Odvaha Piťa Oľhu

AKO BOLO, ČO BOLO

Peter VALO

Peter VALO štvorecDňa 23. marca 1939 vtrhli na východné Slovensko bez vypovedania vojny maďarské vojská. Prvá Slovenská republika mala pár dní. Jej armáda neexistovala. Útočníci predpokladali, že bez boja obsadia ďalšie územia. Omyl. Útok vyvolal vlnu vzdoru. Proti agresorom sa postavili aj tí, čo Slovenskej republike dovtedy neverili. Počas budovania komunizmu sa o obrane Slovenska v marci 1939 nehovorilo.

Všetko, čo súviselo s prvou Slovenskou republikou, malo ostať čierne. Táto tendencia pokračovala u viacerých historikov aj po „nežnej revolúcii“. Svetlé miesto slovenských dejín malo aj po „neholúcii“ ostať zapadnuté prachom. S dramaturgom Štefanom Oľhom a historikom Lacom Deákom sme pripravovali scenár pre televízny dokument. Vtedajšia programová šéfka košického štúdia chcela projekt zlikvidovať pred nakrúcaním. Keď sme film Veľký poker alebo Malá vojna vďaka Oľhovej tvrdohlavosti dokončili, tak sa postarala o to, aby ho zaradili na največernejší vysielací čas. Neskôr v Bratislave vybavovala, aby ho o rok nereprízovali. V takejto situácii sme sa s Piťom (ako Oľhu familiárne volali kamaráti) pustili do druhej časti, ktorá hovorila o maďarskom bombardovaní Spišskej Novej Vsi.

V uliciach mesta sme našli žijúcich svedkov. Jedni si spomenuli na pohreb obetí. Iný videl na vlastné oči zabitého Jozefa Hornu, ktorý mal mozog v čapici. Anton Kret videl slovenskú stíhačku, ktorá odštartovala proti maďarským bombardérom. Na kameru hovoril málokto. Prečo? Občania Spišskej Novej Vsi, ktorým maďarské bomby zabili príbuzných, mali za socializmu problémy. Pamätník obetiam bombardovania, ktorý postavili na námestí pri kostole, po prevrate v roku 1948 zlikvidovali. Primátor nás usmernil na cintorín s tým, že tam dali tabuľu. Aj sme ju našli. Bola z čierneho mramoru. Nápis oznamoval, že ju venovali obetiam bombardovania z 24. marca 1939. Kto hádzal bomby na mesto, sme sa nedozvedeli. Tak ako sa to nedozvieme na tabuliach, ktoré na južnom Slovensku venovali pamiatke povraždených Židov alebo nešťastníkov, ktorých príslušníci maďarských Šípových krížov povešali na košickom námestí.

Keď košický štáb začal na cintoríne baliť, produkčný sa sklonil pod mramorovú dosku. Na jej rube stálo, že bývala náhrobným kameňom na hrobe Alexandra Kleinbergera, ktorý umrel v roku 1937. Kameraman zaliezol pod tabuľu a nasnímal nápis. Piťo zase bojoval za tento film ako lev. Zaujímalo ma, kde bral tú zaťatosť a odvahu. Vysvetlil mi to po svojom. „Vieš, ako päťročný som býval u prababky na Soľnej Bani. Mamin brat Mikloš bol veľký športovec. Raz prišiel domov na bicykli. Prosil som ho: ‚Mikloš, Mikloš, povož me na bicykľu!‘– ‚Ale daj mi pokoj, ja nemám teraz času,‘ odsekol Mikloš. Ja zase: ‚Mikloš, Mikloš, povož me na bicykľu!‘ On odvrkol: ‚Ale daj mi pokoj, nevidíš, že še holim!‘ Bežal som za babkou: ‚Babko, babko, Mikloš me nechce povožic na bicykľu.‘ – ‚Vysraj še mu na taky bicigeľ!‘ povedala babka. Tak som šiel. Po chvíli som bol nazad: ‚Babko uš!‘ – ‚Co uš?‘ opýtala sa babka. Víťazne som jej oznámil: ‚Uš som še mu vysral.‘ Keď prababka vyšla von, na zadnej stopke vyblýskaného Miklošovho bicykla visel ‚gnotek‘, ktorý tam Piťo urobil, ako povedala babka.“ Nebolo treba odvahu. Stačilo urobiť, čo sa povedalo. „Vieš, čo je u nás tá najväčšia sranda? Keď sa niekto pomýli a povie pravdu alebo urobí to, čo si myslí,“ zasmial sa Piťo. Môj kamarát zomrel v roku 2009.

V tom istom roku nemalo vedenie Slovenskej televízie odvahu odvysielať na okrúhle výročie Malej vojny naše filmy. Namiesto toho odvysielali sedemminútový patvar, ktorý bez súhlasu autorov vystrihal z našich filmov a pod svojím menom uviedol Vladimír Seman.

Dvadsiateho tretieho marca si opäť pripomenieme výročie Malej vojny... čo na to STV?



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.