Tragédia v Černovej


ZABUDNUTÁ HISTÓRIA

Peter SLIACKY  

Je pozoruhodné, že o 6. októbri 1938 sa už toľko toho napísalo a napriek tomu je tento deň pre Slovákov mediálne bezcenný. Lenže opak je pravda. Autonómia Slovenska nebola len niečo, čo vzniklo v krušných časoch, ale bol to medzník v národno-emancipačnom vývoji Slovákov, ďalší krok k uvedomeniu si vlastných koreňov, ktorý sa začal už v 19. storočí – v Žiadostiach slovenského národa v roku 1848.

Národno-emancipačné úsilie a smerovanie našlo potom výraz v Memorande slovenského národa z roku 1861, až napokon predstavitelia Slovákov a Čechov v Amerike vypracovali v roku 1915 Clevelandskú dohodu a v roku 1918 Pittsburskú dohodu, ktorú podpísal aj budúci prezident prvej Česko-Slovenskej republiky Tomáš G. Masaryk. Jej záväznosť však samotný Masaryk svojimi postojmi i konaním neskôr poprel.

hlinka andrejPittsburská dohoda sa stala politickým základom pre dve politické hnutia počas existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Na tomto fundamente vyrástli dve politické strany– HSĽS a SNS, ktoré požívali väčšinovú priazeň slovenského ľudu a presadzovali autonómiu Slovenska. Predseda HSĽS Andrej Hlinka už od samého začiatku presadzoval rovnocennosť oboch národov v spoločnom štáte. Bohužiaľ, politika v prvej Č-SR sa vyvíjala v duchu pražského centralizmu a ideológie čechoslovakizmu, čo nakoniec aj priviedlo spoločný štát k rozpadu. Je tiež nepopierateľné, že slovenský národ dospel v spoločnom štáte do štádia, keď si uvedomoval svoju existenciu, a v tomto samouvedomení bola autonómia Slovenska predstupňom k vzniku slovenského štátu.

Nemožno jednoznačne tvrdiť, že prvá Slovenská republika bola čisto produktom Nemecka. Udalosti z konca tridsiatych rokov minulého storočia nemožno vnímať čiernobielo. Na svete by sa sotva našiel národ, ktorý by – uvedomujúc si svoje korene – netúžil po samostatnosti a svojbytnosti na kúsku zeme, ktorá mu bola od Boha daná, a nebojoval by za ňu. To znamená, že aj odsúvanie 6. októbra 1938, ako aj 14. marca 1939 je šliapanie po vlastných dejinách. Vo vlastnej histórii nemožno selektovať, je však potrebné hlbšie ju skúmať a poznávať – objektívne zisťovať –, prečo tak v danej chvíli naši predchodcovia konali a či to osožilo alebo neosožilo Slovensku a Slovákom? Ak má byť História magistra vitae – učiteľkou života, nemožno na ňu hľadieť čiernobielou optikou. Namieste úvaha kardinála Jána Chryzostoma Korca: „Hlbším poznaním dejín si tiež zachovávame dedičstvo otcov.“ Tieto slová sú mnohoznačné a zdôrazňujú, že pamäť národa znamená najmä jej trvácnosť. Rovnaký je aj výrok Ľudovíta Štúra: „Národ bez historickej vedomosti o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“

Nezabúdajme na dejiny, ktoré formovali Slovensko a Slovákov, na dvadsaťročný boj za autonómiu Slovenska, ktorý zvádzal Andrej Hlinka na čele HSĽS v prvej Č-SR. Zápas sa zavŕšil, ale on sám sa autonómie nedočkal.

  



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.