Za chrabrosť získal hodnosť majora
Text a foto: Pavol IČO
Počas devätnásteho storočia emigrovalo do Spojených štátov amerických zhruba stotisíc Slovákov. V nasledujúcich rokoch doplnili ich rady tisíce ďalších. Celkovo sa odhaduje, že v období od osemdesiatych rokov predminulého storočia až po rok 1938, keď zabrali nemecké vojská časť územia Česko-Slovenskej republiky, našlo nový domov v USA až trištvrte milióna príslušníkov slovenského národa. Mnohí z nich sa zapísali do americkej histórie ‒ tak ako Ondrej GÁLIK, ktorý bojoval vo vojne Severu proti Juhu a za svoju chrabrosť získal hodnosť majora unionistickej armády.
Naši predkovia objavovali Ameriku už od 16. storočia, keď sa básnik a učenec Štefan Parmenius Štítnický zúčastnil na expedícii lorda Humphreya Gilberta, počas ktorej bol objavený ostrov Newfoundland (v roku 1583).
■ SLOVÁCI V AMERIKE
V druhej polovici sedemnásteho storočia zavítal do Nového sveta kazateľ Izák Ferdinand Šarišský. O storočie neskôr sem prišiel dobrodruh Móric Beňovský, aby ponúkol svoje služby americkým revolucionárom vo vojne za nezávislosť. Beňovský, ktorý bol v tom čase kráľom Madagaskaru, dokonca navrhol Američanom, aby si na jeho ostrove vybudovali základňu, čo však vzhľadom na značnú vzdialenosť od americkej pevniny, odmietli.
Okrem toho sa osobne poznal s prvým prezidentom USA Georgom Washingtonom a bol blízkym priateľom spolutvorcu americkej ústavy Benjamina Franklina. Na stranu Američanov sa v konflikte s britskou korunou pridal aj major Ján Ladislav Polerecký, veliteľ elitnej tristočlennej jazdeckej skupiny známej ako Modrí husári. Ďalší Slovák Janko Olejník z Kľušova pri Bardejove sa v roku 1853 stal náčelníkom newyorskej polície…
Slováci v Amerike zakladali aj spolky (Národný slovenský spolok – v roku 1890, Matica Slovenská v Amerike – v roku 1893, Slovenská liga v Amerike – v roku 1907 a i.) a vydávali noviny, z ktorých viaceré vychádzajú dodnes (Slovák v Amerike – od roka 1889, Jednota – od roka 1891 atď.). Národné povedomie a vlastenectvo si ešte stále prehlbujú i na rôznych spoločenských akciách, trebárs v rámci populárneho Festivalu slovenského dedičstva v New Jersey s takmer polstoročnou tradíciou.
■ BRZOTÍNSKY SVETOBEŽNÍK
Medzi mnohých Slovákov, ktorí uspeli v Amerike, treba uviesť Ondreja Gálika (v literatúre uvádzaného aj ako: Ondrej Galik, Andreas Gallik, Endre Gálfy, Andreas Gállfy-Gallik alebo pomaďarčené v tvaroch: András Gallik a András Gállfy-Gállik), rodáka z gemerskej obce Brzotín.
Narodil sa 28. novembra 1815 v rodine zemana Samuela Gallika. Študoval v Rožňave a na vojenskom učilišti v Levoči, no do armády napokon nevstúpil, oženil sa a vybral si radšej podnikanie v Košiciach. V roku 1843 sa stal spoločníkom obchodníka Jána Samuela Schmidta a venoval sa predaju súkna, textilu a korenín.
Počas revolúcie meruôsmych rokov bojoval na strane tzv. košútovcov za nezávislosť Uhorska od viedenskej vlády, ktorej vôbec nedôveroval. Po porážke košútovských vojsk, v atmosfére hrozby možnej perzekúcie bol nútený zanechať v Košiciach manželku aj syna a emigrovať do Francúzska, odkiaľ sa vo februári 1856 vydal na palube plachetnice do USA.
