Peklo v červenom očistci


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

Peklo v červenom očistci

Peter VALO

Jána Košúta väznili v stalinských gulagoch. Stretol som sa s ním u pátra Antona Hlinku, kde mi dal čítať rukopis sugestívne vyrozprávanej autobiografie Cez červený očistec. V júli preletela tlačou správa, že čestný predseda sekcie násilne odvlečených Svetového združenia bývalých česko-slovenských politických väzňov zomrel vo veku 87 rokov.

Pred príchodom frontu dostal povolávací rozkaz na vojenský výcvik, z ktorého ušiel. Po príchode Červenej armády ho zaistila NKVD. Takmer deväť rokov prežil ako väzeň číslo Ž – 602 v gulagoch OLP 33 NKVD – Jagrinlag a Ozerlag – na Sibíri. O peklo na zemi sa starali dozorcovia a kriminálnici, ktorí tu zaviedli zákon podsvetia: „Ty zdochni dnes, ale ja zajtra!“

„Trestanecké tábory boli ušľachtilým zariadením pre všetku tú spodinu, zberbu, čvargu, zbojníkov a banditov, ktorými bol presiaknutý celý Sovietsky zväz. Na večnú škodu boli tieto tábory zneužité na likvidáciu inteligencie, náboženstva a triezvo zmýšľajúcich ľudí. Opozícia sa do táborov nedostala, tú nemilosrdne vystrieľali...“

Košútova knižka je plná otrasných zážitkov a hlbokomyseľných postrehov. Do pamäti sa mi zaryla epizódka s bývalým oficierom J. M. Borbittom. Bol nositeľom cárskych aj boľševických vyznamenaní. Keď zistil, že Košút je Slovák, porozprával mu, že keď Nemci obsadili Kyjev, robil hoteliera. Ubytovával a hostil nemeckých oficierov. Mal ich dôveru a súčasne o nich informoval sovietsku stranu. Neskôr ho poverili, aby vyhodil do vzduchu Uspenský chrám Lavry Pečorskej v čase, keď v ňom bude slúžiť omšu slovenský prezident, kňaz, doktor Jozef Tiso. Borbitta zaskočilo, že Tiso a jeho suita prišli do Kyjeva bez ochranky. Pri vodke sa spriatelil s jedným z dôstojníkov, ktorý mu daroval svoj dôstojnícky kordík. Kým sa kňaz prezident modlil, Borbitt popíjal s jedným chlapiskom z jeho sprievodu, ktorý „mal bujné vlasy a bokombrady skoro ako Žid“. Medzi rečou spomenul, že sa doma zaoberá propagandou, na čo Ján Košút usúdil, že to musel byť len známy bohém a sveták Tido J. Gašpar. Keď Gašpar začal Borbittovi bezchybnou ruštinou spievať „Volga, Volga...“, ruský diverzant sa rozplakal, ozvalo sa v ňom svedomie a chrám vyhodil do vzduchu až po tom, keď prezident Tiso odišiel. Po čase kamarátom v krčme vyrozprával svoju historku, ale aj medzi kamarátmi boli udavači. Na druhý deň ho zaistilo NKVD a ocitol sa v gulagu.

Ján Košút navštívil Kyjev po dvadsiatich rokoch ako turista. Uspenský chrám bol v rozvalinách. Sprievodkyňa tvrdila, že je to pamiatka na „fašistickú bombu“. Táto Košútova historka stavia poznanie mnohých historikov na hlavu. On ju uzavrel slovami: „Boh vie, kto hovoril pravdu: či sprievodkyňa, či Borbitt. Určité nezrovnalosti ma tu predsa len mýlia: kto mohol v prvých týždňoch vojny na chaotickom území mať také presné informácie o pohybe slovenských štátnikov a dômyselne pripraviť na nich atentát? Sovieti – či Nemci? Nebol Borbitt, súdiac podľa priezviska, sovietskym občanom nemeckej národnosti? Na základe čoho si získal plnú dôveru nemeckých okupačných orgánov? Komu viac prekážal Tiso – Stalinovi či Hitlerovi?“

Po Stalinovej smrti rehabilitoval Jána Košúta a jeho spolutrpiteľov Najvyšší súd ZSSR. Domov sa vrátil pred Vianocami 1953. Mamu si pamätal ako krásnu, zdravú, mladú ženu a našiel utrápenú starenku. Mnohí, čo ho poznali od detstva, sa mu vyhýbali. Biľagovali ho ako zločinca. Z jeho knižky som napriek všetkému prežitému utrpeniu necítil nenávisť, ale vieru v Boha, pokoru a vďačnosť, s ktorou hlboko sklonil hlavu pred ľuďmi, ktorí, riskujúc svoje životy, jemu a jeho spoluväzňom pomáhali niesť kríž v podmienkach najkrutejších.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.