politiku a najmä médiá na Slovensku ako prístup k hodnoteniu prezidenta Bidena. Nálepkovaniu sa pod Tatrami nevyhli ani výrazné komentátorské postavy, scéna sa rozdelila na tých, ktorí jednoznačne predpokladajú víťazstvo Trumpa, a tých, čo sa usilujú čo najviac obhajovať pozície Bidena či demokratov. A najmä takú Európu, ktorá bude plne alebo ešte väčšmi v závese USA.
■ ROKY POMSTY?
Otázka teda znie – čo môže Európa, Európska únia očakávať od Trumpa a čo od Harrisovej? Trump je povestný tlakom na to, aby európske štáty vynakladali viac na obranu. Ostrý kritik Nemecka Richard Grenel, prezývaný malý Trump, v Berlíne bol veľvyslancom, zrejme bude ministrom zahraničných vecí. Otázka je, či Trump nechá Európu osamotenú vo vojne na Ukrajine, či bude ďalej kritizovať EÚ a NATO. Trump má dlhý zoznam nepriateľov, jeho štyri roky budú aj rokmi pomsty. A čo očakávať v Európe od nevýraznej Harrisovej, ak by na vlne odporu voči Trumpovi vyhrala? Vo februári sa na konferencii v Mníchove prihlásila „skalopevne plniť svätý záväzok posilňovať NATO a byť pevne na strane Ukrajiny“.
Dušan D. KERNÝ ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA