ROZHOVOR TÝŽDŇA 

S Milanom AUGUSTÍNOM o  vlasti, ktorú sme zmenili na odcudzenú krajinu

Balansovanie na rozžeravených kameňoch 

Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: Maroš M. BANČEJ 

Milan Augustín je historik umenia a jeden z najlepších znalcov ťažby drahých a farebných kovov u nás. Ako autor dvadsiatich troch knižných publikácií, ale aj ďalších kníh, v ktorých sa literatúra faktu prelína s originálnymi autorskými beletristickými postupmi, posunul tento žáner o hodný kus napred. Nie nadarmo ho odborná kritika pasovala za dôstojného nástupcu Vojtecha Zamarovského. Okrem toho je Milan Augustín neúnavný cestovateľ po rôznych, väčšinou exotických destináciách a v neposlednom rade aj výtvarník, ktorý má za sebou celý rad úspešných výstav.  

● Zdá sa, že pomerne rozšírenou mienkou medzi bežnou populáciou je bezvýznamnosť slovenskej histórie. Ešte stále veľká časť Slovákov, vrátane tých mladých, je ochotná tvrdiť, že sme nemali kráľov, výrazné dejinné osobnosti, vedcov a spisovateľov, skrátka boli sme poľnohospodárskym a manufaktúrne zaostalým  príveskom Uhorska.

Jedine nevzdelaný hlupák a ignorant môže tvrdiť podobné veci. V roku 813 bavorský geograf napísal o Moravanoch, že majú desať opevnených hradísk, a o Maheránoch, obyvateľoch Nitrianskeho kniežatstva, že majú až tridsať hradísk a ich územie siahalo až na dnešnú Podkarpatskú Rus a nadol až po Sremskú Mitrovicu. V ostatnom čase toľko diskutovaný Svätopluk bol regulárnym kráľoms vlastnou korunou, ktorej ideovým autorom bol moravsko-panónsky arcibiskup Metod, o čom sú aj písomné dokumenty, ako list pápeža, kde ho oslovuje Rex Sventoplukiensis, a jeho meno nasledovné tri storočiadávali svojim potomkom mocní vtedajšieho slovanského sveta počnúc od Kyjevskej Rusi až po Poľsko, Česko, ale aj v iných krajinách. Aj spoluzakladateľmi Uhorského štátu boli slovanskí veľmoži Hont a Poznan spolu s nemeckým rytierom Vendelínom, ktorí opásali mečom istého Vajka a český biskup, neskorší svätý Vojtech, ho pokrstil na Štefana. Postavili sme Svätoplukovi konečne a s peripetiami jazdeckú sochu. Samozrejme že vyvolala istú dávku nevôle, a to aj od ľudí, od ktorých by ste to nečakali. Lenže ak k nej prídete, nech už máte akýkoľvek názor na úroveň a kvalitu tohto monumentu, nájdete tam skryté memento. Kamenný podstavec, ktorý vždy podčiarkuje monumentálnosť sochy, je vytvorený spojením dvoch kusov kameňa, čo sa žiaľ nikdy nerobí. Zdá sa mi, ako by to bolo znakom našej rozpoltenosti, ktorú takto chtiac-nechtiacpodčiarkujeme a dávame aj takýmto spôsobom dôvod na útoky našim neprajníkom,podľa slov Proglasu – nepriaznikom.

Občiansky kandidát Jozef BEHÝL: Prvoradý je verejný záujem!

Zákony a politici musia slúžiť ľuďom, nie naopak

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív JB

Občianskeho aktivistu a kandidáta na prezidenta Jozefa BEHÝLA (56) najlepšie charakterizuje jeho volebné heslo: Občan je štát, štát je občan. Je absolvent Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Pracoval v Okresnom osvetovom stredisku v Trnave, bol profesionálny mládežník a po roku 1989 podnikateľ a aktivista v záujmových združeniach. Založil Občiansky parlament a nechal sa presvedčiť, aby kandidoval za prezidenta SR. S manželkou a dcérou žije v Bratislave. Na podporu svojej kandidatúry vyzbieral tridsaťštyritisíc podpisov.

● Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli kandidovať za prezidenta SR?

Boli to viaceré dôvody. Počas uplynulých rokov som hľadal rôzne cesty a možnosti, prostredníctvom ktorých by som mohol zasiahnuť do politiky. Či už cez politickú stranu alebo výraznými občianskymi aktivitami. Najmä posledné desaťročie vývoja na Slovensku ma presvedčilo, že po roku 1989 nebol záujem politických garnitúr, aby Slovensko bolo krajinou slobodných a spokojných ľudí. Činnosť každej doterajšej vlády vykazovala obrovskú mieru korupcie, sprenevery, výpredaja národného majetku a podceňovania intelektuálnej úrovne občanov Slovenskej republiky. Hazardovanie s ich životmi i budúcnosťou. Toto boli skutočné dôvody, prečo som po troch rokoch vystúpil zo strany SMER a dal som sa na cestu občianskeho aktivistu.