Stav slovenskej čítanosti je varujúci a znamená vážnu hrozbu do budúcnosti

Ján ČOMAJ – Foto: archív

Na jednej strane je tu kríza, a tá velí, že treba udržať štátny rozpočet v prípustných medziach a nezadlžovať ešte viac budúce generácie. Na strane druhej je naše zaostávanie v produktivite práce aj  v hrubom domácom produkte na obyvateľa, z čoho sa odvíjajú tragikomicky nízke mzdy a dôchodky v porovnaní hoci len so susedným Rakúskom,  a z toho zas plynú absolútne oprávnené požiadavky ľudí na ich zvýšenie.

Mediálne posolstvo ovčej kampane bolo jednoduché, ale zdravotná poisťovňa nie je salaš

Rudolf GALLO - Foto: archív - Karikatúra: Ľubomír KOTRHA

Skončilo sa reklamné ubezpečovanie analytika, študentky, spisovateľa, herečky, speváka, dôchodkyne a ďalších, že nie sú ovce. Nemýlili sa. Nevyzerali na ne, hovorili ľudskou rečou, aj keď ako papagáje všetci opakovali to isté: „Nie som ovca!“ Divácke reakcie boli tiež rôzne. Od úsmevu a súhlasu, aké je to vtipné a výstižné, až po odmietnutie, že je to hlúpe a uráža tých, ktorí majú iný názor ako reklamné „neovce“.

Alexander Dubček – charizmatický politik viery v lepší a spravodlivejší svet

Spracoval: (ddk) – Foto: archív SNN

V minulom čísle sme uverejnili prvú časť rozprávania profesora PhDr. Ivana LALUHU, CSc., ktorý bol dlhoročným priateľom a spolupracovníkom Alexandra Dubčeka; v rokoch 1990 – 1992 bol poslancom FZ ČSFR a v rokoch 1992 – 1994 prvým predsedom Zahraničného výboru NR SR. Je autorom a spoluautorom kníh o A. Dubčekovi. Dnes jeho prenikavú črtu dokončujeme. Ako vrcholný predstaviteľ strany na Slovensku sa Dubček dožadoval, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti. To je útok na základné tabu dovtedajšej politiky.

Alexander Dubček – charizmatický politik nádeje na lepší a spravodlivejší život

Ivan LALUHA – Foto: Ladislav LESAY

Je to už dvadsať rokov, keď siedmeho novembra 1992 na následky tragickej autonehody na zlopovestnom 88. kilometri diaľnice Bratislava – Praha neďaleko Humpolca predčasne vo veku nedožitých 71 rokov zomrel Alexander Dubček, osobnosť známa doma a vo svete svojím úsilím o humanizáciu spoločenských vzťahov a charizmatický politik nádeje na lepší a spravodlivejší život.

Ak hovoríme o mladom štáte, jedným dychom musíme vravieť aj o starobylom národe

Stanislav HÁBER

V zjednotenej Európe sa národy a štáty budú navzájom odlišovať najmä vlastnou národnou kultúrou. Otázka svojbytnosti prejavu národa bola vždy strategickou v časoch diaspóry slovenského národa a takou zostala aj po tom, ako sa slovenský národ s týmto rozptýlením úspešne vyrovnal a dokázal vytvoriť po vyše tisícročí opäť vlastný funkčný štát, ktorý obstál v medzinárodnom meraní síl s oveľa staršími a vyspelejšími národmi.

Ústava národa zďaleka nie sú iba slová a ustanovenia

Viliam HORNÁČEK, predseda Združení slovenskej inteligencie – Foto: archív

 Už letmý pohľad do slovenských dejín nás presvedčí, že štátnopolitických aktov s takým významom a dosahom na celú slovenskú spoločnosť, akým je prijatie ústavy nášho štátu – je v nich neveľa. Naša generácia mala však tú česť zúčastniť sa hneď na troch takých aktoch, ktoré dejinotvorným spôsobom zasiahli do nášho národnoštátneho života.

Žurnalistike patrí prvoradé miesto pri obnove zdevastovaného národného vedomia

Jozef DARMO – Foto: munimedia.cz

Slovenská republika sa nachádza nielen na križovatke štátoprávnych rozhodnutí, ale aj uprostred zápasu o budúci tvar a postavenie slovenskej žurnalistiky. Ako žurnalistiky zvrchovanej, žurnalistiky zvrchovaného štátu. Možno aj preto a práve preto prechádzame doslova dezinformačnou búrkou, ktorá je vyvolaná tak odchádzajúcou totalitou, ako aj skompromitovaným čechoslovakizmom, ktorý chápeme ako reakciu na rozhodnutie slovenského národa ísť svojou cestou vlastných národných a štátnych záujmov. Je to zápas o rekonštrukciu zdevastovaného národného vedomia, kde žurnalistike patrí prvoradé miesto.

Peter JÁNOŠÍK

Zaiste poznáte porekadlo o trafených husiach…Zverejnenie menoslovu signatárov Výzvy za spoločný štát z roku 1992 malo nečakanú odozvu. Expremiérka Iveta Radičová považuje „štiepenie na proslovenský a protislovenský postoj za chorý element. Zbytočne vytvára nepriateľov a nezodpovedá skutočnému postoju k vlasti“.

Ako sme pred dvadsaťročím i neskôr skladali skúšky z národnej a politickej dospelosti

Július HANDŽÁRIK – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI

Prevratné udalosti jesene 1989 som prežíval v Bratislave. A prežíval som ich dosť intenzívne, lebo cestou z práce som chodil domov cez Námestie SNP, na ktorom sa konali každodenné mítingy a televízia navyše ponúkala z Bratislavy aj z Prahy rovnaký „revolučný“ program. Na pražských tribúnach diváka azda najviac zaujali samotní tribúnoví revolucionári, ktorí s vizážou kaviarenských povaľačov a dikciou jarmočných predavačov výherných žrebov ponúkali divákom hory-doly.

Matičné ciele nesú pevné korene – formy a metódy činnosti košatejú pre tretie tisícročie

Marián TKÁČ, autor je predseda Matice slovenskej

Nežičlivci – a takých je v slovenskom národe i mimo neho naďalej dostatok – spochybňujú všetko, čo dýcha národom a kresťanstvom. Samozrejme, že aj cyrilo-metodskú tradíciu, niektorí dokonca starosvetsky hovoria o nej ako o „cyrilo-metodejskej“. A tak si pripomeňme, že živým svedectvom nepretržitej prítomnosti odkazu svätých bratov, osobitne potom sv. Metoda medzi nami, je gréckokatolícka cirkev, ktorá ako „stará viera“ pretrvala na severovýchodnom Slovensku až do 17. storočia, keď po prihlásení sa Rusínov k starovercom v Užhorode v roku 1646 vznikla gréckokatolícka cirkev.