František RÁKOCI -Vyše storočná ničivá smršť stavovských povstaní


Rákoci štvorecNepoznáme vlastné dejiny, preto nám v centrách miest chýbajú sochy našich hrdinov

Marián TKÁČ

Ak denne „stretávate“ na námestiach sochy z dávnej či nedávnej minulosti, nerozlišujete, či sú to hrdinovia alebo len „hrdinovia“. Komu sa sochy nestavajú, o tom sa nevie, mohol mať hoci zlaté srdce. A z „hrdinov“ sa takto stávajú skutoční hrdinovia – ako napríklad generál Klapka, ktorý je ozdobou Komárna napriek tomu, že chcel dať obesiť Petöfiho! František Rákoci okupuje stenu košickej katedrály – Dómu sv. Alžbety – zaiste za... Za zásluhy o Košice? Ani náhodou!

Vplyvom cudzích ideí, ktoré naši profesionálni dejepisci prebrali a dosiaľ sa neodvážili na nich zmeniť ani „bodku nad i“, je vo všeobecnosti náš pohľad smerom dozadu až priveľmi zdeformovaný. A pritom nezáleží na tom, či ide o pohľad na udalosti spred 70, 100 či 300 rokov. Nepoznáme vlastné dejiny, čo je jeden z rozhodujúcich dôvodov, prečo nestaviame v centre našich miest sochy našim hrdinom. A prečo trpíme pozostatky dávnej minulosti, keď sa oslavovali i oslavujú nepriatelia našej slobody, ale aj nepriatelia slovenskosti.

USTUPUJEME CUDZÍM

RákociU nás sa začne so zlovestným bubnovaním, keď sa socha kráľa Svätopluka ocitne na Bratislavskom hrade. A keď Matica slovenská vyhlási výsledky súťaže o súsošie sv. Cyrila, Metoda a Gorazda pre hlavné mesto, označí ich vyštudovaný teológ v „mienkotvornom denníku“ ako falické symboly! Nájdu sa „odborníci“, ktorí sa spýtajú, či vôbec niekedy Svätopluk v Bratislave bol! A keď sme aj nejaké sochy už postavili, ukryli sme ich tak dôsledne, ako napríklad Jána Hollého čupiaceho kdesi v ústraní za Katedrálou sv. Martina v Bratislave. Inak je to so sochami, ktoré uctievajú cudzích hrdinov, dokonca janičiarov: Petöfi vládne nad Medickou záhradou. Nehovoriac už o Košiciach – majú tam bustu Esterháziho, majú tam Rákociho: mŕtveho i bronzového.

Trpíme sochy, ktoré bez problémov „lifrujú“ k nám naši južní susedia. Okrem Rákociho, na „uvítaní“ ktorého sa v roku 2006 zúčastnila vtedajšia „slovenská“ štátna tajomníčka na ministerstve kultúry Agneša Biró(ová). A pri tej príležitosti informovala Košičanov, že celá Európa si povšimne ich mesto, lebo „František Rákoci je významná postava európskych dejín“. Už len doložme, že nebodaj s neobyčajne pozitívnym vplyvom na slovenské dejiny! Pokiaľ ide o kráľa Štefana, napriek tomu, že je vlastne slovenským heroldom (drží v ruke náš štátny znak), pravdepodobne nestihol nám (Slovákom) vládnuť. Umrel totiž v roku 1038 a Slovensko ovládli jeho súkmeňovci až o oveľa neskôr. Sochy oboch „Uhrov“, ako aj ďalších Maďarmi uctievaných osôb, sú „nezištnými“ darmi z juhu.

KURUCI A LABANCI

Pristavme sa pri Rákocim, ktorého pôsobenie sa neblaho zapísalo do dejín Košíc. Do jeho „povstania“ boli Košice druhým najvýznamnejším mestom Uhorska (teda vlastne Slovenska neokupovaného Turkami a Chorvátska), potom sa stali provinčným mestom. Sto rokov pred Rákocim (1604) mali Košice 480 obývaných domov, po Rákociho povstaní (1713) už len 236 obývaných domov. Nehovoriac o tom, že spoluprácu Františka Rákociho II. s Turkami odsudzovala celá Európa...