Keďže angličtinu neovládal, spočiatku pracoval iba príležitostne ako drevorubač a robotník v továrni na výrobu kartónových škatúľ. Cudziu reč sa mu však podarilo rýchlo osvojiť, a tak začal znova podnikať. V júli 1856 založil v meste Dayton (štát Ohio) šermiarsku školu a venoval sa tiež podomovému obchodu s cigarami. Ale v podnikaní nebol úspešný, nechal sa preto zlákať správami o nálezoch zlata v Austrálii. Kariéra zlatokopa mu opäť priniesla len sklamanie, u protinožcov živoril ako pastier oviec a robotník v tehelni.
■ V NAJVÄČŠÍCH BITKÁCH
Do USA sa napokon vrátil, keď tu vypukla bratovražedná občianska vojna, aby obhajoval práva otrokov a ideu demokratickej spoločnosti. Začiatkom októbra 1861 narukoval do severskej unionistickej armády a priradili ho k 58. dobrovoľníckemu pešiemu regimentu štátu Ohio. Ôsmeho januára 1862 bol povýšený do hodnosti kapitána, velil vlastnej rote.
Popritom viedol nábor dobrovoľníkov v meste Dayton. V apríli 1862 sa zúčastnil na jednej z najväčších bitiek americkej občianskej vojny pri Shiloh v štáte Tennessee, kde sa vojakom Únie podarilo zvíťaziť. Koncom toho istého roka však šťastena Gálika opustila, utrpel zranenie na nohe a po prehratej bitke neďaleko mesta Vicksburg v štáte Mississippi ho zajali. Prepustili ho asi po troch mesiacoch v rámci výmeny zajatcov.
Napriek bolestiam nohy, a aj keď sa pohyboval len pomocou bariel, krátko po prepustení opäť pôsobil vo svojom pluku – tentoraz ako veliteľ pancierového delového parníka Mound City, ktorý vykonával vojenské operácie na riekach Mississippi a Yazoo. Potom ho prevelili k pechote a stal sa zástupcom veliteľa ohijského 58. pešieho pluku Ezru P. Jacksona.
Najvyššiu hodnosť získal 20. októbra 1864, keď bol povýšený na majora. Lenže už v januári nasledujúceho roka vojenskú kariéru ukončil, lebo unionistická armáda všetky dôležité vojenské úlohy na západnom fronte splnila, k čomu nepochybne prispela i odhodlanosť a statočnosť majora Gálika, ktorý bojoval vo viacerých bitkách po boku generála a budúceho prezidenta USA Ulyssesa S. Granta.
Po definitívnom víťazstve Únie pôsobil v štátnych službách, v rokoch 1869 až 1881 prevádzkoval súkromnú veterinárnu ambulanciu pre kone a hovädzí dobytok v Kansas City (štát Missouri). Jeho veterinárne služby vyhľadávali mnohí mešťania, do povedomia Američanov sa dostal aj vďaka spolupráci s časopisom Kansas City weekly journal.
■ TÚŽBA PO DOMOVE
Napokon zvíťazila túžba po domovine a v máji 1881 sa vrátil do Košíc. O svojich zážitkoch rozprával nielen svojmu synovi Gejzovi, u ktorého býval, ale i návštevníkom chýrnej kaviarne hotela Schalkház. Postupne sa tak stal po celom meste známy.
Major Ondrej Gálik vydýchol naposledy 18. júna 1885. Pochovali ho za účasti početného zhromaždenia na starom a zaniknutom cintoríne nad dnešnou Žriedlovou ulicou, kde bol uložený na večný odpočinok aj evanjelický kňaz a národný buditeľ Eduard Škultéty, mecenáš košických umelcov Samuel Milec či účastník protivládneho sprisahania uhorských jakobínov Melichar Szulyovský. Cintorín však počas sedemdesiatych rokov minulého storočia zrovnali so zemou a Gálikov hrob sa nezachoval. Zostalo tu len pár poškodených náhrobkov a pohrebná kaplnka rodiny Pohle-Roth z 19. storočia, pričom areál zaniknutého pohrebiska slúži Košičanom ako park.
Krátko po Gálikovej smrti vyšla v košickom vydavateľstve Ludwiga Riesa pätnásťstranová borožúra Andreas Gállfy Gallik. Eine Biographie, vďaka ktorej jeho príbeh pretrval dodnes. Gálikove osudy a skutky tiež pripomína pamätná tabuľa umiestnená na priečelí domu, v ktorom prežil posledné roky života.
