Rudolf Viest - Prvý a posledný slovenský generál - 1. časť


Viest štvorec

SERIÁL O SLOVENSKÝCH GENERÁLOCH

Na pleciach mali nielen výložky s hviezdami, ale aj osudy svojho národa - 1. časť

Prvý a posledný slovenský generál

Martin LACKO – Foto: archív autora

Rudolf Viest sa narodil 24. 9. 1890 v Revúcej. Vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu, staviteľský odbor v Budapešti. Tu bol i členom Sokola. Prvého augusta 1914 narukoval na fronty prvej svetovej vojny, no čoskoro padol do zajatia ruskej armády. Už 1. augusta 1915 sa prihlásil do srbskej armády. V priebehu roka 1917 sa angažoval pri formovaní čsl. vojska v Rusku. Od októbra 1917 bol pridelený k 7. streleckému tatranskému pluku ako veliteľ roty a zúčastnil sa na viacerých bojoch proti boľševikom.

Rudolf Viest sa domov vrátil – cez Sibír, Japonsko a USA – až v lete 1920. Onedlho bol prijatý do čsl. armády ako dôstojník z povolania. Absolvoval Vysokú školu válečnú v Prahe a v roku 1923 bol zaradený medzi dôstojníkov generálneho štábu. Prešiel rôzne posty v armádnej, ale aj v diplomatickej službe. Prvého júla 1933 dosiahol najnižšiu generálsku hodnosť – brigádneho generála – a k 1. 1. 1938 ho povýšili na divízneho generála. Koncom tridsiatych rokov minulého storočia bol v ČSR z celkového počtu 139 generálov jediný Slovák!

ŠOK Z KAPITULÁCIE

Západné veľmoci Mníchovskou dohodou, ktorú 30. septembra 1938 prijala československá vláda, uznali strednú Európu za výlučnú doménu nacistického Nemecka. Šiesteho októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska v rámci Česko-Slovenskej republiky so súhlasom všetkých politických strán, s výnimkou sociálnej demokracie a komunistov. Kapitulácia ČSR po Mníchove bola pre R. Viesta šokom. Ako presvedčený čechoslovakista bol odporcom akejkoľvek formy slovenskej autonómie. Ešte väčšou ranou pre neho boli marcové udalosti v roku 1939. Viest patril medzi skupinku legionárov, ktorí sa 14. marca 1939 obrátili na poslancov snemu s výzvou na zachovanie ČSR. Nová štátna moc signatárov za opozičný postoj nijako nepostihla, práve naopak. Viest onedlho dostal funkciu generálneho inšpektora slovenskej armády, čo bol úrad vytvorený špeciálne pre neho. Prísahu vernosti Slovenskej republike zložil 3. júla 1939.

EXILOVÉ HRYZOVISKO

Udalosti 14. marca hodnotil Viest ako „koniec krásnych dvadsať rokov skutočne slobodného života“. Na druhej strane realisticky uznal, že „ťažko bolo robiť niečo iné“. Vazalské postavenie SR a jej vynútená účasť v protipoľskej vojne ho však nakoniec priviedla k rozhodnutiu emigrovať, a tak 2. septembra 1939 cez Maďarsko a Rumunsko odišiel do Paríža.

V tom čase bol čsl. exil hryzoviskom, kde medzi sebou zápasili rôzne skupiny. Viestovi bola najbližšia línia exprezidenta Beneša v Londýne. Ten ho už 17. októbra 1939 vymenoval do Československého národného výboru (ČSNV) so sídlom v Paríži. Na vznik SNR Milana Hodžu reagoval Viest slovami, že je to „pokračovanie žilinského zločinu“ a reprezentuje len smer „autonomisticko-separatistický“. Viest sa hlásil k „úplnej jednote s Čechmi, aj národnej“.

V polovici januára 1940 bol vymenovaný za veliteľa čsl. pozemného vojska, ktoré sa neskôr pretvorilo na 1. čsl. divíziu vo Francúzsku. Po rýchlom páde Francúzska však sám patril medzi tých, ktorí sa museli útekom zachraňovať pred nemeckým zajatím. Do Londýna dorazil 10. júla 1940. Keď 21. júla 1940 britská vláda uznala Dočasnú čsl. vládu, vznikla Štátna rada a z členov ČSNV sa stali ministri. Viest dostal od Beneša post štátneho tajomníka MNO. V tejto pozícii najviac času venoval organizácii a návštevám vojenských jednotiek. Voľný čas využíval na sledovanie politiky, na propagačné akcie čsl. vlády, ale i na liečenie zdravotných problémov (trombóza).

POVSTALECKÉ PERIPETIE

Viest v povstaleckom rozhlase

Generál Viest v povstaleckom vysielaní rozhlasu.

V marci 1944 poveril E. Beneš pplk. Jána Goliana prípravou povstania na Slovensku. Ako sa čoskoro ukázalo, začalo sa s účasťou len malej časti slovenskej armády, s nedostatočnou podporou Stalina a bez akejkoľvek podpory Západu. Povstaniu tiež chýbal výrazný vodca. Golian bol pre mnohých neznámou, málo dôveryhodnou osobou. Počítalo sa preto práve s vedúcou úlohou Viesta, čo si uvedomoval aj Golian a spolu s povstaleckou SNR opakovane žiadal o jeho vyslanie. Viestov transport na povstalecké územie však sovieti z neznámych dôvodov odďaľovali. Viest bol nakoniec na Slovensko prepravený po vyše mesiaci čakania, v noci zo 6. na 7. októbra 1944. Prišiel v čase, keď sa povstalecká obrana rúcala a pre nízku bojovú morálku museli velitelia povstalcom hroziť trestami smrti. Viestovi sa napriek úsiliu nepodarilo presadiť svoj vplyv ani na nedisciplinované partizánske jednotky.

Koncom októbra Nemci vstúpili do Banskej Bystrice. Len čo sa tak stalo, vydal Viest na Donovaloch 28. októbra rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja. Išlo však len o symbolické gesto. Armáda ako celok už nejestvovala. Vládla situácia „zachráň sa, kto môžeš!“. Časť povstaleckých dôstojníkov – vrátane generálov Viesta a Goliana – sa snažila uniknúť z nemeckého obkľúčenia na východ a spojiť sa s Červenou armádou. Už 3. novembra však nemecké špeciálne jednotky oboch generálov v Pohronskom Bukovci zajali, čím osud povstania symbolicky spečatili.

PERZEKÚCIE RODÍN

Desiateho novembra ich previezli do Viedne a odtiaľ do Berlína – do Hlavného úradu Ríšskej bezpečnosti (RSHA) vo väznici na Prinz Albert Strasse. Pri výsluchoch s generálmi zaobchádzali slušne, čo sa však nedá povedať o ich rodinných príslušníkoch, ktorí sa okamžite stali terčom perzekúcií.

Poklonu Viestovi zložil aj jeho hlavný protivník, veliteľ okupačných vojsk, generál SS Höfle (v decembri 1947 popravený v Bratislave). Vo výpovedi pred Národným súdom povedal, že celé jeho vystupovanie počas internovania i výsluchov „bolo vojenské a po charakterovej stránke také, že na mňa robilo osobitný dojem a že som voči nemu cítil úctu“ . Posledné overené správy o generáloch pochádzajú z 28. decembra 1944. Nič ďalšie však nie je isté. Existujú názory, podľa ktorých boli nakoniec popravení, podľa iných zas boli odvlečení sovietmi. Pokiaľ ide o vzťah prvej Slovenskej republiky k Viestovi, Vojenský súd v Bratislave ho 28. marca 1942 odsúdil v neprítomnosti na trest smrti. Okrem dezercie aj za to, že „chcel privteliť územie republiky k cudziemu štátu“. Rozsudok ostal iba na papieri, ba nijako sa nedotkol ani jeho príbuzných. Jeho brat Ivan i naďalej ostal šéfom štátnych železníc a druhým mužom na ministerstve dopravy. V týchto funkciách vyčkal aj SNP. Zato povojnový československý štát, za obnovu ktorého Viest riskoval (i položil) život, sa už v roku 1948 kruto vyrovnal tak s jeho pamiatkou, ako aj s jeho príbuznými. Viacerým členom rodiny synovca Dušana strpčil život za „ilegálne“ prekročenie hraníc, ktorého sa mali dopustiť v máji 1948. Každému z nich vymeral po štyri roky žalára a konfiškáciu majetku. Československý štát v tomto prípade zastupoval – ako prokurátor – iný vysoký povstalecký dôstojník Anton Rašla. Pamiatke generála Viesta nebol nakoniec nič platný ani jeho čechoslovakizmus. Z hľadiska komunistického režimu bol totiž braný ako „reprezentant buržoázie“ – „londyner“ – a ako taký zamlčovaný či očierňovaný.

