Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský na Svetovej výstave  vo Viedni

Z litografie pamäti slovenského polyhistora

Pavol M. KUBIŠ – Foto: panoramio.com. archív SNN

 Svojou literatúrou obveseľoval v čase, keď slovenská beletria plnila skôr spasiteľskú funkciu. V pomatičnom období sa však nebál do svojich humoresiek, fejtónov a čŕt vniesť nefalšovaný humor. Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský sa narodil pred sto deväťdesiatimi rokmi 4. marca 1824. V roku 1873  sa vo Viedni uskutočnilo grandiózne podujatie: svetová výstava. Centrálne výstavisko vybudovali v známom Prátri. Názorným dokladom o jeho vzhľade je dodnes zachovaná farebná kameňotlač T. Neumanna (tlačil H. Gerhart)  Náhodne objavený grafický list je o to cennejší, že dnes by sme už  márne hľadali nejaký pôvodný katalóg výstavy alebo dokumentárnu fotografiu z tejto udalosti. Spomínaná farebná litografia areálu svetovej výstavy zachytáva ústrednú architektúru výstaviska – smelú konštrukciu rotundy a hlavnú os na ňu z dvoch strán napojeného dlhého koridoru s priečnymi krídlami a s množstvom voľne stojacich pavilónov uprostred parčíkov s vodometmi. Nevenoval by som sa tak obšírne opisu tejto scenérie, keby som sa o tomto svetovom fóre nebol náhodou dozvedel zaujímavú informáciu spojenú s osudmi slovenského polyhistora (tak by sa popri Matejovi Belovi mal označiť), ktorého však skôr poznáme iba ako lekára a spisovateľa. Áno, ide o Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského, ktorý v lete roku l873 spolu s manželkou na radu priateľov (po úmrtí svojich troch detí) pobudol dva týždne – aby sa „rozptýlil“ – práve na Svetovej výstave vo Viedni.

Staromaďarské kmene ešte neboli v Karpatskej kotline, keď starí Slováci už mali kráľa

Svätoplukov kráľovský titul je vierohodný

Peter MULÍK – Foto: archív SNN

Titulatúra panovníkov sa vyvíjala v každom civilizačnom okruhu osobitne. Slovanský svet, do ktorého sme v 9. storočí patrili, mal svoje zvyklosti titulovania panovníkov, ktoré boli odlišné od používania titulov povedzme v antickom (gréckom a rímskom), v germánskom a v islamskom prostredí. Práve v rímskom antickom prostredí vznikol titul rex, ktorým v latinských prameňoch niekedy označujú nášho panovníka Svätopluka I. Veľkého.

Výtvarník a editor Milan STANO o učiteľovi a priateľovi Ernestovi ZMETÁKOVI

Keď nemáš poriadok na palete, nemáš ho ani v hlave...

Milan STANO – Portrétna kresba a fotografie: autor

Jeho drevorezy som poznal odmalička. Ako desaťročnému mi rodičia darovali na narodeniny knihu Slovenské ľudové rozprávky od Sama Czambela. Ilustroval ju práve Ernest Zmeták. Obrázky v knihe ma očarili. Neskôr som sa veľa od neho naučil. Boli sme priatelia. Každý, kto sa zaoberá na Slovensku výtvarným umením, pozná dielo tohto skvelého majstra a zberateľa, ktorý by sa nedávno dožil deväťdesiatich piatich rokov. Smrť ho však z nášho stredu vytrhla pred desiatimi rokmi. Po skončení štúdia grafiky na „šupke“ (SŠUP) som často rámoval svoje drevorezy v ramárstve na bratislavskom Kollárovom námestí. Vedúcim tu bol pán Baďura, bývalý letec. Raz, bolo to niekedy koncom roku 1971, som prišiel do dielne. Vraví mi: „Vidím, že sa vám páči Zmeták. Poznáte sa?“ – „Nie, osobne sa nepoznáme, ale veľmi rád by som sa s ním zoznámil. Aký je to človek?“ – „Uvidíte, každú chvíľu sa zjaví, pred polhodinou mi telefonoval, že príde.“

V javisku pamäti stále zostáva, aj keď opustila scénu života pred dvadsiatimi rokmi

Naďa Hejná – hviezda komédií, drám i tragédií

Milan POLÁK – Foto: Divadelný ústav, Bratislava

 Na rozdiel od iných umení, trebárs literatúry, výtvarného umenia či filmu, divadlo má tú zvláštnosť, že je umením prítomného času. Aj tie najslávnejšie divadelné diela, keď za nimi spadne posledná opona, akoby odišli do zabudnutia. Zostane po nich síce zopár svedectiev, povedzme fotografie či novinové články, pre pamätníkov zostávajú zážitky z nich v spomienkach, ale ako umelecké diela prestanú jestvovať v čase a priestore. To sa v istom zmysle dotýka aj divadelných umelcov a z nich nadovšetko hercov. Ale zasa: nie všetkých. O jednej osobnosti, ktorej pamiatka je stále živá, o Nadi HEJNEJ (16. 10. 1906 – 7. 2. 1994), budú nasledujúce riadky.

Pre Slovákov má pseudonym Hviezdoslav cveng najvyššej literárnej hodnoty

Zvádzal ho svet, zostal verný rodnej hrude

Pavol M. KUBIŠ – Foto: archív SNN

       ...Dedinôčka je to, kde som sa narodil,

                 v tichej nevinnosti prvé roky chodil.