Priam sa núka otázka: nestálo by za to zvážiť nejaké riešenie? Napríklad prijať zákonné opatrenie o tom, že v niektorých kontroverzných prípadoch, trebárs pri ponuke sochy zo zahraničia, prípadne neochote uctiť si niektoré domáce osobnosti, má právo na rozhodnutie štátny orgán? V Uhorsku – a akoby to pretrvávalo aj na územiach „spravovaných“ Maďarmi – bolo napokon zákonom určené čie sochy áno a čie nie.

U nás sa všeobecne bežne hovorieva – no najmä sa tak píše, a to nielen v dejepisných učebniciach – v lichotivom svetle o „stavovských povstaniach“, ktoré zorganizovali, žiaľ práve na našom území, aj iné „hrdinské postavy“ maďarských dejín: Ištvan Bočkaj, Gábor Betlen, György Rákoci a Imre Tököli. Pred 300 – 400 rokmi sužovali ich „hrdinské činy“ našich predkov natoľko, že počet obyvateľov sa po ich skončení znížil z milióna na 700 tisíc. Napriek tomu považujú sa výčiny uvedených pánov za pokrokové obdobie v našich dejinách, s uznaním sa spomínajú boje kurucov proti labancom, vychvaľuje sa ich protifeudálny či protihabsburský charakter. Veď hej, búrali kráľovskú moc a narúšali cirkevné štruktúry a do života uvádzali onú bezbrehú slobodu, takú príťažlivú pre liberálov sveta. V skutočnosti však išlo o neutíchajúce rinčanie zbraní, a to počas 17. storočia až do roku 1711. V priebehu celých 107 rokov (od roku 1604) sa ako ničivá smršť občas aj niekoľkokrát do roka prehnali Slovenskom od východu na západ bojovníci „za slobodu“. Slovenské dediny, mestečká a mestá drancovali, plienili a pálili labanci i kuruci.

KUL MEČE A PIKLE

Pristavme sa pri „významnej postave európskych dejín“ Františkovi Rákocim II., ktorého socha nielenže skrášľuje našu východnú metropolu, ale v podzemí Dómu sv. Alžbety je dokonca aj dodatočne pochovaný. V tomto roku uplynie vyše tristo rokov od niekoľkých „neblahých“ udalostí v našich dejinách, úzko spojených s výčinmi tejto osoby. František Rákoci II. bol osnovateľom posledného z týchto „povstaní“, v skutočnosti rebélií, ktoré v ničom nezaostávalo za predchádzajúcimi. V istom zmysle bolo ešte krutejšie a barbarskejšie a odhalilo skutočnú, pravdivú tvár celého krvavého úsilia. Ním začatá občianska vojna trvala osem rokov: od roku 1703 do roku 1711 a jej následky dovŕšil mor.

Klasický dejepis si všíma, že po tom, čo tento rodák z Borše, v tom čase hlavný župan Šarišskej stolice, napísal v jeseni 1700 list francúzskemu kráľovi, v ktorom žiadal o podporu jeho zamýšľanej rebélie proti cisárovi, viedenský dvor ho v apríli 1701 vo Veľkom Šariši nechal zatknúť. Z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu však v novembri 1701 podarilo zutekať až do Poľska, a tam kul meče a „pikle“. Pomocou vplyvných poľských magnátov nanovo nadviazal kontakt s francúzskym dvorom, a potom sa to začalo. V júni 1703 sa napriek vypísanej odmene na jeho hlavu vrátil na svoje majetky do Mukačeva a stade začal útočiť západným smerom. V decembri 1703 obsadili rákociovci Trnavu a Trenčín. A tak sa na Slovensku pokračovalo v bojoch, vo vraždách a v násilí, umieralo sa od hladu.

