Prvá Viedenská arbitráž a jej dôsledky


tiso j. portrét štvorecV novembri tohto roku sme si pripomínali tragické udalosti spred sedemdesiatich piatich rokov

Prvá Viedenská arbitráž a jej dôsledky

Ferdinand VRÁBEL – Foto: archív autora

Prvým krokom nielen k rozbitiu Československa, ale aj k druhej svetovej vojne bola Mníchovská dohoda. Mníchov – hlavné mesto nemeckého nacistického hnutia – bol aj mestom, kde sa rozhodovalo o nás bez nás za účasti vrcholných predstaviteľov Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a  Francúzska. Mníchovská dohoda, podpísaná v noci z 29. na 30. septembra 1938, stanovila v doplňujúcom vyhlásení, že ak problém poľskej a maďarskej menšiny v Československu „nebude vyriešený do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami – stane sa predmetom ďalšieho stretnutia tu prítomných hláv štyroch mocností“.

Potrianonské Maďarsko sa nikdy nezmierilo s rozpadom Uhorska a jeho medzivojnová politika sa niesla v znamení iredenty a revizionizmu s cieľom jeho úplnej obnovy. Z taktických dôvodov však tento svoj plán maďarská zahraničná politika maskovala poukazovaním na údajne nespravodlivé hranice, ktoré treba opraviť tak, aby zodpovedali etnickým pomerom. To, že nielen v Československu je maďarská menšina, ale aj v Maďarsku sú státisíce Slovákov, sa úmyselne zamlčovalo.

REVÍZIA TRIANONU

Cesta pre revíziu Trianonskej mierovej zmluvy (4. júna 1920) sa pre Maďarsko otvorila po prijatí Mníchovskej dohody. Maďarsko v snahe využiť šok zo zrady veľmocí a z medzinárodného oslabenia Československa, zaneprázdnenie jeho vlády rokovaniami s Nemeckom a Poľskom a súčasné vnútorné problémy, naliehalo na urýchlený začiatok rozhovorov o vytýčení nových hraníc. Rokovania o nových československo-maďarských hraniciach boli dohodnuté na začiatok októbra 1938. V tom čase však nastali v Československu veľmi závažné vnútropolitické zmeny (odstúpenie československého prezidenta E. Beneša a  vlády, Žilinská dohoda a  následné vyhlásenie slovenskej autonómie 6. októbra 1938 predstaviteľmi Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany), a tak Maďarsko súhlasilo s posunutím rokovaní na 9. októbra. Medzitým sa Jozef Tiso stal predsedom autonómnej vlády Slovenska a ministerská rada v Prahe rozhodla, že česko-slovenskú delegáciu budú tvoriť len slovenskí a rusínski predstavitelia

KOMÁRŇANSKÉ ROKOVANIA

Deviateho októbra 1938 sa v Komárne začali rokovania československej delegácie (predseda Jozef Tiso, ostatní členovia – Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno a zástupca Podkarpatskej Rusi Ivan Innatij Parkányi) s maďarskou delegáciou (minister zahraničných vecí Kálmán Kánya, minister školstva a kultúry Pál Teleki, maďarský vyslanec v Československu János Wettstein, plukovník Rezső Andorka a ďalší) o vytýčení nových hraníc s Maďarskom. Vzhľadom na rýchly vývoj situácie nebola naša delegácia na rokovanie dostatočne pripravená. Materiály sa vopred nevypracúvali a pražská ministerská rada neurčila postup ani konkrétne kroky. Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský sa navyše na podobných rokovaniach zúčastnili po prvý raz a museli čeliť pripraveným a medzinárodne skúseným maďarským politikom. Veľkou taktickou chybou Tisa a spol. bol už jednak súhlas s miestom rokovaní – Komárnom, kde prevládala protislovenská atmosféra a  konali sa manifestácie v prospech požiadaviek Maďarska. Tiež súhlasili, aby sa rokovalo v maďarskom jazyku, keďže všetci slovenskí členovia delegácie tento jazyk ovládali. Tiso sa v  priebehu rokovaní, keď poznal svoj omyl, pokúsil o preloženie rozhovorov do Piešťan, ale so svojím návrhom už neuspel.