NEZNÁMY GENERÁL

Ak bol Viest prvým generálom v SR, posledným bol Timotheus Ištok. Na rozdiel od Viesta je Ištok skoro neznámy, ba i dnes zamlčovaný. Jeho pamiatku sa podarilo vymazať nielen z literatúry, ale aj z pamäti, a to dokonca aj v rodnej obci. Nijaká tabuľa či busta, ba ani len zmienka v obecných dejinách či v obecnej kronike. Dôvod – do posledného momentu stál disciplinovane v službách štátu, ktorého pamiatka mala byť z dejín vymazaná. Bol žandárom telom a dušou, nepoznal pojmy kompromis či výnimka. Ako jediný z ôsmich generálov bol po vojne odsúdený na smrť a popravený.

Narodil sa 29. septembra 1891 v obci Veľké Kostoľany. Pochádzal z chudobnej rodiny a bol jediným dieťaťom. Vyštudoval gymnázium i učiteľský ústav. V roku 1912 sa však stal dôstojníkom z povolania a ako jeden z mála Slovákov v prvej svetovej vojne bojoval ako dôstojník. Na talianskom, francúzskom a ruskom fronte strávil až 42 mesiacov. Už vtedy získal povesť neobyčajne odvážneho a rigorózneho veliteľa. Koniec vojny ho zastihol v hodnosti nadporučíka.

V roku 1919 ho prijali do četníckeho zboru. V rokoch 1919 až 1923 pôsobil v Šahách, od roku 1920 v hodnosti kapitána. Ako presvedčeného Slováka ho však zaraďovali na menej významné funkcie. V rokoch 1923 – 1936 pôsobil ako inštruktor na četníckej škole v Bratislave. V rokoch 1936 – 1938 sa stal riaditeľom četníckej školy v Bratislave a súčasne veliteľom poľného četníctva v Kremnici. Hodnosť majora získal v roku 1937. Po vyhlásení slovenskej autonómie 6. októbra 1938 ho premiér Jozef Tiso poveril funkciou krajinského četníckeho veliteľa pre Slovensko. Aj v radoch četníctva na Slovensku bola prevaha Čechov, osobitne v ozbrojených zložkách. Zo 4 300 príslušníkov zboru bolo v októbri 1938 len asi 1 500 Slovákov, no až 2 800 Čechov. Zo 122 vyšších dôstojníkov bolo iba 15 Slovákov. To bol z hľadiska autonómneho Slovenska a jeho novej vlády neudržateľný stav. Práve Ištok sa stal známym ako funkcionár, ktorý energicky odsúval českých príslušníkov. Generálny veliteľ čsl. četníctva generál Josef Ježek o Ištokovi uviedol: „Jako dlouholetý instruktor v četnických školách v Bratislavě dával vždy najevo Čechům, že jsou tam cizinci. Např. výroky: ‚Nemyslete si, že Slovensko je nějaká kolonie.. ‘, prvním jeho činem bylo, že propustil všechny četníky na zkoušku české národnosti.“

VELITEĽ ŽANDÁRSTVA

Ráno 10. marca 1939 počas tzv. Homolovho puču plukovníka Ištoka zbavili funkcií. Ale už o pár hodín sa do kresla vrátil. Po vzniku Slovenského štátu sa Krajinské četnícke veliteľstvo zmenilo na Hlavné veliteľstvo žandárstva. Vo funkcii hlavného žandárskeho veliteľa zotrval Ištok (v hodnosti plukovníka) do roku 1942.