V roku 1705 zvolal František Rákoci II. kurucký snem do Sečian (Széscény), kde ho stavy zvolili za knieža. Len tak mimochodom: naši južní susedia si potrpia na symboliku – Sečany (Szécsény) sa stali aj miestom nedávneho stretnutia slovenského a maďarského premiéra po niekoľkých rokoch nestretávania sa. Ešte šťastie, že za miesto stretnutia neurčili Ónod, neďaleko Miškolca. Tu sa totiž začal 1. mája 1707 uprostred vojenského tábora iný, povestný snem, na ktorom si zástupcovia Turčianskej stolice dovolili kritizovať Rákociho politiku, ktorá ruinovala hospodárstvo Uhorska. Rákoci napríklad dopustil taký stupeň znehodnocovania peňazí, že sa napokon stali bezcennými. Turčanom však najviac prekážalo, že v ich stolici, ktorú postihla neúroda, sa pričasto zdržiavali Rákociho kuruci, ktorých bolo treba živiť. A tak prišiel na rad lynč na maďarský spôsob: 6. júna 1707 jedného vyslanca Turčianskej stolice, Melchiora Rakovského, na mieste zavraždili (rozsekali mečmi), druhého, Krištofa Okoličániho, popravili a viacerých uväznili. Celú Turčiansku stolicu dokonca vyčiarkli zo zoznamu uhorských stolíc! Maďarský hnev sa ničoho neštíti. To ako keby sme dnes „vyčiarkli“ zo zoznamu slovenských miest dajme tomu Dunajskú Stredu, keďže práve tam bolo bujaré zhromaždenie proti slovenčine. Koho by to len napadlo?

SERIÁL POHRÔM

Prelievanie nevinnej krvi malo v roku 1707 svoje pokračovanie v októbri v Banskej Štiavnici. Málo sa o tom vie, dokonca ani v hrubej knihe Dejiny Slovenska, dátumy, udalosti, osobnosti, ktorá vyšla vo vydavateľstve Slovart v roku 2007 s finančnou podporou nášho ministerstva kultúry, sa údaje o roku 1707 končia povstaleckým snemom v Ónode. Pravda je taká, že kurucké (rákociovské) vojská obsadili väčšinu banských miest už koncom roku 1703 – pri prvom „valcovaní“ Slovenska. Bola to pre slovenských baníkov pohroma, pracovné pomery v baniach sa veľmi zhoršili, podzemné zariadenia baní sa neudržiavali, preto dochádzalo k častým baníckym nešťastiam. Okrem toho z roka na rok klesala mzda baníkov. V roku 1704 dal Rákoci raziť medené, takmer bezcenné mince, ktorými začali vyplácať baníkov. Neštítil sa dokonca zrekvirovať medenú strechu košického Dómu sv. Alžbety (na múre ktorého má honosný epitaf)) a z nej dal raziť medenáky, medzi ľuďmi posmešne nazývanými „libertáše“. Za tieto „peniaze slobody“ sa nedalo skoro nič kúpiť, prepukla drahota, hlad a nespokojnosť.

Keď v marci 1707 František Rákoci ignoroval banskoštiavnickú banícku delegáciu, v septembri sa pokúsili baníci opätovne informovať „knieža“ Rákociho o svojom zúfalom živote. Tých však k nemu ani nepustili. Na to vysilení a vyhladnutí baníci začali štrajkovať. Na potlačenie štrajku Rákocim dosadený komorský gróf Hellenbach pozval vojsko. „Ráno 3. októbra 1707 veliteľ vojakov plukovník Neumann vyzval baníkov zhromaždených pri šachte Jozef na Vindšachte (teraz obec Štiavnické Bane), aby nastúpili do práce,“ uvádza Edita Tarabčáková, odvolávajúc sa na súčasných maďarských historikov. „Keď odmietli, dal rozkaz strieľať. Na halde ostalo ležať 15 zabitých a viac ako 30 ranených. Ostatných baníkov vojaci rozohnali šabľami.“ (Edita Tarabčáková: Kto bol František Rákoci II., Kultúra, 20. septembra 2006)