arbitráž  1

ULTIMATÍVNE POŽIADAVKY

Od samého začiatku rokovaní bolo zrejmé, že československá strana nebude môcť pristúpiť na prehnané maďarské požiadavky. Aj keď sa maďarskí predstavitelia formálne hlásili k zásade samourčenia na základe etnickej príslušnosti, v praxi ju nerešpektovali, naopak porušovali ju. Maďarsko si robilo nároky nielen na to územie, kde podľa sčítania ľudu z roku 1910 žilo viac ako päťdesiat percent Maďarov, ale aj na také územia, kde nielen v roku 1938, ale dokonca ani v roku 1910 maďarské obyvateľstvo nemalo väčšinu. Okrem Košíc chceli totiž Maďari ešte aj Nitru a Bratislavu s okolím, čo bolo absolútne neprijateľné, a okrem toho požadovali na slovenskom území aj usporiadanie plebiscitu, pretože dúfali, že väčšina slovenského obyvateľstva sa vysloví za pripojenie k  Maďarsku. Predstava maďarských politikov, že sa Slováci radi vrátia k svätoštefanskej korune, bola však úplne nereálna. Aj keď Československo ako prejav dobrej vôle dohodnúť sa s Maďarskom odstúpilo mestá Ipeľské Šahy a Slovenské Nové Mesto, delegácie sa v Komárne na otázke etnických hraníc nedohodli. Koncom októbra 1938 preto ČSR a Maďarsko súhlasili s tým, že svoj spor predložia veľmociam a podriadia sa rozhodnutiu Nemecka a Talianska.

 PRÍPRAVA NA EVAKUÁCIU

Ako ukazuje archívny materiál, ČSR sa už v prvej dekáde októbra 1938 pripravovala na evakuáciu rozsiahleho územia na južnom Slovensku. Podľa Pokynov pre prípad nariadenia evakuácie území s maďarskou väčšinou, vydaných Krajinským úradom v Bratislave 9. októbra 1938, mali sa úrady, školy, železnica atď., ako aj osoby na uvedenom teritóriu pripraviť na prípad, že sa územie, kde býva maďarská menšina, bude musieť odovzdať Maďarsku. Uvedené pokyny doplňujú ďalšie inštrukcie z 11. októbra 1938, určené okresným náčelníkom v Bratislave, Šamoríne, Dunajskej Strede, Galante, Komárne, Starej Ďale (Hurbanovo), Nových Zámkoch, Parkane (Štúrovo), Šali, Želiezovciach, Krupine, Leviciach, Lučenci, Feledinciach (Jesenské), Rimavskej Sobote, Tornali, Rožňave, Moldave nad Bodvou, Košiciach, Trebišove, Kráľovskom. Chlmci, vo Veľkých Kapušanoch, Vrábľoch, v Modrom Kameni. Podľa týchto dokumentov počítala československá strana s odstúpením územia (s výnimkou sporných miest) takmer v rovnakom rozsahu, ako to stanovila Viedenská arbitráž o tri týždne neskôr, aj keď ešte prebiehali neúspešné rokovania v  Komárne a neskôr aj medzi Prahou a Budapešťou.      