Možno povedať, že sa stal obeťou sporu dvoch krídel slovenskej politiky – radikálneho a konzervatívneho. Napriek všeobecnému očakávaniu, že bude povýšený do generálskej hodnosti, sa prezident Tiso „zaťal“ a odmietol ho povýšiť. V Ištokovi, ktorý bol priamym podriadeným ministra vnútra A. Macha, videl pravdepodobne stúpenca radikálneho krídla. Keď Ištok cítil, že nemá Tisovu podporu, abdikoval. Začiatkom júla 1942 ho odsunuli na post prednostu 16. oddelenia Ministerstva vnútra SR, kde zotrval do marca 1944. Napriek služobnému príklonu k Machovi nemožno Ištoka pokladať za člena radikálneho krídla, ani za germanofila. Sám sa pokladal za apolitického a v takom duchu viedol aj žandárstvo. „S politikou som sa nezaoberal... Bol som žandárom a nebolo mi slobodno politizovať – konal som svoje povinnosti podľa rozkazov.“ Ani pred Národným súdom sa nenašiel dôkaz o jeho politizovaní či chválorečiach na politických predstaviteľov SR alebo Nemecka.

NEMECKÁ OKUPÁCIA

Po začiatku nemeckej okupácie SR a vypuknutí SNP 29. augusta 1944 sa ozbrojené zložky Slovenskej republiky načas rozpadli. Rekonštruovaná Tisova vláda sa ich od 5. septembra 1944 pokúšala obnoviť. Prezident 18. októbra 1944 znova vymenoval Ištoka za hlavného veliteľa žandárstva. Na príkaz ministra Haššíka boli zriadené tri Pohotovostné oddiely žandárstva. Spoluúčasť jedného z nich – hlohoveckého – na protipartizánskej akcii nemeckých bezpečnostných síl v horách Považského Inovca vo februári 1945, ktorá si vyžiadala aj niekoľko obetí zo strany partizánov, sa stala jedným z obvinení Ištoka pred Národným súdom. Nebolo však preukázané, že by sa nej nejakým spôsobom podieľal.

Timotheusa Ištoka do generálskej hodnosti napokon Tiso vymenoval 1. apríla 1945. Generálsku uniformu si však neobliekol, keďže vládne a štátne orgány ešte v ten deň evakuovali. Bol medzi nimi aj Ištok, ktorý sa čoskoro dostal do amerického zajatia. Jedenásteho septembra 1945 podal Úrad Čs. zástupcu v Komisii Spojených národov pre vojnové zločiny (plk. Ečer) oficiálnu žiadosť o jeho vydanie.

Ištoka zatkli v tábore pri Rezne 2. júla 1946. Väzbu na neho uvalili 19. augusta 1946. Hneď prvý bod obžaloby pokladal za trestný čin to, že „začiatkom novembra 1938 sa stal hlavným veliteľom žandárstva“, rovnako aj to, že funkciu prevzal aj v čase povstania a zorganizoval tri pohotovostné oddiely žandárstva. Trestným činom malo byť i to, že „do služieb žandárstva prijímal príslušníkov HG a iných prisluhovačov režimu“.

Podľa viacerých svedectiev sa samotný proces viac než na súd podobal popravnej komisii. Prebehol nápadne rýchlo, asi za pol dňa, prakticky bez účasti obhajoby. (Predsedom senátu bol Karel Bedrna, známy ako dôverník prezidenta Beneša, pozn. red.). Národný súd ho na základe nariadenia č. 33/45 SNR uznal vinným z viacerých zločinov a 27. 2. 1947 odsúdil na trest smrti zastrelením. Ištok sa bránil tým, že žandársku službu konal vždy striktne v zmysle platných zákonov, čo vyžadoval aj od podriadených.

„Bol som vojakom. A či to bola ČSR, autonómia alebo Slovenský štát, dostával som rozkazy a tieto som poslúchal. Z Banskej Bystrice som rozkazy nedostal a v rádiu som Banskú Bystricu nemohol zachytiť.“

Poprava sa uskutočnila 7. marca 1947 o 6.15 h. Štátny zástupca o jej priebehu uviedol: „Generál Ištok na popravisko kráčal rezko a nebolo na ňom vidieť ani najmenšej známky pohnutia. Odmietol vstúpiť do vykopanej jamy a takisto nedovolil, aby mu zaviazali oči. Pred popravou povedal: Stratiť slobodu, majetok alebo život – to nie je tragédia – česť keby som stratil, to by bolo hrozné... Vzpriamil sa, oči pozdvihol k nebu a zvolal: Nech Boh opatruje slovenský národ!“

Autor je historik, spoluautor monografie Slovenskí generáli 1939 – 1945



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.