A čo na to knieža František Rákoci II.? Zhodnotil počin baníkov ako „opovážlivé sprisahanie“. Pritom z jeho strany išlo o ojedinelý, nevídaný a neslýchaný akt zvole, aký sa nevyskytol za celú éru nenávidených Habsburgovcov. Takže tak to bolo s Rákocim a vlastne aj s celým jeho „povstaním“. Za pomoci neprivilegovaných, ktorým nasľuboval hory-doly, predovšetkým zrušenie všetkých poplatkov, išlo mu len a len o zachovanie šľachtických privilégií. Proti neprivilegovaným vrstvám neváhal hocikedy zakročiť bezohľadne a tvrdo, ako to nikdy neurobili cisárski úradníci.

UMREL U MOSLIMOV

František Rákoci II., v súčasnosti zbožštený maďarský hrdina a ozdoba maďarských bankoviek, ktorého Maďarmi podstrčenú sochu prijali a osadili Košice v roku 2006, bol zaživa a ešte dlho po smrti všetkým možným, len nie nasledovania hodným hrdinom. V roku 1735 zomrel tento hrdina v tureckom exile, kam sa v núdzi uchýlil 15. februára 1711. „Stavovské povstania“ definitívne uzavrel Satmársky mier 1. mája 1711. Keď neskôr cisársky veliteľ Eugen Savojský 5. augusta 1716 porazil Turkov pri Petrovaradíne, sultánovi vyslanci na mierovom rokovaní v Požarevaci mali čo robiť, aby sa do mierovej zmluvy nedostala povinnosť sultána vydať Rákociho a jeho druhov Viedni ako vojnových zločincov na potrestanie. Turci však boli k svojim spojencom veľkorysí. Napokon Rákoci umrel v ich Rodoste, a tam ho pochovali rovnako ako jeho otčima Imricha Tököliho.Čoskoro sa na Rákociho zabudlo, už menej na jeho „psie kúsky“. Košický kronikár Ján Nepomuk Plath ešte v roku 1860 o ňom napísal: „František Rákoci II. pripravil a vykonal Kočišanom veľmi zlé veci.“

Potom však v roku 1867 prišlo rakúsko-maďarské vyrovnanie, nastala maďarská sloboda pri vymýšľaní si vlastných dejín a začalo sa s mýtizovaním rákociovskej tradície. Koncom 19. storočia našli „vlasti oddaní“ maďarskí historici (akýsi Koloman Thaly) v Turecku pozostatky Rákociho a jeho druhov, jeho matky a jeho otčima. Pozostatky ôsmich osôb potom v roku 1906 s veľkou pompou previezli do Uhorska, siedmich pochovali v košickom Dóme a Imricha Tököliho v Kežmarku.

Stalo sa tak v roku, keď v ružomberskom procese bol Andrej Hlinka a ďalších desať občanov odsúdených za trestný čin poburovania proti maďarskej národnosti. Išlo o agitáciu za slovenského poslanca v uhorských parlamentných voľbách, plných násilia zo strany vládnej moci. A keď vo Vieske pri Banskej Bystrici vyzval učiteľ svojich 8- až 10-ročných žiakov, deti slovenských rodičov, aby s pravicou na srdci po maďarsky prisahali: „Prisaháme, že sa po slovensky zhovárať nebudeme a keď zbadáme, že sa voľaktorý spolužiak po slovensky rozpráva, oznámime to pánu učiteľovi. Tak nám Pán Boh pomáhaj!“



1 Komentár

  • Slovak

    Zlatanina klamstiev a polopravd..za taketo clanky by ta mal otec odmenit po chrbte vidlami..

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.