                Nevedel, čo je žiaľ, necítil bolesti,

                 len matkine slová a bozkov jej slasti.                      

Takto ospieval kežmarský študent vo svojich Básnických prviesenkach svoju rodnú dedinku Vyšný Kubín, ktorá sa mu videla po ťažkých vnútorných bojoch národného prebudenia dvojnásobne drahá. Rodisko a krása oravskej prírody trvalo zapôsobili na vnímavú dušu mladého šuhaja. A rodnej hrude zostal básnik verný po celý život. Pod týmto dojmom (a v slovnom sprievode Eleny Hegrovej-Novákovej) kráčam od Dolného Kubína smerom do Vyšného Kubína, aby som vyhľadal miesto, kde stál rodný dom nášho básnika Pavla Országha-Hviezdoslava. Cesta v časoch, keď tade chodieval, bola vysadená topoľmi. Predo mnou je stále Choč...

Keby Ján BOTTO nenapísal iné len Smrť Jánošíkovu, aj tak by bol slovenský klasik

Novej piesni zhrmieť treba!

Pavol M. KUBIŠ – Foto: Emil SEMANCO      

Novej piesni zhrmieť treba... Tak burcoval z driemoty mladé Slovensko v roku 1847 najmladší zo štvorice veľkých štúrovských básnikov Ján Botto. Svojou poéziou a najmä slávnou a nenahraditeľnou Smrťou Jánošíkovou najúplnejšie scelil ľudovú piesňovú tradíciu protifeudálneho odboja s myšlienkami sociálneho boja proti novému útlaku v druhej polovici 19. storočia. Banská Bystrica, Lazovná ulica, objekt s popisným číslom 11, katastrálne číslo 374. Dom bol majetkom staršej, takmer choromyseľnej pani Okoličánky. Bol v ňom práve voľný trojizbový byt na prvom poschodí... Ján Botto mal problém veru len s tým, ako a čím zariadiť v byte tri izby. Nakoniec to vyriešil tak, že v jednej izbe spával, v druhej mal knižnicu a v tretej „hosťovskej“ – ako ju honosne volával – mal zložené svoje celoživotné mernícke náčinie – zememeračské propriety, haraburdie. Takto to približuje naslovovzatý znalec jeho života Pavol Vongrej (Dvaja romantici, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 1994).

Biskup Vojtaššák sa odvážne postavil na obranu slovenského národa pred maďarizáciou

Stelesňuje mravný étos vynikajúcich Slovákov

Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SNN, (se)

Vyše roka je verejnosti dostupná obsiahla monografia Pohľady na osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka, ktorá vyšla v Nadácii Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka. Ľuboslav Hromják a kolektív autorov v nej poskytujú ucelený pohľad na osobnosť Jána Vojtaššáka i na zložité obdobie, v ktorom žil. Slovenská historiografia ho, žiaľ, dosiaľ nedokázala pochopiť a uviesť do dejín slovenského národa.

Tvoriť mohol pár rokov, ale vyprojektoval hrdé, architektonické skvosty

Potrhaný život profesora Kramára

Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN

Keď si vtedajší minister kultúry Ivan Hudec päť rokov po novembri 89 zavolal veľkého slovenského architekta Eugena Kramára, aby mu oznámil, že bude mať tú česť udeliť mu cenu za celoživotné staviteľské dielo, pán profesor sa iba trpko pousmial a vraví: „Akéže celoživotné, pán minister. Tých pár rokov, čo som mohol naozaj tvoriť, zrátam na prstoch. Inak som musel čosi kresliť v kúte ateliéru alebo trčať v base...“

Kapitán in memoriam Imrich Jacko-Lysák patrí k hrdinom protifašistického odboja

Nálepkovi zabezpečil prechod k bieloruským partizánom

Text a foto: Mojmír LYSÁK

Predposledný deň minulého roka uplynulo presne sedemdesiat rokov od smrti Imricha Jacka-Lysáka, ktorý v čase druhej svetovej vojny bojoval na Ukrajine proti nemeckým fašistom. Padol pri oslobodzovaní obce Ruda pri Bielej Cerkvi v Kyjevskej oblasti. Pochádzal z Brezovice nad Torysou pri Sabinove, kde sa narodil 3. júna 1912. Od septembra 1934 pôsobil ako učiteľ rímskokatolíckej ľudovej školy najskôr v Davidove a neskôr v Nižnom Slavkove...

Spomienky Vladimíra Gráfa, syna exulantského spisovateľa a matičiara Štefana Gráfa

Odišiel, keď mu zastrelili priateľa

Dušan D. KERNÝ – Foto: autor

V  deväťdesiatych rokoch bolo pre Bratislavčanov dosť bežné kupovať si na vidieku polovicu prasaťa na „domáce“ zabíjačky. Dostal som tip na družstvo v dedine na Záhorí, neďaleko rodiska Martina Benku, presnejšie v obci, kde sa narodil iný známy slovenský maliar – Dominik Skutecký. Že vraj je tam výhodná cena. Tak som tam zatelefonoval. Povedali mi: samozrejme, príďte si pre mäso na Gráfovu ulicu do Gajár. A na aké meno máme urobiť rezerváciu? Na meno Gráf, v Gajaroch sa narodil môj otec, povedal som za smiechu na oboch stranách linky...