Nezabúdať na Andreja Hlinku


Hlinka - kňaz štvorecBratislavskí matičiari k roku vedúcej osobnosti slovenského národného hnutia

Nezabúdať na Andreja Hlinku

Marta BULLOVÁ - Foto: snn.sk

Matica slovenská vyhlásila rok 2014 za Rok Svätopluka a Andreja Hlinku. Bratislavskí matičiari zo Starého mesta si tiež pripomenuli 150. výročie narodenia významného človeka, slovenského rímskokatolíckeho kňaza, politika, vedúcu osobnosť slovenského národného hnutia – Andreja Hlinku. O tomto skvelom mužovi slovenských dejín im prednášal prof. PhDr. Róbert Letz, PhD., vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave.

Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej (dnes súčasť Ružomberka) ako jedno z deviatich detí pltníckeho faktora Sidora – Hlinku. Po získaní základného vzdelania v rodnej obci vďaka svojmu nadaniu a významnej podpore miestneho učiteľa Holdoša vyštudoval piaristické gymnázium v Ružomberku. V  tomto meste často navštevoval svoju blízku rodinu – profesora Karola Krčméryho, a tu si svoje národné uvedomenie upevnil. Vyššie gymnázium absolvoval v Levoči. Teológiu vyštudoval v Spišskej kapitule a 19. júna1889 ho vysvätili za kňaza. Už v seminári ho poburoval zákaz používania slovenčiny. Spočiatku pôsobil na Orave. Jedným z jeho prvých kaplánskych pôsobísk bolo Zákamenné-Klin, kde sa narodil biskup Ján Vojtaššák, ktorého stihol podobný osud, čo sa týka perzekúcií (zomrel 4. 8.1965 v Řičanoch). Hlinka vystriedal mnohé farnosti a všade bol organizátorom spoločenských podujatí a národno-osvetových prednášok. Začiatky jeho politickej angažovanosti sa spájajú s pôsobením vo farnosti Tri Sliače. Farárom sa stal 2. marca 1905 v Ružomberku. Už v roku 1898 v ružomberskom okrese kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany, ktorý sľuboval riešenie otázok nemaďarských národov. Sľuby tejto strany sa nenaplnili, preto sa s ňou v roku 1901 rozišiel. Začiatkom decembra 1905 sa stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany, ktorá vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, národnostného zákona, bojom proti úžere a vysťahovalectvu.

SUSPENDÁCIA A VÄZNENIE            

Spišský biskup Alexander Párvy Andreja Hlinku za to 4. mája 1906 suspendoval z farského úradu a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary ho zbavil výkonu kňazského povolania. Koncom júna 1906 ho v Ružomberku uväznili a v následnom politickom procese  súdili spolu s pätnástimi spoločníkmi. Jeho obhajobu základných práv slovenského národa označili za poburovanie proti Maďarom. Odsúdili ho na dva roky väzenia, tisícpäťsto korún pokuty a šesťstoosemdesiat korún súdnych trov. Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci Černová ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že sa zúčastní na posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola  27. októbra 1907  sa  stala tragédia. Uhorskí žandári zastrelili pätnásť ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila pravú tvár uhorskej vlády a útlak slovenského národa.

ĎALŠIE REPRESIE

Hlinka si odpykal vyše dvojmesačný trest (vrátane väzby cez Vianoce 1907) v segedínskom väzení. Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu tisícsedemsto korún. Celková výška trestu bola neskôr stanovená na dva roky a deväť mesiacov väzenia. Spor Hlinku s Párvym riešil aj Vatikán a 27. februára 1909 jeho suspendovanie nepotvrdil, Párvy ho musel zrušiť. Andrej Hlinka sa o tom dozvedel vo väzenskej cele.

Hlinka - kňazKoncom júla1913 vystúpil zo Slovenskej národnej strany, obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna však zabránila strane vyvinúť väčšiu činnosť, ale aj tak sa od roku 1916 činnosť SĽS aktivizovala. Andrej Hlinka nepoľavoval v aktivitách a činorodosti. V roku 1907 sa stal zakladateľom Ľudovej banky (funkciu predsedu jej správy prevzal až v roku 1910). Pôsobil aj vo vedení Slovenskej národnej strany. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenských ľudí, bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918, spoluautorom Memoranda slovenského národa a účastník Parížskej mierovej konferencie 20. septembra 1919. V máji roku 1918 na porade dvadsiatich piatich významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu aktivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom výkonného výboru SNR. Z tých dní je známy jeho výrok: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

PROGRAM AUTONÓMIE

Protikatolícka orientácia v Čechách, ale i na Slovensku bola podnetom na to, že v decembri 1918 v Žiline sa obnovila Slovenská ľudová strana. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Keď nenašiel pre autonomistické požiadavky pochopenie u centralistickej československej vlády v Prahe, v roku 1919  podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom cestu na mierovú konferenciu do Paríža, kde predložili otázku autonómie Slovenska na medzinárodné fórum. Tento krok však v konečnom dôsledku nebol úspešný. Po návrate na Slovensko ho zaistili a sedem mesiacov internovali v Česku. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca. Po oživení Matice slovenskej v roku 1919 sa stal členom jej výboru a v roku 1920 ho zvolili aj za predsedu Spolku sv. Vojtecha. Túto funkciu zastával až do roku 1938.

            Slovenskú ľudovú stranu, ktorá mala od roku 1925 názov Hlinkova slovenská ľudová strana, volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v rokoch 1918  – 1938 jej poslancom v pražskej Poslaneckej snemovni a v rokoch 1921 – 1938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal zamedziť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (trebárs 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine).

ZA SLOVENSKÚ VEC

Hlinka bol výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal symbolom zápasu za práva slovenského národa. Za svojho priameho ideologického nasledovníka považoval Karola Sidora. Dvadsiateho piateho apríla 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky, schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Zb. Podľa §1 tohto zákona sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Túto vetu vytesali do kameňa a umiestnili v budove Slovenského snemu. Telesné pozostatky A. Hlinku najprv uložili na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1938  slávnostne preniesli do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Počas celého obdobia autonómie Slovenska a prvej Slovenskej republiky sa šíril Hlinkov kult. Jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládežHlinkova garda, aj keď Hlinka nemal vplyv na ich založenie ani vedenie. Po roku 1948 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.