 ■ ARBITRÁŽNY VERDIKT

 Prvá arbitráž sa konala vo Viedni v zámku Belveder 2. novembra 1938. Členmi nemeckej delegácie boli minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a poľný maršal Hermann Göring. Taliansko zastupoval minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano. Maďarsko minister zahraničných vecí Kálmán Kánya a minister vzdelávania Pál Teleki. Československo minister zahraničných vecí František Chvalkovský a Ivan Krno. Slovensko predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský. Podkarpatskú Rus predseda vlády Avhustyn Vološyn. Záverečný dokument podpísali J. von Ribbentrop, G. Ciano, K. Kánya a F. Chvalkovský. Po arbitráži Maďarsku pripadlo územie na južnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi ohraničené líniou Senec – Galanta – Vráble – Levice  – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava –  Rožňava  –  Košice  –  Michaľany  –  Veľké Kapušany  – Užhorod  –  Mukačevo  –  hranice s Rumunskom. Slovensko arbitrážou prišlo o vyše štvrtinu svojho územia. Napriek deklarovanému cieľu vytvorenia etnických hraníc Slovenská krajina a Podkarpatská Rus stratili aj veľa prevažne či čisto slovenských (rusínskych) území. Na základe Viedenskej arbitráže Slovensko stratilo 10 390 štvorcových kilometrov územia, na ktorom podľa sčítania ľudu z roku 1930 žilo 853 670 obyvateľov. Z toho bolo len 503 980 maďarskej národnosti, slovenskej a českej (resp. československej) národnosti bolo 272 145 obyvateľov. Na arbitrážnom území žilo aj 26 151 Židov, 8 947 Nemcov, 1 825 Rusínov, 14 617 osôb inej národnosti a 26 005 cudzincov.

TRAGÉDIE VYHÁŇANÝCH    

Pri obsadzovaní územia južného Slovenska maďarskou armádou 5. – 10. novembra 1938 sa odohrávali podobné neľudské výčiny soldatesky ako predtým v českom pohraničí. Dokladajú to tragédie mnohých vyháňaných, ktorí boli nielen okradnutí, ponižovaní, fyzicky napádaní a týraní, ale aj obete na životoch napríklad v  Köbölkúte (dnes obec Gbelce v okrese Nové Zámky), kde boli traja tamojší kolonisti zastrelení a jeden obesený.

Prax ukázala, že slovenská ani československá vláda svojich občanov na odstupovanom území nijako ochrániť nevedeli, len žandárske stanice a ďalšie úrady v  nasledujúcich týždňoch a  mesiacoch protokolovali sťažnosti a majetkové straty vyhnancov. Treba sa tu zmieniť o alibistickej formulácii: „Inak násilie zo strany maďarských orgánov nebolo na mojej osobe spáchané,“ ktorá sa často v  týchto zápisniciach spisovaných s  vyhnancami rôznymi úradmi, najmä však žandárskymi stanicami opakuje. Napríklad zápisnica z  20. 11 1938 spísaná s  kolonistom Jozefom Vojáčkom uvádza, že „v Dunajskej Strede ho prinútili podpísať tlačivo, že dobrovoľne opúšťa terajšie Maďarsko. Z Úzoru (dnes Kvetoslavov) ich pešky hnali do Alžbety (Alžbetin Dvor – dnes súčasť obce Dunajská Lužná). Po ceste k  hraniciam prejavil som únavu, a preto ma jeden žandár kopol do nohy a  povedal niečo po maďarsky, čomu som nerozumel... Bol som nútený predať pod cenu stoh slamy, stoh sena, repu 45 q, zemiaky 5 q a kukuricu a iné veci v cene 6 000 Kč. Zanechal som ešte obytný dom, pole, hosp. zariadenie v cene 100 000 Kč. A aj napriek tomu zápisnica obsahuje „čarovnú“ formulku „Proti mne a mojej rodine nebolo zo strany maďarských orgánov násilie spáchané!“

         

 Viedenská arbitráž bola právne neplatná, pretože predstavovala akt medzinárodného násilia. Po skončení druhej svetovej vojny bola táto skutočnosť potvrdená 10. februára 1947 jej vyhlásením „Mierovou zmluvou medzi Spojenými a pridruženými mocnosťami a Maďarskom“ za zrušenú a neplatnú. Článok 1, časti I. v prvom odseku zmluvy stanovil, že „hranice Maďarska s Rakúskom a s Juhosláviou zostanú také, aké boli 1. januára 1938“, a podľa ustanovenia štvrtého odseku, písmeno a) „rozhodnutia Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 sa vyhlasujú za nulitné“. Podľa odseku štyri, písmeno b, sa hranice medzi Maďarskom a Československom stanovili tak, ako boli 1. januára 1938, a podľa písmena c) toho istého odseku Maďarsko navyše odstúpilo Československu obce Jarovce, Rusovce a Čunovo v Petržalke.